Hnev iného voči nám môže zapáliť hnev v nás Hnev iného voči nám môže zapáliť hnev v nás 

Duchovný zápas (5): Slobodný od vášne hnevu

Prinášame piaty diel cyklu „Duchovný zápas“ - dnes o hriešnej vášni hnevu, ktorý pre Vatikánsky rozhlas - Vatican News pripravuje duchovný otec Marko Durlák.
Duchovný zápas (5): Hnev

Milí poslucháči, v dnešnom zamyslení si v krátkosti priblížime neresť hnevu. 

Pochádza zo vznetlivej časti duše a zahŕňa všetky patologické prejavy agresivity. Schopnosť zahorieť hnevom bola daná človeku pri stvorení a je súčasťou jeho  prirodzenosti. Je to súčasť Božieho plánu, že Boh dal túto schopnosť človekovi na to, aby mohol rázne bojovať proti pokušeniam a takým spôsobom potláčať hriech a zlo. Následkom hriechu však človek túto mohutnosť duše obrátil a namiesto toho, aby bojoval proti Zlému, začal bojovať proti blížnemu, takže z čohosi prirodzeného stalo sa niečo neprirodzené.

Tradícia asketiky zahŕňa pod pojem hnev nielen vonkajšie prejavy  násilia a agresivity, ktoré sa možno najvýraznejšie prejavujú u ľudí, ktorých  voláme cholerici. Otcovia pod tento termín zahŕňajú všetky formy agresivity: vonkajšie i vnútorné, výrazné i ukryté, hrubé i slabé, ktoré si za svoj predmet berú blížneho.

Ako je to pri ostatných nerestiach, aj k hnevu privádzajú človeka myšlienky. Kain sa rozhnevá na svojho brata Ábela, lebo myšlienky mu vravia, že jeho obetu Boh nechce. Jakubovi synovia sa hnevajú na brata Jozefa, lebo ich otravujú myšlienky, že Jozef je oteckov miláčik. Farizeji a zákonníci sa hnevajú na Ježiša, lebo v mysli súdia o ňom, že sa vydáva za Boha. Ak sa človek takýmto myšlienkam podvolí, z myšlienok sa zrodí hnev spojený so smútkom, a pokiaľ sa nezastaví včas, túžba po pomste nenechá na seba dlho čakať: Kain zabije Ábela, Jozef je predaný do otroctva, Ježiš je odsúdený na smrť ukrižovaním.

V boji proti hnevu mních Ján Kassián radí: „Kristov atlét, ktorý zápasí podľa pravidiel, má vytrhnúť pohnútku k hnevu hneď od koreňa. Dokonalým liekom proti tejto nemoci bude, ak budeme predovšetkým veriť, že nám nie je dovolené hnevať sa akýmkoľvek spôsobom, či už zo spravodlivých alebo nespravodlivých príčin. Potrebujeme vedieť, že ak sa naše srdce zatemní mrakmi hnevu, ihneď stratíme svetlo rozlišovania a pevnosť správnej rady, ba dokonca aj čestnosť a schopnosť spravodlivo jednať. Tiež čistota našej mysle sa rýchlo stratí a dokiaľ v nás prebýva duch hnevu, myseľ sa nemôže stať chrámom Svätého Ducha.

Napokon by sme si mali uvedomiť aj to, že nám vôbec nie je dovolené modliť sa v stave hnevu alebo vylievať svoje prosby pred Bohom. Majme pred očami predovšetkým neistotu ľudskej situácie. Každý deň si máme uvedomiť, že opúšťame telo a nič nám neprospeje zdržanlivá čistota; nič z toho, že sa zriekame majetku; nič z toho, že pohŕdame bohatstvom; nič z toho, že zachovávame prísne pôsty a bdenia, pokiaľ nám Sudca všetkých hrozí večnými trestami za hnev a nenávisť.“[1]

Je to veľká vec, keď je človek slobodný od vášne hnevu, ale čo vtedy, ak sme sa stali obeťou hnevu inej osoby, ak si na nás ktosi iný vylial svoj hnev? Aj tu treba byť veľmi opatrný, lebo hnev iného voči nám môže zapáliť hnev v nás. Treba mať okolo seba pancier, ktorým by sme tento cudzí hnev odrazili. Takýmto pancierom je dôvera v Božiu starostlivosť o nás. Príkladom onej dôvery je kráľ Dávid, o ktorom v Písme čítame:  

„Keď Dávid došiel až k Bahurim, práve vychádzal odtiaľ muž z príbuzenstva Šaulovho domu, Gérov syn menom Semei. Kadiaľ išiel, tadiaľ preklínal a hádzal kamene do Dávida a do sluhov kráľa Dávida, hoci mu všetok ľud a všetci hrdinovia išli po pravej i ľavej strane. Nato Abisai, syn Sarvie, vravel kráľovi: „Čo má tento zdochnutý pes preklínať môjho kráľovského pána?! Prejdem a zrazím mu hlavu!“ Ale Dávid povedal: „Nestarajte sa do toho, synovia Sarvie! Nech preklína! Lebo ak mu Pán povedal: »Preklínaj Dávida!«, kto mu povie: »Prečo to robíš?!«“ Potom povedal Dávid Abisaiovi a všetkým svojim sluhom: „Hľa, môj syn, ktorý vyšiel z mojich útrob, číha mi na život, nuž o čo skôr to môže tento Benjamínec! Nechajte ho preklínať, lebo mu to Pán prikázal! Azda zhliadne na moju biedu a odplatí mi dobrým za dnešné preklínanie“ (1Sam 16, 5-12).

Pokorný Dávid je predobrazom pokorného Krista. Ak má byť kresťan ikonou Krista vo svete, nemá iné zbrane proti hnevu, len tie jeho.

 

[1] CASSIANUS, Institutiones, VIII, 22, český preklad: Zvyky cenobitů a léky na osm základních neřestí, II, Praha 2008. 92.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

19 marca 2023, 14:15