Peter Dufka SJ: Potrebujeme misionárov s darom rozlišovania

Zdá sa, že Európa, ako kolíska vzdelanosti a kultúrneho bohatstva nepotrebuje nových učiteľov. Ale nie je tomu tak. V mori myšlienkových a názorových zmätkov ich potrebuje hádam viac, ako kedykoľvek predtým.     Potrebuje učiteľov, ktorí sú schopní jasne rozlíšiť pravdu od lži, dobro od zla, dôležité od vedľajšieho. Jednoducho povedané učiteľov, misionárov, ktorí vedia udalosti a veci pravdivo pomenovať a majú dar duchovného rozlišovania. Za takýchto nositeľov múdrosti by sme mali prosiť i počas dnešnej, misijnej nedele.

Skúsme si všimnúť niekoľko aspektov, ktoré majú vplyv na duchovné rozlišovanie a ktoré takýchto ľudí charakterizuje.  Sú to:

1. Prostredie

2. Cieľ

3. Rast

1. Prostredie. Každé rozhodnutie sa deje v istom prostredí. Ide o akúsi atmosféru v ktorej sa uskutočňuje rozlišovanie. Rozlišovanie do značnej miery je ovplyvnené práve charakteristikou prostredia v ktorom ho uskutočňujeme. Inak sa rozhoduje človek v prostredí milujúcej rodiny a harmonických vzťahov a inak sa rozhoduje rozvedený samotár, ktorý svoju samotu zapíja alkoholom v krčmovom prostredí. Inak sa rozhoduje utilitarista v prostredí biznisu a inak umelecká duša citlivého človeka. Inak sa rozhoduje človek v prostredí hlbokej viery, ktorý denne pristupuje k sviatostiam a inak človek, ktorý žije mimo Cirkvi, ktorému sú úplne cudzie otázky viery a zmyslu života. Prostredie silne ovplyvňuje naše rozlišovanie a následne rozhodnutie. Človek sa rozhoduje pod vplyvom prostredia v ktorom sa pohybuje a ktoré si často sám vyberá. Pre správne rozhodnutie je potrebné prostredie Ducha svätého a to je v Cirkvi. Sv. Irenej hovorí, že Duch bol zverený Cirkvi a  človek  žijúci v nej sa rozhoduje v súlade s ním. Je to Duch Svätý, ktorý poskytuje dar rozlišovania a podporuje všetky ostatné duchovné dary. Tam, kde je Cirkev, tam je i Duch Svätý, ktorý je duchom múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania a nábožnosti. Človek mimo Cirkvi tiež nadobúda múdrosť, rozumnosť, môže byť človekom silných vôľových vlastností a širokého rozhľadu. Avšak mimo Cirkvi sa týchto ľudí niekedy zmocní iný duch, ktorý neraz brojí proti Cirkvi a v konečnom dôsledku i proti ním samotným.   

2. Druhý aspekt, ktorý silne vstupuje do procesu rozhodovania je cieľ. Nejde len o momentálny cieľ nášho rozhodovania, ale i o konečný cieľ nášho života, do ktorého by každý dočasný cieľ mal harmonicky zapadať. Rozlišovanie sa uskutočňuje v prítomnosti, ale má presah do našej budúcnosti. Ide takmer vždy o istý výber medzi viacerými možnosťami. Rozhodovanie je takto v úzkom vzťahu so správnym hodnotovým systémom, ktorý je dnes v nemalom ohrození. Máme tendenciu uskutočňovať naše rozhodnutia podľa kľúča momentálnej výhodnosti čí krátkodobej prosperity. Dlhodobé ciele sa nám nezdajú veľmi príťažlivé, alebo na ne jednoducho zabúdame. Preto sa mnísi v niektorých kláštoroch zdravili pozdravom  – memento mori - pamätaj na smrť. Bolo to preto, aby nezabúdali na posledný cieľ, pre ktorý sme všetci stvorení a ktorým je zveľaďovať hodnoty nesmrteľnej duše.     

I keď sa myšlienka na smrť môže zdať nepríjemná, takmer automaticky prináša svoje ovocie. U sv. Antona pustovníka myšlienka na konečný cieľ života oživila aj iné aspekty kresťanského života. Predovšetkým to bola citlivosť a vnímavosť na Božie slovo. V druhom rade sa mu vďaka myšlienke na koniec podarilo opustiť spomienky minulosti, v ktorých neraz dominoval deštruktívny smútok za opusteným majetkom či svetskými priateľmi. A nakoniec myšlienka posledného cieľa sv. Antonovi pomáhala prekonávať rôzne pokušenia, ktorými ho chcel zlý duch odkloniť od jeho dobrej cesty.

Každý človek si so sebou nesie i svoju minulosť. Tak, ako sa na našom tele podpíše každý úraz alebo vážnejšia choroba, podobne je to aj s duševnými i duchovnými skúsenosťami. Tie sa tiež hlboko zapíšu do nášho vedomia či podvedomia a v nestráženom momente v podobe slova, gesta alebo nejakej reakcie sa vyplavia na povrch. Lenže i poznanie jasného cieľa  je ľahko spozorovateľné v prítomnosti každého človeka. Každé jeho  gesto, či slovo svedčí o cieli, ku ktorému sa približuje a ktorý ho motivuje  zdolávať prekážky na tejto ceste.

3. Tretím aspektom je rast. Rast predpokladá slobodu, v ktorej môžeme vlastným úsilím posilňovať naše intelektuálne, vôľové, ale i duchovné vlastnosti. Kristus hovorí o nebeskom kráľovstve, do ktorého sa vchádza tesnou bránou. Sv. Pavol zasa píše o namáhavom behu a sv. Anton je presvedčený o tom, že bez pokušenia niet duchovného rastu. Rast si vyžaduje námahu a je vždy atakovaný zlým duchom, ktorý mu kladie do cesty najrôznejšie prekážky. Zo života sv. Antona sú dobre známe útoky zlého ducha, ktorý ho pokúšal práve vtedy, keď sa usiloval o rast v čnostiach. Tieto útoky zlého narastali priamoúmerne s duchovným rastom sv. Antona.  Postupne nadobúdali intenzívnejšiu, dômyselnejšiu podobu.

Rast však nesprevádzajú len vonkajšie ťažkosti, ale i vnútorné. Vo vnútri človeka sa neraz objaví pýcha, nadradenosť či pocit vlastnej dôležitosti. Evagrio prirovnáva tieto vnútorné prekážky popínavej rastline. Hovorí o tom, ako tieto rastliny dokážu v raste predbehnúť samotný strom, pretože rastú rýchlejšie a dokážu obopnúť strom natoľko, že mu neumožnia dýchať. Takýto strom, nech by bol akokoľvek mocný a jeho korene akokoľvek hlboké, postupne zahynie. Podobne každý duchovný, či osobnostný rast človeka je sprevádzaný popínavými rastlinami pýchy, nadradenosti a vlastnej dôležitosti. Ide len o to, aby im človek nedovolil vyrásť do veľkých rozmerov. Duchovný a osobnostný rast je akousi kontrolkou správneho rozhodnutia či dobrého nasmerovania. Uvedené vonkajšie či vnútorne prekážky, o ktorých človek vie a dokáže ich potlačiť, sú len indikátormi správneho rozlišovania a následného rastu. 

Milí priatelia, dnes kedy slávime misijnú nedeľu, prosme za to, aby nám nechýbali ľudia schopní správneho rozlišovania. Aby nám nechýbali učitelia, ktorí pod vplyvom Ducha svätého nestrácajú zo zreteľa posledný cieľ a tak napomáhajú duchovnému rastu svojho okolia.