Peter Dufka SJ: Duchovné rozlišovanie podľa sv. Ignáca

Milí priatelia, v našej pravidelnej rubrike sa venujeme duchovnému rozlišovaniu. V  minulom vysielaní sme sa zaoberali témou duchovného rozlišovania podľa Evagria   Pontského, jednej z  najvýznamnejších postáv starovekého mníšstva. Dnes by sme chceli túto tému obohatiť skúsenosťami sv. Ignáca z Loyoly. Dodnes je považovaný za jedného z najväčších znalcov duchovných síl, ktoré sa dotýkajú človeka. Tento mystik je známy svojou knižočkou duchovných cvičení. Vychádzal v nich predovšetkým z vlastných skúseností, ktorými v podstatnej miere nadviazal na postavy starovekého mníšstva. Pre našu tému sú dôležité hlavne pravidlá duchovného rozlišovania, ktoré nestrácajú zo svojej aktuálnosti ani po uplynulých piatich storočiach.  

Na začiatku duchovného rozlišovania sv. Ignác uvádza poznanie seba samého. Je to akási schopnosť citlivo vnímať a počúvať naše vnútro. Podľa neho by sa mal každý kresťan naučiť zachytávať jemné hnutia svojho srdca a vedieť jasne spoznať, kam ho tieto hnutia pomaly posúvajú. V nemalej miere k poznávaniu seba samého prispieva prax spytovania svedomia. Vďaka nemu sa človek postupne naučí vnímať jemné podnety svojho vnútra, rozumieť im a   podľa nich sa riadiť.

1. Podnety, ktoré možno zachytiť v našom vnútri, majú podľa sv. Ignáca trojaký pôvod. Pochádzajú od Boha, od Nepriateľa našej duše, alebo od nás samotných. Tu odporúča vnímať pocity, ako sú radosť, pokoj, dôvera či smútok, strach, neistota ako také, ktoré môžu mať i duchovný podtón. Môžu pochádzať od Boha alebo od Zlého. Ak nezachytávame ani jeden z  podnetov nášho vnútra, ťažko môžeme pristúpiť k druhému kroku, ktorým je poznanie, odhalenie ich pôvodu.

2. Ten, kto nadobudne citlivú prax v počúvaní vlastného vnútra zistí, že jeho srdce je akoby stále v pohybe. Na rôzne podnety reaguje rôzne. Keď niečo počujeme alebo vidíme, takmer automaticky môžeme zachytiť potešenie alebo neľúbosť, príťažlivosť alebo odpor, otvorenosť alebo uzavretosť. Práve tieto reakcie nášho srdca sú pre naše konanie rozhodujúce. Svojou inteligenciou človek dokáže obhájiť i vlastné chyby, ale svojím srdcom nie. Srdce človeka našepkáva pravdu o nás samotných, ako i pravdu o našom okolí. Ježišove slová na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“  naznačujú práve tento druh nevedomosti. Znamenajú nepočúvať vlastné srdce a nechať ho prehlušiť zlobou hriechu a vášní. Najväčšie zlo je nevedieť o konanom zle, pretože takto človek nie je schopný ani najmenšej nápravy.

 3. Na základe poznania môžeme pristúpiť k odstraňovaniu zlých návykov a nadobúdaniu dobrých. Niektorí autori tento proces pripodobňujú umeniu sochára. Ten totiž predtým, ako začne sekať do kameňa, má už predstavu, ako by mala socha vyzerať a odstraňuje to, čo ku konečnému umeleckému dielu nepatrí. Toto je dobrý obraz práce na sebe samom, pre ktorú sa však vyžaduje dobrá znalosť toho, aké sily v našom vnútri pôsobia a kam nás posúvajú. Usmerniť ich je možné však iba vtedy, ak sme schopní jasne poznať, či dané sily pochádzajú od Boha, od diabla alebo od nás samotných.

Kľúčové slová pre duchovné rozlišovanie u sv. Ignáca sú dve: konzolácia a dezolácia.

