Prvá pôstna kázeň R. Cantalamessu: Mária počas Ježišovho verejného života

P. Raniero Cantalamesa: „Čo mňa a teba do toho, žena?“ - Kenóza Božej Matky

V meditáciách tohto Pôstneho obdobia pokračujeme v kráčaní po stopách Božej Matky, začatom v Advente. Bude to zároveň spôsob, ako sa dáme pod ochranu Panny Márie vo chvíli, ktorá je tak ťažkou skúškou pre celé ľudstvo.

Musíme uznať, že o Márii sa v Novom zákone nehovorí veľa, aspoň nie tak často, ako by sme očakávali, keď si uvedomíme ten rozvoj, aký nadobudla v Cirkvi zbožnosť k Božej Matke. Každopádne, ak dávame dobrý pozor, všimneme si jednu vec: že Mária nechýba v žiadnom z troch konštitutívnych momentov tajomstva spásy. V skutočnosti existujú tri presné momenty, ktoré spoločne formujú veľké tajomstvo vykúpenia. Sú nimi: vtelenie Slova, paschálne (veľkonočné) tajomstvo a zoslanie Ducha Svätého.

Takže, ako som hovoril, rozjímajúc si uvedomíme, že Mária nechýba v žiadnom z týchto troch základných momentov. Ona istotne nechýba pri vtelení, ako sme videli pri adventných meditáciách. Nechýba ani v paschálnom tajomstve, pretože je napísané, že «pri Ježišovom kríži stála jeho matka» (porov. Jn,19,25). Nechýba napokon ani pri zoslaní Ducha Svätého, pretože je napísané, že Duch Svätý zostúpil na apoštolov, kým «jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou» (porov. Sk 1,14).

Tieto tri prítomnosti Márie v kľúčových momentoch našej spásy nemôžu byť len akousi náhodou. Ony jej zaisťujú jedno výnimočné miesto po boku Ježiša v diele vykúpenia. Mária bola ako jediná spomedzi všetkých stvorení svedkom a účastníkom všetkých týchto troch udalostí.

Nasledujme teda Máriu v paschálnom tajomstve, nechávajúc sa ňou viesť k hlbokému porozumeniu Veľkej noci a k účasti na utrpeniach Krista. Mária nás berie za ruku a povzbudzuje nás, aby sme ju nasledovali na tejto ceste, a hovorí nám ako matka svojim zjednoteným deťom: «Poďme aj my a umrime s ním» (Jn 11,16). V Evanjeliu tieto slová vyslovuje apoštol Tomáš, no je to Mária, ktorá ich v praxi uskutočňuje. 

Z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti

Paschálne tajomstvo nezačína v Ježišovom živote zajatím v záhrade a netrvá len počas Veľkého týždňa. Celý jeho život, odkedy ho Ján Krstiteľ pozdravil ako Božieho Baránka, je prípravou na jeho Veľkú noc. Podľa Lukášovho evanjelia bol verejný život Ježiša jedným pomalým a nezastaviteľným «výstupom do Jeruzalema», kde uskutoční svoj exodus (porov. Lk 9,31).

Paralelne s touto cestou poslušného nového Adama sa odohráva cesta novej Evy. Aj pre Máriu sa paschálne tajomstvo začalo veľmi skoro. Už slová Simeona o znamení, ktorému budú odporovať a o meči, ktorý prenikne dušu, obsahovali predzvesť, ktorú Mária uchovávala vo svojom srdci, spoločne so všetkými ďalšími slovami. Cieľom tejto meditácie je práve to, aby sme nasledovali Máriu počas Ježišovho verejného života a videli, čoho je ona zosobnením a vzorom v tomto čase.

Čo sa bežne deje na životnej ceste svätosti po tom, ako bola duša naplnená milosťou, po tom, ako veľkodušne odpovedala svojím „áno“ viery a ochotne sa pustila do konania dobrých skutkov a pestovania cností? Prichádza čas očisťovania a zriekania. Prichádza noc viery. A  uvidíme, že naozaj Mária je nám v tomto období svojho života sprievodkyňou a vzorom práve v tomto: ako sa správať, keď v živote prichádza „čas orezávania“.

Svätý Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris Mater správne aplikuje na život Panny Márie veľkú kategóriu kenózy, ktorou sv. Pavol vysvetľoval pozemskú skúsenosť Ježiša: «On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa (ekénosen) seba samého» (Flp 2,6-7). Ako píše pápež, «touto vierou je Mária dokonale spojená s Kristom v jeho pokorení. ... Pod krížom má Mária skrze svoju vieru účasť na strhujúcom tajomstve tohto poníženia» (Redemptoris Mater, 18).

Toto poníženie sa dovŕšilo pod krížom, no začalo sa oveľa skôr. Aj v Nazarete a predovšetkým počas verejného Ježišovho života postupovalo stále ďalej na ceste viery. Nie je ťažké postrehnúť už vtedy tú «zvláštnu námahu srdca, spojenú s určitou "nocou viery"» (tamtiež, 17).

Toto všetko robí pre nás Máriin príbeh výnimočne významným; prinavracia to Máriu Cirkvi a ľudstvu. Musíme s radosťou vziať na vedomie veľký pokrok, ktorý sa uskutočnil v zbožnosti k Panne Márii v Katolíckej cirkvi a ktorý si môže ľahko uvedomiť ten, kto žil na pomedzí Druhého vatikánskeho koncilu. Predtým základnou kategóriou, ktorou sa vysvetľovala veľkosť Panny Márie, bola kategória „privilégia“ či výnimky.

Panovalo myslenie, že Mária bola oslobodená nielen od prvotného hriechu a od porušenia (čo sú privilégiá definované Cirkvou dogmami o nepoškvrnenom počatí a o nanebovzatí), ale v tejto línii sa zachádzalo až k mysleniu, že Mária bola oslobodená od bolestí pôrodu, vyčerpanosti, pochybností, pokušenia, neznalosti, a nakoniec to najzávažnejšie, aj od smrti. Pre niektorých by totiž Mária bola vzatá do neba bez toho, aby prešla smrťou.

Uvažovalo sa tak, že tieto veci sú dôsledkami hriechu, avšak Mária nezhrešila. Neuvedomovali sme si však, že týmto spôsobom namiesto toho, aby sme „spájali“ Máriu s Ježišom, sme ju úplne odlučovali od neho, ktorý aj keď bol bez hriechu, chcel v prospech nás zakúsiť všetky tieto veci – teda vyčerpanosť, bolesť, úzkosť, pokušenia a smrť.

Teraz tou základnou kategóriou, ktorou sa po Druhom vatikánskom koncile snažíme vysvetliť si jedinečnú Máriinu svätosť, nie je už natoľko kategória privilégia, ako skôr kategória viery. Mária kráčala, ba «napredovala» vo viere (Lumen gentium, 58). Toto Máriinu veľkosť nezmenšuje, ale ju zväčšuje a zbavuje ju primeriavania.

Duchovná veľkosť pred Bohom u niektorého stvorenia v tomto živote sa totiž nemeria ani tak tým, čo mu Boh dáva, ako skôr tým, čo od neho Boh žiada. A uvidíme, že od Márie Boh žiadal mnoho, viac než od akéhokoľvek iného stvorenia, viac než od samotného Abraháma.

(Pokračovanie bude doplnené...)

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-