Peter Dufka SJ: Dovolenková cesta a náš duchovný život

1. Opustenie miesta

Jednou z charakteristík dovolenkových pobytov je zmena miesta. Zmenu miesta pociťujeme ako nevyhnutnosť pre psychohygienu nášho života. Človek si vo svojom zabehanom prostredí obyčajne neoddýchne. Preto je priam žiaduce na dovolenkové týždne opustiť miesto celoročného pôsobenia.

Opustenie miesta má význam i pre náš pravdivý pohľad na uplynulé obdobie. Po dovolenke sa síce vraciame k bežným povinnostiam, ale s akýmsi novým nadhľadom. Neraz i problémy, v ktorých sme sa v minulosti priam utápali, sa po dovolenkovom odstupe nadľahčia, ba niektoré časom i samé vyriešia.

Reflexia nad predošlým obdobím nás môže priviesť i k vďačnosti, čo je ďalšou dôležitou zložkou dovolenky či prázdnin. Vďačnosť nielen za možnosť odpočinku, ale i za dobre prežité predchádzajúce obdobie. Je dôležité, aby sme si všimli dobrá, ktorých sa nám v mnohých formách v nedávnej minulosti dostalo. Väčšina ľudí chápe prestávku v pracovnom nasadení ako istú odmenu za predošlú prácu. Aj to môže byť impulzom k vďačnosti za dar práce. Toto všetko je obsahom duchovnej reflexie vďaka istému odstupu, opusteniu miesta.

Tento dištanc a klasifikácia vecí s istým odstupom má pre náš duchovný život veľký význam. Svätý Ignác odporúča každoročné duchovné cvičenia, ba dokonca každodenné spytovanie svedomia. Je presvedčený o tom, že práve odstup od udalostí nám napomáha k ich pravdivému posúdeniu. Je potrebné venovať krátky čas duchovnému zastaveniu, ktoré má slúžiť na to, aby sme sa obzreli späť a pozorovali, ako bol v jednotlivých udalostiach dňa prítomný Boh. Dovolenka a prázdniny nám umožňujú prezrieť si väčší úsek prežitého života.  

2. Samotná cesta

Druhou vecou, ktorou sa zaoberáme hneď po určení destinácie, je samotná cesta. Ako sa na stanovené miesto dopraviť, aký dopravný prostriedok použijeme na prekonanie danej vzdialenosti. Najprirodzenejší prostriedok prepravy je naša vlastná chôdza. Chôdza bola v minulosti základným prostriedkom, ktorým sa človek dostal na vzdialené miesta a dodnes má pri návšteve pútnických miest osobitný charakter. Putovanie je viac, ako len premiestňovanie sa alebo turistika.

Pohybová funkcia chôdze je základom symboliky ľudskej cesty v oblasti telesnej, duševnej ale i duchovnej: človek je bytosť putujúca – homo viator – a podľa vyjadrenia francúzskeho filozofa Gabriela Marcela – je stále na ceste k dosiahnutiu svojej plnosti.

V každom človeku, ktorý svoje kresťanstvo berie vážne, je živý rozmer pútnika. Ako kresťania sme pútnikmi, lebo sme v pohybe danom životom, lebo sme na ceste. Je preto správne položiť si z času na čas otázky o stave nášho putovania, o jeho zmysle, smere, cieli a dynamike.  

Byť pútnikom v prvom rade znamená trpezlivo sa nechať viesť cestou, ktorú nám Boh sám naznačuje a ktorú, na rozdiel od nás, On dobre pozná. Neraz to vyžaduje dôveru, vzdanie sa svojich vlastných predstáv.

Istý kňaz, ktorý dlhé roky pracuje v jednom z vatikánskych dikastérií, 

mi popisoval svoj dovolenkový režim. Celý rok je jeho práca veľmi presne definovaná a takmer nikdy nevybočí z pracovného protokolu. Má na starosti oficiálne návštevy kardinála, kde treba program premyslieť do najmenších podrobností. Jeho dovolenka je pravý opak pracovného nasadenia. Celý mesiac navštevuje rôzne pútnické miesta bez toho, aby si zabezpečil čo i len skromné ubytovanie. Vo všetkom sa spolieha na Božiu prozreteľnosť. Po dovolenke sa vracia nielen odpočinutý vďaka voľnému programu, ale i obohatený o skúsenosť Božej prozreteľnosti, ktorá, podľa jeho slov, ho ešte nikdy nesklamala. S prekvapením konštatoval, že za celé tie roky ani raz nemusel nocovať bez prístrešia.

3. Cieľ cesty

Samozrejme, že najdôležitejšou otázkou, ktorou sa pri plánovaní prázdnin a dovoleniek zaoberáme, je cieľ cesty. Ten si obyčajne volíme podľa istého zámeru, ktorý sledujeme a ktorý je v našej hierarchii hodnôt na prvom mieste. Tu môžeme vidieť celé spektrum motívov, ktoré ovplyvňujú ten či onen cieľ. Od motívov čisto vitálnych, cez motívy poznávacie, estetické či  duchovné.

Je dobré vedieť o tom, že nie všetky zmysly sú schopné vnímať estetický či duchovný rozmer zvolenej destinácie. Dotyk, chuť alebo vôňa sú úzko prepojené s vitálnymi funkciami človeka, ale len veľmi obmedzene môžu uviesť do pohybu estetický či duchovný rozmer miesta, ktoré navštevujeme. Túto schopnosť má predovšetkým sluch a zrak.

Teofan Zatvornik, ruský mních žijúci v 19. storočí, v snahe orientovať sa lepšie v oblasti ľudských motívov hovorí o trojakosti citov v ľudskom srdci. Hovorí, že sú city telesné, duševné a duchovné. Podľa jeho názoru každé rozhodnutie pre istý cieľ by malo obsahovať i duchovný rozmer.

Človek totiž v sebe nosí prirodzenú náklonnosť voči Bohu a duchovnému svetu, preto ho označujeme ako homo religiosis. Akákoľvek prázdninová či dovolenková destinácia by mala obsahovať aspoň čiastočné naplnenie tejto prirodzenej tendencie a túžby človeka.

Sv. Ignác bol presvedčený o tom, že duchovné city v srdci človeka rastú predovšetkým vďaka kontemplatívnej modlitbe, pri ktorej človek vniká do Božích tajomstiev prostredníctvom jednoduchého nazerania, zakusovania Božej prítomnosti.

Podľa viacerých autorov by sa človek mal predovšetkým ozdobiť duchovnými citmi, mal by ich kultivovať a prehĺbiť vo svojom srdci, a tak nechať rozvinúť svoju prirodzenú náklonnosť voči Bohu.

Milí priatelia, opustenie miesta, samotná cesta a jej cieľ sú skutočnosti, ktorými sa automaticky zaoberáme pri plánovaní dovoleniek. Nie s takou samozrejmosťou s nimi kalkulujeme pri našom duchovnom putovaní. Nech nám tohtoročná dovolenka  prispeje k duchovnému rastu.

(Rubriku venovanú spiritualite pripravuje páter Peter Dufka SJ, člen Slovenskej provincie Spoločnosti Ježišovej, ktorý je v súčasnosti prorektorom Pápežského kolégia Russicum a prednáša na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme.)