Bl. Benedetta Bianchi Porro: S Máriou na Kalvárii i pri Magnifikat

Zuzana Klimanová -Vatikán

Benedetta sa diagnostikovala sama počas svojich štúdií medicíny. Po tom, ako postupne prišla o sluch, čuch, hmat chuť, i zrak a takmer úplne stratila hlas a zostala nehybne na lôžku, so svetom komunikovala už len prostredníctvom pravej dlane, posledného citlivého miesta na tele. Aj napriek strachom, bolestiam i väzeniu vlastného tela, 

jej choroba nedokázala vziať lásku k životu a stvorenstvu, ani radosť a pokoj, ktoré našla, keď zistila že sa vždy môže oprieť o prítomnosť Boha.

Benedetta bola blahorečená presne pred rokom, 14. septembra 2019, na Slávnosť Povýšenia sv. Kríža v katedrále v severotalianskom Forlì. Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, kardinál Angelo Becciu, ktorý slávnosti predsedal, vtedy vyzdvihol jej odvahu, silu a pokoj, s ktorými niesla svoj kríž.

Nazývali ju „krivuľa“

Benedetta Bianchi Porro sa narodila 8. augusta 1936 v mestečku Dovadola ležiacom v provincii Emilia-Romagna. Jej život bol poznačený utrpením už odmalička. Len tri mesiace po narodení dostala detskú obrnu, v dôsledku čoho jej pravá noha zostala kratšia a Benedetta tak po celý život krívala.

Benedetta s rodičmi a súrodencami

Aj keď bola veľmi citlivá, neuzatvárala sa do seba a nepodliehala prílišnej sebaľútosti. Deti sa jej kvôli krívaniu vysmievali, volali ju „krivuľa“. S prezývkami sa vnútorne zmierovala slovami – „a čo, veď majú pravdu“. V jednom zo svojich listov napísala: „V živote chcem byť taká ako druhí, možno i viac... chcela by som, aby som sa mohla stať niečím veľkým...“.V dospievajúcom veku jej však ku krívaniu pribudlo i nosenie veľkého bolestivého korzetu, kvôli deformácii chrbtice.

Benedetta milovala čítanie kníh, prírodu i hru na klavíri. Vyrastala v neľahkom čase Druhej svetovej vojny a jej rodina niekoľkokrát zmenila bydlisko. V trinástich rokoch prišlo trpké prekvapenie - začala postupne strácať sluch. V pätnástich už bola takmer úplne hluchá a začali sa jej problémy s motorikou, pri kráčaní musela začať používať palicu. Lekári však ešte stále neodhalili je diagnózu.

Ako medička sama objavila svoju diagnózu

Benedetta bola výbornou študentkou. Preskočila dokonca jeden ročník gymnázia a už ako 17-ročná začala študovať na univerzite v Miláne. Vybrala si medicínu, aby mohla pomáhať druhým. Vo svojom denníku píše: „Vždy som snívala stať sa lekárkou. Chcem žiť, bojovať, obetovať sa pre všetkých ľudí.“

Hluchota, problémy s motorikou i vyčerpanosť a časté hospitalizácie jej sťažovali štúdium. Naučila sa čítať z pier a s neuveriteľne pevnou vôľou i napriek všetkým prekážkam pokračovala v štúdiu medicíny. Od niektorých profesorov sa jej však dostávalo poníženia a posmešných komentárov, typu: „Kto kedy videl hluchého lekára?“ I napriek tomu, že sa na skúšky musela častokrát pripravovať v nemocnici, Benedetta ich napokon všetky zvládla. Ešte počas štúdia začala pociťovať i problémy so zrakom a v jej 20 rokoch sa  u nej objavil vred rohovky.

V roku 1957 Benedetta ako študentka sama objavila svoju diagnózu, nikto jej však v začiatkoch nechcel uveriť. Išlo o veľmi zriedkavé a neúprosné ochorenie: o Recklinghausenovu chorobu, nazývanú tiež difúzna neurofibromatóza, pri ktorej vznikajú nádory, uzly, ktoré zasahujú a poškodzujú nervové centrá. Choroba sa nedala liečiť, jedinou, dočasnou pomocou bolo chirurgické odstraňovanie uzlov. Musela tak podstúpiť mnoho bolestných a komplexných zákrokov, ktoré sa niekedy dokonca ukázali ako kontraproduktívne alebo mali ničivé vedľajšie účinky.

