Hľadaj

Vatican News

Tento čas nás trénuje byť domácou cirkvou, píše kardinál Farrell rodinám

Pri príležitosti sviatku sv. Jozefa, 19. marca, napísal kardinál Kevin Farrell, prefekt vatikánskeho Dikastéria pre laikov rodinu a život posolstvo rodinám s názvom „Konkrétny návrh, ako byť «domácou cirkvou»“. Prinášame plné znenie posolstva.

Konkrétny návrh, ako byť «domácou cirkvou»

«Prítomnosť Pána prebýva v konkrétnej a reálnej rodine, so všetkými jej trápeniami, zápasmi, radosťami a každodennými zámermi» (Posynodálna exhortácia Amoris laetitia, 315).

V Cirkvi máme ukrytý poklad: rodinu. Pán vždy sprevádzal každú krízu svojho ľudu mimoriadnymi posolstvami a zdá sa, že to robí aj tvárou v tvár tejto pandémii, ktorá nás všetkých núti k prinútenému stiahnutiu sa do našich domovov. Slávenia omší sú zrušené, mnoho kostolov zatvorených a je riskantné sa tam vybrať. Cítime sa sami, osamotení, ale je to práve v tejto izolácii, kde nám Duch Svätý vnuká nanovo objavovať sviatosť manželstva, pretože vďaka neustálej prítomnosti Krista v zasvätenom vzťahu manželov sú naše domácnosti malou domácou cirkvou.

V domácnostiach v skutočnosti manželia zaručujú prítomnosť Krista 24 hodín denne. Pravdivosť toho zdôrazňuje pápež František v bode 67 Amoris laetitia: «Kristus Pán „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva“ a zostáva s nimi.» Ježiš neodchádza, ale zostáva s manželmi a je prítomný v ich dome nie iba vtedy, keď sú zhromaždení pri modlitbe, ale v každom okamihu.

V sile tejto skutočnosti môžeme zužitkovať tento zvláštny čas ako čas, v ktorom každá kresťanská rodina môže znovuobjaviť to, čím je: rýdzim prejavom tajomstva, ktorým je Cirkev ako Kristovo telo. Manželia v skutočnosti «budujú telo Krista a vytvárajú domácu cirkev» (Amoris laetitia, 67). Každá rodina je v tomto tele základnou súčasťou, čo sa buduje počnúc drobnými každodennými gestami, kde je Ježiš stabilne prítomný.

Je to čas tréningu, ktorý nám tu Pán ponúka v čakaní, kým sa nad týmto zlom zvíťazí. Čas, v ktorom sme povolaní sústavne sa cvičiť v dobročinnej láske, keď žijeme stiesnení v našich domácnostiach. Koľkokrát za deň nám teraz Pán dáva príležitosť pozrieť sa s nežnosťou na naše deti, s láskavou trpezlivosťou na nášho manžela, manželku; mierniť tón hlasu i keď okolo nás zavládne neočakávaný neporiadok, vychovávať naše deti k dobrému využívaniu tohto rozšíreného domáceho času, ktorý sa nám zdá taký nekonečný; vychovávať ich k dialógu, keď sa vzájomne obdaríme načúvaním, k vnútornému pokoju, k rešpektovaniu druhého, i keď sa líši od toho, akého by som si ho prial.

Je to pre každého z nás čas rastu, v ktorom sa musíme učiť udávať rytmus dňom, ktorým teraz nevládne frenetická práca a vedenie domácnosti v zmysle výkonu. Sú to hodiny dané k dispozícii našej schopnosti dať priestor druhému medzi zúženými stenami našich domov. Ako veľmi je dôležité v tejto novej dimenzii, do ktorej sme uvrhnutí, aby muž a žena vedeli hľadieť si do očí a rozprávať sa, plánovať spolu hodiny dňa, vedomí si toho, že medzi domácimi stenami je krásna prítomnosť, ktorá vyviera z ich vzťahu: Ježiš. Pretože toto nie je iba čas ľudského tréningu, ale i duchovného.

Je to čas predevanjelizácie v domácnostiach a prostredníctvom domácností, ako v období prvých kresťanských komunít, počas ktorých nás Pán pozýva byť ako rodina pohromade, modliť sa spoločne, okolo zažatej sviece, aby sme si pripomenuli, že je tu Niekto, kto nás drží v jednote, a kto nás v tomto tápavom okamihu má rád. Je to čas, ktorý nám potom umožní vrátiť sa k sláveniu v kostoloch ako viac uvedomelí a posilnení prítomnosťou Ježiša v našich každodenných životoch.

Posilnime sa teda prijať pozvanie, ktorým sa na nás obracia Pán v našich domovoch: zhromaždime sa ako rodina, aby sme v nedeľu slávili slávnostnejším spôsobom tú domácu liturgiu, ktorá sa mocou Ježišovej prítomnosti zvyčajne uskutočňuje cez gestá medzi manželmi («gestá lásky prežívané v príbehu manželského páru sa stávajú „neprerušenou kontinuitou liturgického jazyka“ a „manželský život sa v určitom zmysle stáva liturgiou» (Amoris laetitia, 215).

Dá sa to urobiť jednoducho: môžeme sa všetci zhromaždiť v jednej izbe, pomodliť sa niektorý žalm chvály, poprosiť o vzájomné odpustenie nejakým slovom či gestom medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi, prečítať si nedeľné evanjelium, podeliť sa s myšlienkou, čo v každom toto Božie slovo vyvoláva, sformulovať modlitbu za potreby rodiny, za tých, ktorých milujeme, za Cirkev a za svet. A nakoniec, zveriť našu rodinu i všetky naše známe rodiny do ochrany Panny Márie.

Všetky rodiny tak môžu robiť, pretože Ježiš povedal: «kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi» (Mt 18,20). A prečo neskúsiť vytvoriť komunitu, modliac sa v nedeľu s viacerými rodinami cez Skype či iný systém audio alebo video konferencie, využívajúc výhody modernej technológie? Môžeme nechať deti, aby sa striedali v čítaní alebo striedavo dať slovo zapojeným manželským párom a rodinám.

Pamätajme, že manželia sú znamením Veľkonočného tajomstva, ktoré slávime v každej Eucharistii («Manželia sú teda pre Cirkev neustálou pripomienkou toho, čo sa stalo na kríži», Amoris laetitia, 72); oni sú proroctvom, ohlasovaním stelesneným do každodennosti pozostávajúcej z malých gest, ktoré vyjadrujú sebadarovanie, ako to urobil Ježiš. Využime tento tak trochu divný čas na prijatie a prežívanie Ducha v našich domácnostiach a na znovuobjavenie bohatstva a daru našich domácich cirkví spoločne s Ježišom, ktorý býva s nami.

Kardinál Kevin Farrell, prefekt Dikastéria pre laikov, rodinu a život

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, zk, jb-

31 marca 2020, 19:04