Spoznávanie Jánovej apokalypsy (7): Pôvod a cieľ Božieho ľudu

Drahí poslucháči,

V šiestej kapitole Knihy zjavenia sme vnikli do tajomstiev malého zvitku, ktorý Baránok zobral z pravice Sediaceho na tróne a začal postupne otvárať. Boli v ňom opísané rozličné zhubné sily prítomné vo svete, ktorým človek nevie vzdorovať, no ktorým napriek všetkému vládne zmŕtvychvstanie. Na volanie mučeníkov „dokedy“ sa Boh rozhodol vstúpiť do dejín a zareagovať svojím spásnym konaním. Jeho nepriatelia sa s hrôzou schovali a zvolali: „Kto môže obstáť?“ Siedma kapitola na okamih prerušuje rozlamovanie pečatí a dáva odpoveď na túto otázku. Obstojí Boží ľud, ktorý môže čitateľ alebo poslucháč Knihy zjavenia kontemplovať z dvoch rozličných uhlov pohľadu. 

Ján vidí štyroch anjelov stáť na štyroch krajoch zeme, ako zadŕžajú štyri škodlivé vetry. Pre starovekého človeka v autorovej dobe bola zem ako doska stojaca na štyroch stĺpoch. Židovská tradícia hovorila o štyroch vetroch vychádzajúcich zo štyroch rohov zeme, ktoré mali mať ničivú silu a ktoré regulovali štyria anjeli. V tejto kapitole je im zabránené škodiť, kým nebudú na čele označení Boží služobníci. Termín „Boží služobník“ je podľa Filóna Alexandrijského to najkrajšie oslovenie pre človeka, ktoré ho nedegraduje, ale práve naopak, poukazuje na jeho vznešenosť. Jedná sa o dobrovoľné vstúpenie do vzťahu s Bohom, s túžbou podriadiť sa jeho vôli. Všetky veľké postavy Biblie vrátane Mojžiša a Dávida boli označené ako Boží služobníci.

Ján počuje aj počet označených: je ich 144 000. Ako je tomu v apokalyptickej symbolike, toto číslo neoznačuje kvantitu, ale kvalitu Božieho ľudu. Je násobkom čísel 12x12x1000 a zobrazuje Boží ľud Starej i Novej zmluvy, znásobený číslom Veľkej noci, čiže číslom 1000. Nejedná sa teda o 144 000 osôb, ale o jednotu Božieho ľudu, ktorý je na jednej strane pokračovaním vyvoleného izraelského národa, na druhej strane už obopína celý svet. Môžeme povedať, že ide o Boží ľud všetkých čias, pozostávajúci zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“. Číslo 144 000 sa ešte raz spomenie v 14. kapitole, kde bude znázorňovať Baránkových spoločníkov stojacich spolu s ním na vrchu Sion. Tam budú mať na čele meno Baránka a jeho Otca. Veľmi pravdepodobne tu ide o odvolávku na zlatú tabuľku, ktorú nosil na čele veľkňaz a na ktorej bolo napísané „Svätý Pánov“. Na pečati alebo tabuľke na čele by teda bolo napísané, komu títo ľudia patria – patria Bohu a Baránkovi, kým šelma si taktiež poznačí svojich prívržencov.

Prvé Jánovo videnie je videním Božieho ľudu v jeho zárodku: vzišiel z vyvoleného Božieho národa a Ježišovou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním bol rozšírený na celé ľudstvo, ktoré má byť privedené do dokonalého priateľstva a spoločenstva s Bohom. Jánovo druhé videnie hovorí o cieli, ku ktorému Boží ľud smeruje a o plnosti života, ktorá začína byť prítomná v Cirkvi ako v novom Božom ľude. Biele rúcho poukazuje na účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní a palmy v rukách Božích služobníkov naznačujú, že títo už dosiahli víťazstvo v nebi. Stoja pred Božím trónom a pred Baránkom a ospevujú jeho spásu. Všetci anjeli v nebi im dosvedčujú zvolaním „Amen!“ a dopĺňajú ich oslavu.

Na záver kapitoly malý dialóg medzi Jánom a jedným zo starcov vysvetľuje, o koho v tomto videní ide: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi. Už nebudú hladovať ani žízniť; nebude na nich dorážať ani slnko ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.“ Tieto slová sa nám neskôr pripomenú, keď budeme na konci Knihy zjavenia hovoriť o finále Božieho ľudu v Novom Jeruzaleme.

Pozrime sa ešte raz na posledné tri verše predchádzajúcej kapitoly, aby sme dobre porozumeli textu, ktorému sa dnes venujeme: „Králi zeme i veľmoži a vojvodcovia, boháči a mocní, všetci otroci aj slobodní ukryli sa v jaskyniach a horských bralách a volali vrchom a bralám: Padnite na nás a skryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred Baránkovým hnevom, lebo prišiel veľký deň ich hnevu; a kto bude môcť obstáť?“ Ján naznačuje, že obstojí Boží ľud, ktorý začal ako malé semienko s názvom Izrael, a ktorý vyklíčil do nádherného veľkého stromu s mnohými konármi. Božia pečať pripomína veraje dverí na izraelských domoch v Egypte, ktoré boli označené krvou Baránka na znak ochrany Izraelitov, keď Pán bil Egypt. Tu sa však jednoznačne nehovorí o tom, že by Boží služobníci mali byť vyčlenení z rozličných rán, iba to, že začiatku škodenia predchádza ich označenie. Samotný opis spasených ich vykresľuje ako tých, ktorí prišli do slávy cez mnohé súženia. Poukazuje však na to, že s touto Božou pečaťou získajú silu vzdorovať zlu a vytrvať vo vernosti Bohu až do konca.

Nech nám táto kapitola pomôže prežiť radosť z toho, že patríme do Božieho ľudu, ktorý si Boh začal utvárať prostredníctvom Izraela a ktorý rozšíril na všetky národy, kmene, plemená a jazyky, teda aj na nás.