Po zákroku ostala paralyzovaná, postupne strácala zmysly

V roku 1957 jej kvôli zákroku úplne oholili vlasy. Pri tejto prvej operácii hlavy, pri ktorej jej mali vybrať uzol na akustickom nerve, však chirurg urobil chybu a poranil jej tvárový nerv. Ľavá strana tváre jej zostala paralyzovaná. Keď sa jej chirurg prišiel ospravedlniť, Benedetta sa ho snažila upokojiť slovami: „Podajte mi ruku a buďte v pokoji! To sa stáva: veď nie ste Vševediaci!“ O dva roky neskôr, v roku 1959, Benedetta podstúpila druhú operáciu hlavy, tentokrát sa týkala miechy. Výsledkom zákroku bola však kompletná paralýza Benedettinho tela.

Jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval – po sluchu stratila i hmat, čuch i chuť. V roku 1963, štyri roky po tom, ako zostala paralyzovaná v lôžku, úplne oslepla. Museli jej tiež vytrhať všetky zuby. Nebola schopná ani len plakať. Benedetta si vtedy prešla temnou nocou duše plnou utrpenia a osamelosti. Paralyzovaná na lôžku mala hrôzu i z väzenia slepoty a hluchoty, žialila nad svojimi trieštiacimi sa snami.

Nakoniec však Benedetta objavuje svetlo. Ježiš si v jej živote razí cestu a jeho prítomnosť dáva zmysel nekonečným dňom, telesným bolestiam i tme a tichu, ktoré ju obklopujú: „Stáva sa mi, že sa ocitnem na zemi, pod ťarchou ťažkého kríža. Vtedy Ho [Ježiša] s láskou volám a On mi sladko položí hlavu do svojho lona“, napísala.

Benedetta ako 21- ročná a jej rodný dom

Na púti v Lurdoch prijala svoju misiu

Benedetta dvakrát putovala do Lúrd s chorými. Keď sa tam vybrala po prvýkrát, v máji roku 1962, s prosbou o vyliečenie, zázračné uzdravenie sa dostalo plačúcemu dievčaťu na vozíčku, ktoré v jaskynke zjavenia sedelo pri nej a ktoré ona sama povzbudzovala k dôvere. Do Lúrd sa vybrala i po druhýkrát, tentoraz tu však vnútorne prijala svoju misiu kríža. „Viac než kedykoľvek som si uvedomila bohatstvo môjho stavu a netúžim už po inom, než, aby som ho zachovala. To je tohtoročný zázrak z Lúrd“, píše Benedetta.

Benedettino telo bolo paralyzované s výnimkou dlane pravej ruky a zostal jej aj slabučký hlas, vďaka čomu si vytvorila spôsob ako komunikovať s okolím. Na dlaň jej vyznačovali písmená abecedy pre hluchonemých, ktoré si spájala do slov a viet.

Okolo jej lôžka bolo vždy veľa priateľov

Dôležitou súčasťou Benedettinho príbehu boli priateľstvá. Jej viera sa stala skutočne živým kontaktom s Ježišom aj vďaka priateľke Nicolette, ktorú spoznala v čase, keď začala strácať zrak. Veľkou posilou jej boli aj priatelia z tzv. Študentskej mládeže (Gioventù Studentesca), vďaka ktorým zakúsila krásu Cirkvi ako skutočného spoločenstva. Okolo Benedettinej postele bolo vždy mnoho priateľov, ktorí spočiatku prichádzali vyplniť jej samotu, no domov sa vracali obdarení pokojom, ktorý prúdil z Benedetty.

S mladými udržiavala Benedetta množstvo korešpondencie pokiaľ len mohla, neskôr jej v tom pomáhala mama. Všetkým, ktorí ju v čoraz väčšom počte chodili navštevovať, komunikovala svoju lásku k životu a nádej. Vravela im: „Najprv v kresle, teraz v posteli, ktorá je mojím bydliskom, som našla múdrosť väčšiu než je tá ľudská. Objavila som, že Boh existuje a že je láska, vernosť, radosť, istota, až do skončenia čias...“

Hovorievala tiež: „Život sám o sebe sa mi zdá byť zázrakom a chcela by som môcť pozdvihnúť pieseň chvály k tomu, kto mi ho dal... Niekedy si kladiem otázku, či som to nie ja, ktorá toho veľa dostala a od ktorej sa bude veľa vyžadovať.“

Benedetta 20 dní pred smrťou

Zabudla na seba pre iných

Benedettiným tajomstvom, ktoré chcela odovzdať aj svojim priateľom, bolo totálne odovzdanie sa Bohu, ktoré následne plodí radosť. Bolesť prežívala ako tajomstvo lásky a zdroj milosti. „Viera dáva robiť divy“, píše Benedetta vo svojich listoch.

