Don Luigi Giussani so skupinou študentov v Portofine pri Janove Don Luigi Giussani so skupinou študentov v Portofine pri Janove 

V Ríme pripomenuli duchovný odkaz Luigiho Giussaniho (1922-2005)

V októbri tohto roka bude 100. výročie narodenia kňaza Luigiho Giussaniho, zakladateľa laického hnutia s talianskym názvom Comunione e liberazione - Spoločenstvo a oslobodenie. V Ríme si v nedeľu 20. februára uctili jeho pamiatku pred blížiacim sa výročným dňom jeho smrti. Don Luigi Giussani zomrel v Miláne 22. februára 2005.

Svätej omši v Lateránskej bazilike za prítomnosti členov a sympatizantov hnutia predsedal vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu kardinál Angelo De Donatis. Ako pripomenul, vďaka otcovi Luigimu Giussanimu sa „kresťanské ohlasovanie dostalo k tisícom ľudí v každej časti sveta, priamo alebo nepriamo prostredníctvom hnutia Comunione e liberazione“.

V homílii kardinál Angelo De Donatis okrem iného uviedol:

„Otec Giussani sa narodil 15. októbra 1922: môžem si predstaviť, že v nasledujúcich mesiacoch až do jesene, bude hnutie Comunione e liberazione plánovať rad podujatí, aby si pripomenulo svojho zakladateľa 100 rokov po jeho narodení. (...) Pre všetkých to bude na úžitok, ak tí, ktorí otca Giussaniho nepoznajú, budú mať možnosť ho spoznať, a tí, ktorí ho poznajú, budú mať možnosť objaviť nové dimenzie aj v tom, čo o ňom už vedia. (...)

Zaujímavých aspektov osobnosti otca Giussaniho je určite veľa. Je tu však základný aspekt osoby otca Giussaniho, ktorý fascinoval tých, čo sa s ním stretli, a ktorý naďalej fascinuje tých, čo sa s ním stretávajú prostredníctvom jeho spisov. A to je to, čo by som nazval realizmus viery.

„Kristus je život môjho života. V ňom je zhrnuté všetko, čo by som chcel, všetko, čo hľadám, všetko, čo obetujem, všetko, čo sa vo mne rozvíja z lásky k ľuďom, ku ktorým ma postavil“ (Luigi Giussani)

Viera pre neho rozhodne nie je neurčitý pocit alebo vnútorná inšpirácia, ktorá ho vedie k etickej a sociálnej angažovanosti. Avšak nie je to ani jednoduché dodržiavanie náuky, ktorá by ostávala pre život vonkajšou. Otec Giussani má prenikavé vnímanie reality Krista, jeho prítomnej aktuálnosti, jeho jedinečnosti, takže musíme uznať, že on, Ježiš, má «črty, ktoré nie sú zameniteľné ani s tými, ktoré on sám utvoril ako znak seba samého» (L'attrattiva Gesù, BUR, Miláno 1999, s. 148).

Nič nemôže nahradiť Krista. Cez udalosti dejín zostáva Kristus subjektom iniciatívy, ktorá je len jeho. A keď sa Kristus dáva poznať taký, aký je, nič nie je rozhodujúcejšie ako vzťah k nemu. Otec Giussani jasne vyjadril hĺbku svojho vzťahu s Kristom: «Kristus je život môjho života. V ňom je zhrnuté všetko, čo by som chcel, všetko, čo hľadám, všetko, čo obetujem, všetko, čo sa vo mne rozvíja z lásky k ľuďom, ku ktorým ma postavil» (Dare la vita per l'opera di un Altro, BUR, Milano 2021, s. 63).

Zo vzťahu s Kristom sa rodí misionársky pohyb, ktorý charakterizuje činnosť otca Giussaniho. Človek zamilovaný do Krista si želá dať ho poznať iným. Na druhej strane, kto pozná Krista, nemôže sa nepozerať so zármutkom na životy ľudí, ktorí sa tisícorakými spôsobmi snažia byť šťastní a nedarí sa im to. A v skutočnosti bez Krista chýba ľuďom to, čo napĺňa ich očakávania vo chvíľach radosti a čo im dáva nádej, keď sa zdá, že už niet v čo dúfať.

Poslúchal Cirkev, pretože chcel poslúchať Krista

Pre otca Giussaniho misia nikdy nemohla byť samotárskym úsilím. To, čo robí kresťanské ohlasovanie dôveryhodným, je predovšetkým jednota veriacich. Jednota, o ktorej hovorí otec Giussani, je prejavom Kristovho pôsobenia medzi ľuďmi práve preto, že je niečím, čo by ľudia sami nikdy nemohli dosiahnuť. (...)

Na druhej strane jednota veriacich, o ktorej hovorí otec Giussani, je jednotou „hnutia“. To je v podstate to, čo nám pripomína pápež František, keď hovorí o synodalite: veriaci nie sú zjednotení, keď sú pevní vo svojich vlastných presvedčeniach alebo postojoch, ale keď objavia, že kráčajú spoločne v nasledovaní Krista.

Nasledovanie Krista má pre otca Giussaniho konečnú a definitívnu záruku v poslušnosti autorite Cirkvi a najmä autorite pápeža. V poslušnosti, ktorú otec Giussani hlásal a žil, nie je nič servilné, formálne alebo oportunistické. Otec Giussani poslúchal Cirkev, pretože chcel poslúchať Krista, a uvedomoval si, že vzťah s ním objektívne prechádza cez vzťah s tými, ktorí majú za úlohu viesť jeho Cirkev. (...)

Nech je v nás vždy živý realizmus viery: život nám prináša náročné rozlišovania, príhodné situácie, v ktorých máme možnosť konať dobro a nie zlo. Nech sa naše kritériá posudzovania a konania riadia túžbou byť podobnejšími Kristovi.“

-mh, jb-

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

21 februára 2022, 16:44