Ignác z Loyoly sa prihovára človeku dneška: muž snov a činu, hľadiaci na Ježiša

O črtách sv. Ignáca z Loyoly, ktorý prešiel vo svojom živote veľkou vnútornou konverziou, hovorí v rozhovore pre Vatican News páter Jesús Zaglul Criado, jezuita z Dominikánskej republiky, ktorý pôsobí v Ríme ako asistent generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej pre severnú časť Latinskej Ameriky. Pripomeňme, že Spoločnosť Ježišova a celá Ignaciánska rodina v súčasnosti prežíva Jubilejný rok sv. Ignáca, vyhlásený pri 500. výročí  jeho obrátenia po zranení delovou guľou pri obrane pevnosti Pamplona.

Kľúčovou črtou života sv. Ignáca bolo, že „bol človekom veľkým snov, a to rovnako v snívaní o rytierstve, ako aj po svojom obrátení v snoch o nasledovaní Ježiša tým, že sa ešte viac nasadí podobne ako svätí, v snoch o tom, že zhromaždí skupinu spoločníkov, aby toto nasledovanie malo ešte zásadnejší dosah  a dokázalo sa postaviť k všetkým výzvam s tým spojeným, či už sú to cesty alebo väzenie.“

Práve toto je podľa pátra Jesúsa Zaglula druhou typickou vlastnosťou sv. Ignáca: schopnosť čeliť výzvam. Do uskutočňovania svojich myšlienok a túžob vkladá všetko svoje nadšenie a praktické prostriedky. Je to dlhodobý proces, ktorý ho povedie z Loyoly do Manresy, Ríma a Jeruzalema. Svätý Ignác nebol vždy pochopený ľuďmi svojej doby. Na začiatku prežil mnoho ťažkostí kvôli novosti svojho prístupu.

Vo svojej autobiografii Ignác hovorí o sebe v tomto období ako o „pútnikovi“, ako o človeku, „ktorý bol vždy na ceste a ktorý chce uskutočniť svoje sny“. Napríklad, keď ide do Jeruzalema, pretože chce ísť po Ježišových stopách, riskuje svoj život, pretože loď, na ktorej cestoval, stroskotala. „Tu sa veľmi podobá svätému Pavlovi, pretože prežíva radikálnu zmenu vo svojom živote a je schopný zanechať všetko.“

Svätec z Loyoly si krok po kroku uvedomil reálne možnosti a spolu so svojimi spoločníkmi sa rozhodol „dať sa do služieb pápeža a ísť tam, kam ich chce poslať“.

Svätý Ignác objavuje, že poslanie, ku ktorému sa cíti byť povolaný, musí vykonávať so skupinou, a táto skupina sa nazýva „priatelia v Pánovi“, je to skupina priateľov, ktorí konajú s veľkou slobodou, veľkou láskou, a hoci by aj boli vzájomne vzdialení, spája ich mnoho plánov.

„To, čo spája prvých sedem spoločníkov, je skúsenosť Božej lásky,“ zdôrazňuje páter Jesús Zaglul. „Životné praktizovanie skúsenosti Duchovných cvičení im umožní mať stály postoj rozlišovania, aby videli, kam ich Boh volá v ich živote, ako jednotlivcov aj ako skupinu.“

Hovoriť o vnútornej hĺbke neznamená len schopnosť uvažovať a premýšľať o vlastnom živote, ale schopnosť zadívať sa naň Ježišovým spôsobom, hľadieť na Božiu lásku v nás a objaviť, že Boh s nami komunikuje, že Boh k nám hovorí, vysvetľuje ďalej páter Zaglul v rozhovore pre Vatican News.