Veľkosť Benedetty spočíva i v tom, že sa neuzavrela sama v sebe, v hneve, v neúteche, v sebaľútosti. Naopak, vedela vždy udržiavať dialóg s Bohom. Robila tak či už cez riadky veľkých literátov (Dostojevský, Tolstoj, Lermontov, Pasternak, Conrad a mnohí iní...), ale najmä v kontakte s Božím slovom (Žalmy, Pavlove listy, Evanjelium). Bol to aj vnútorný dialóg so svätými (Augustín, František, Terézia z Lisieux či František Saleský), dialóg s ľuďmi (i prostredníctvom listov), dialóg s kňazmi, ktorých poznala. Rozhodujúca bola táto jej schopnosť a túžba po dialógu, konfrontácii a hľadaní zmyslu.

Mária ako učiteľka - pri Magnifikat i na Kalvárii

Benedetta mala veľkú zbožnosť k Panne Márii. Taliansky kňaz a mních Divo Barsotti o nej povedal: „Zdá sa, že celý Benedettin život sa viac či menej vedome formoval podľa Panny Márie – vzpriamenej, stojacej na vrchu, pod krížom“. Mária bola pre ňu učiteľkou - ako na Kalvárii , tak aj pri chválospeve Magnifikat.

Benedetta píše: „Bolesť je zotrvávanie s Pannou Máriou pod krížom“. „Veľa sa modlím k Panne Márii. Ona vie, čo je to trpieť v tichu... V skúškach sa odovzdávam Matke, ktorá prežila tie najťažšie a najtvrdšie skúšky, aby mnou dokázala zatriasť a zrodiť v mojom srdci jej Syna takého živého a skutočného, aký bol pre ňu.“

Utrpenie v Benedette neuhasilo lásku k životu, schopnosť vychutnávať si krásu stvorenstva. Dokázala sa tešiť z lúčov slnka, ktoré zacítila na svojej pravej dlani: „Dni ubiehajú v očakávaní Jeho, ktorého milujem vo vzduchu, v slnku, ktoré viac už nevidím, no ktoré cítim, rovnako, v jeho teple, keď vstupuje prostredníctvom okna, aby mi zohrialo ruky; v daždi zostupujúcom z neba, aby obmyl zem.“

„Myslím na to, aký úžasný je život (aj v jeho najstrašnejších aspektoch); ako je moja duša za to plná vďačnosti a lásky k Bohu!“

Liturgická spomienka Benedetty 23. januára

Benedetta zomrela vo veku 27 rokov 23. januára 1964 v dome svojich rodičov v Sirmione, v provincii Brescia. S posledným výdychom jej vyšlo z úst: „Ďakujem“. V ten zimný januárový deň im v záhrade rozkvitla biela ruža, ktorú predtým videla i vo sne. Jedným z jej posledných odkazov bolo: „Milujte život, pretože aj ja som sa tešila z toho, čo mi Boh dal“.

Tabuľa na dome, kde zomrela

V roku 1969 boli Benedettine pozostatky prenesené z cintorína v Dovadole do tamojšieho kláštorného kostola sv. Ondreja. Blahorečená bola 14. septembra 2019 v katedrále vo Forlì kardinálom Angelom Becciu, prefektom Kongregácie pre kauzy svätých. Jej liturgická spomienka sa slávi 23. januára.

„Skutočná radosť prechádza krížom. Rada hovorím trpiacim a chorým ľuďom, že ak budeme pokorní a poddajní, Pán v nás vykoná veľké veci“, napísala bl. Benedetta Bianchi Porro.

Úryvok z Benedettinho listu vo forme modlitby:

„Otče, ktorý nás miluješ viac než my seba,

ty vieš, koľko a ako často schybíme,

ó nebeské svetlo,

Otče, ktorý si milosrdenstvo

a vieš, ako žať dobro aj z nášho zla.

Tvoja láska robí plodným každý kvet.

Nauč nás nachádzať ťa v druhých,

pretože blížny je Kristus,

ktorý sa stal maličkým,

aby nám pomohol nájsť ho.

Dni sa niekedy zdajú byť rovnaké

a niekedy by som chcela, aby sa už moja bolesť skončila,

no bez hanby poviem: mám strach,

a ty mi pomôžeš, pretože vieš, že existujem.

Jedného dňa pochopíme dôvod každej veci,

budeme žať so spevom,

teraz sa odovzdávame do tvojej vernej lásky Otče,

ako pútnici kráčajúci v modlitbe.“