Konzolácia: Samotné slovo konzolácia, znamená byť s niekým, kto je sám. Ide o útechu, ktorej sa nám dostalo vďaka niekomu, kto je pri nás. V knihe Genesis čítame, ako Boh po každom dni stvorenia konštatoval, že všetko, čo urobil, bolo dobré. A predsa po stvorení Adama konštatuje: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (porov. Gn 2, 18). Je teda zlo, ktoré je koreňom všetkého iného zla – a to je osamelosť, byť sám, nepotrebovať nikoho a byť uzavretý do seba samého. Konzolácia, byť s niekým, pochádza od Dobrého ducha a má niekoľko úrovní.

1.                 Prvá z nich je pocitová. Cítiť sa dobre. Zažívať na citovej úrovni krásu a blízkosť prítomnosti toho druhého. Niečo podobné zažívajú novomanželia v prvých mesiacoch spoločného života. V duchovnej oblasti sa neraz Božia prítomnosť identifikuje s príjemným pocitom, ktorý však pomerne rýchlo vyprchá. Jestvuje nemálo spoločenstiev, ktoré sú zamerané na prežívanie tejto citovej prítomnosti Boha. Ale čo, keď príjemnosť a nadšenie pominie? Boh sa vzdialil?

2.                 Vyšší stupeň konzolácie prevyšuje čisto pocitovú úroveň zážitku a je neraz sprevádzaný ťažkosťami či neľahkými skúškami. Charakterizuje ju však schopnosť nestratiť v týchto situáciách vedomie Božej prítomnosti. Práve tieto nepríjemné situácie napomáhajú vzrastu viery, nádeje a lásky. Ak človek cíti vzrast týchto troch Božských čností, dostáva sa do druhej, vyššej úrovne konzolácie. Je to akási tichá radosť, ktorá sprevádza vzrast uvedených čností i v podmienkach jednoduchej každodennosti.

Dezolácia je opakom konzolácie a charakterizuje ju zúfalstvo, neútecha, strach a nepokoj. Znamená istý druh deštruktívnej osamelosti, izolovanasti a uzavretosti. Je to jeden z rozoznávacich prvkov prítomnosti nepriateľa našej duše. Istý druh samoty, ktorú zakusovali púštni otcovia, nebol v podstate osamelosťou, ale akousi podmienkou vnímania Božej prítomnosti. Vďaka bohatému duchovnému životu neboli sami.   

Medzi deštruktívne pocity, ktoré súvisia s osamelosťou, patrí i prílišná koncentrácia na seba samého a v neposlednej miere i prehnaná túžba po dokonalosti. Táto má v konečnom dôsledku ničivý účinok. Zvláštne, ako nás pocity dezolácie posúvajú do nereálneho sveta. Neraz prežívame najväčší strach z vecí, ktoré sa ešte neuskutočnili. Všetky ťažkosti, ktoré zažívame, nech by boli akokoľvek ťažké, sa dajú zniesť. Máme totiž celú sériu duchovných a duševných obranných prostriedkov na to, aby sme takéto stavy zvládli. I fyzická bolesť, ktorá prekoročí istú hranicu, spôsobí stratu vedomia, a tak chráni organizmus pred nadmernou bolesťou. Preto diabol útočí najčastejšie na našu predstavivosť. Neznesiteľné sú skutočnosti, ktoré sa odohrávaju v našich myšlienkach a našich ilúziách. Diabol sa prihovára nejasným jazykom  zmätku, strachu a nadmerných obáv. Existujú však i menej agresívne prejavy zlého ducha, ktoré sú však rovnako nebezpečné. Ide o priemernosť, nezáujem a necitlivosť.   

Milí priatelia, v letných mesiacoch obyčajne nešetríme prostriedkami na to, aby sme spoznali prírodné a kultúrne bohatstvá sveta. Nešetrime ani usilím na spoznanie jemných podnetov nášho vnútra. Ono nás totiž vovedie do bohatsva a krásy duchovného sveta.