„Myslím si, že Ignác bol objaviteľom emocionálnej inteligencie, pretože si uvedomil, že Boh k nám hovorí prostredníctvom emócií.“ Ignác objavuje, „ako  city a hnutia, ktoré pochádzajú od Boha, pohýnajú k veľkým veciam, k dobrým veciam, vždy spojeným s radosťou, ktorá zostáva, zatiaľ čo klamy sa neraz skrývajú za falošným zdaním radosti, ktorá je povrchná“.

Radosť je prvok, ktorý signalizuje, kade sa uberá  Božia cesta, radosť je vždy znakom plnosti a táto plnosť je spojená so šľachetnou odovzdanosťou. Ignác objavuje, že najhlbším základom radosti je Ježiš. V tomto zmysle budú Duchovné cvičenia cestou osobného stretnutia s Bohom.

Vnútorná skúsenosť nás vždy vedie k nasledovaniu Ježiša. Nejde tu o kopírovanie toho, čo robil on, ale o to, aby sme ho nasledovali a objavili, že nám dal svojho Ducha, ktorý nás pohýna odpovedať na jeho volanie v tejto dobe. Ako priateľov, ako skupinu, ako spoločenstvo, a z hĺbky stretnutia so sebou samým a s osobou Ježiša nás posiela premieňať tento svet.

Po tomto vysvetlení cieľa duchovných cvičení páter Jesús Zaglul dodáva osobné svedectvo:

„To, čo na mňa vždy mocne pôsobilo a je tomu tak dodnes, je sila osobného stretnutia s Ježišom v Ignácovom živote. Je to Ježišova osoba, jeho postava, život, príbeh – toto je to, čo zanecháva radikálnu zmenu v pútnikovi z Loyoly.“

Páter Jesús upozorňuje v tejto súvislosti na jeden zaujímavý a významný moment z Ignácovej Autobiografie, kde opisuje stretnutie s osobou, ktorú nazýva „pani mnohých dní“ (la señora de muchos días). Ignác tam rozpráva príbeh o istej dlhovekej panej, ktorá mu dala radu, keď bol stratený, veľmi skľúčený, mal veľa chvíľ smútku, vnútorného zmätku, škrupúľ, a povedala mu (so zdvorilým vykaním):

„Modlite sa k Bohu, aby sa Vám zjavil náš Pán Ježiš Kristus, aby sa Vám ukázal, zjavil sa Vám“. A Ignác na to reaguje: „Aby sa mne zjavil náš Pán Ježiš Kristus?“. A na konci tretej kapitoly Autobiografie Ignác hovorí, že „nikto mu v duchovných veciach tak veľmi nepomohol ako táto pani“.

Po týchto slovách robí páter Zaglul nasledujúci uzáver:

„Som presvedčený, že toto je tajomstvo nielen Ignácovho života, ale aj Duchovných cvičení. Pretože ak si všimneme, v Duchovných cvičeniach sme svedkami, vidíme, ako Ježiš celý svoj život, nielen smrť a zmŕtvychvstanie, žil pre nás.

Ignác v Exercíciách zdôrazňuje skutočnosť, že Ježiš «sa kvôli mne vtelil a stal sa človekom. Aby som ho viac poznal, viac ho miloval a viac ho nasledoval». Verím, že toto je stredobodom, srdcom Ignáca i toho, čo sa raz stane Spoločnosťou Ježišovou, ktorú založí.“

Kontemplácia o Vtelení má v ignaciánskych duchovných cvičeniach kľúčový význam, dodáva páter Jesús Zaglul a pripomína slová, ktoré o mnoho rokov neskôr vyslovil francúzsky jezuita Pierre Teilhard de Chardin: „Pre tých, ktorí majú oči, aby videli, nie je v tomto svete nič, čo by bolo profánne. Všetko je poznačené prítomnosťou Boha“.

(Páter Jesús Zaglul Criado SJ poskytol uvedený rozhovor vedúcemu Španielskeho oddelenia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News pátrovi Manuelovi Cubíasovi SJ.)

-mh, jb-

Socha sv. Ignáca z Loyoly vo Vatikánskej bazilike