1570291402636.JPG

Kardinál Michael Czerny SJ rozpráva o dramatických osudoch svojej rodiny

O svojej rodinnej histórii, ktorá má veľmi dramatické kapitoly najmä v období Druhej svetovej vojny, sa v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas podelil kardinál Michael Czerny SJ.

Kardinál Michael Czerny, ktorý prijal z rúk pápeža Františka kardinálsky titul len pred nedávnom, je známy ako Kanaďan, ktorý má korene v Brne. Je členom Spoločnosti Ježišovej a asistuje Svätému Otcovi ako jeden z dvoch osobitných sekretárov Sekcie pre migrantov a utečencov v rámci Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj. Bol aj špeciálnym sekretárom nedávnej synody o Amazónii.

„Moji rodičia zriedka hovorili o tom, čo si rodina prežila za vojnových čias, a to z viacerých dôvodov: tie spomienky boli boľavé, chceli sa vyhnúť dezinterpretácii ich rodinnej histórie a viac sa sústreďovali na budovanie svojho nového života v Kanade.

Rád však v tomto interview doplním podrobnosti, o ktoré je záujem v krajine môjho pôvodu, vtedajšom Československu, pred presídlením sa do Kanady v roku 1948, a spomeniem aj moju starú mamu, ktorá namaľovala „Útek do Egypta“, ktorý je teraz na spomienkovom obrázku z môjho kardinálskeho menovania.“

Ako Vaši rodičia prežili Druhú svetovú vojnu alebo ako ich zasiahla?

„Moji rodičia žili na Morave. Mama, Winifred Hayek Czerny, počas vojny strávila celkovo 20 mesiacov vo väzení a v koncentračnom tábore. Požadovalo sa od nej aj vykonávanie poľnohospodárskych prác.

Hoci sa narodila a vyrástla v katolíckej rodine, jej rodičia boli rímski katolíci, jej starí rodičia sa narodili ako Židia, a preto bola klasifikovaná ako Židovka zo strany nacistických úradov, ktoré riadili tzv. Protektorát Čiech a Moravy počnúc aprílom 1939.

Rovnako i môj otec Egon Czerny bol katolík. Keďže nemal židovský pôvod, minul ho koncentračný tábor, ale posledných osem mesiacov vojny bol na nútených prácach v pracovnom tábore v Postoloprtoch, pretože sa odmietol rozviesť s mojou mamou v dobe, keď bola internovaná v Terezíne.“

Prečo bola Vaša matka uväznená a daná aj do koncentračného tábora?

„Nacistické orgány požadovali, aby im každý, koho klasifikovali ako Žida, odovzdal všetky cennosti. Odhalili, že moja matka si nechala nejaké rodinné šperky. Postavili ju pred súd a odsúdili za okrádanie štátu a odpykala si ročný trest v ženskej väznici v Lipsku.“

Ako Vaša matka brala to, že prežila Holokaust?

„Moja mama o sebe neuvažovala v týchto kategóriách, pretože „Holokaust“ sa vo vlastnom zmysle vzťahuje na židovskú komunitu, kým ona sa považovala za katolíčku. Brala to s postojom, že mala šťastie, keď prežila to vražedné šialenstvo režimu, ktorý nemal žiadny legitímny dôvod prenasledovať a popravovať kohokoľvek čisto za jeho pôvod.

Matka sa vrátila do Terezína v apríli 1995 a do návštevnej knihy tamojšieho múzea napísala: „Prežila som“. Vskutku prežila jedno obludné zlo, ktoré si podrobovalo ľudské bytosti a z ich osobnej jedinečnosti ich uvrhávalo do anonymity, najprv ich násilne zredukovalo na čísla, a potom ich plynom a ohňom zmenilo v popol a prach.

Moja mama cez svoje umenie obracala toto zlo naruby. Z „prachu“ či hliny vymodelovala podoby mnohých žijúcich ľudských bytostí, podoby, ktoré pretrvajú oveľa dlhšie než bežný životný oblúk, pretože - paradoxne - boli vypálené v peci. Naša rodina venovala tri jej portrétne busty, vrátane môjho portrétu, Terezínskemu múzeu.“

Maľba Anny Hayek: Útek do Egypta
Maľba Anny Hayek: Útek do Egypta

Na spomienkový obrázok z kardinálskeho menovania ste použili reprodukciu „Úteku do Egypta“, ktorý namaľovala Vaša babička Anna Hayek. Môžete nám o nej povedať viac?

„Okrem toho, že bola manželkou a matkou troch detí, Anna Löw Hayek bola tiež talentovanou športovkyňou a amatérskou umelkyňou. Z jej umeleckých diel sa zachovali dva tucty akvarelov a kresieb ceruzkou, plus „Útek do Egypta“, maľba na skle v insitnom štýle, ktorej reprodukcia je na mojom obrázku.

Narodila sa v roku 1893. Rovnako ako jej manžel Hans, obaja boli od narodenia rímskokatolíci, ale boli klasifikovaní ako Židia kvôli ich židovským predkom. Spolu s manželom a dvoma synmi Karlom Robertom a Georgom bola v roku 1942 alebo 1943 transportovaná do koncentračného tábora Terezín. Zomrela v Auschwitzi niekoľko týždňov po skončení vojny; ostatní traja zahynuli už skôr.“

Mohli by ste aspoň stručne povedať o odchode vašej rodiny do Kanady?

„Ja som sa narodil v Brne v júli 1946 a môj brat Robert v máji 1948. V tom istom roku naša rodina utiekla. Prvým z množstva problémov bolo dostať sa von, a museli sme nájsť miesto, kam ísť. Naši rodičia podnikli veľa hľadaní. Dozvedeli sa, že Kanada by nás prijala, ak by sme našli niekoho priamo v Kanade, kto by nás sponzoroval. Najprv bol ochotný jeden príbuzný, ale neskôr ponuku stiahol. Potom istý podnikateľ povedal áno, že by najal môjho otca, no rozmyslel si to, keď mu fabrika zhorela.

Nakoniec, pri stále sa stupňujúcom ohrození našej rodiny, nás zasponzoroval spolužiak mojich rodičov zo strednej školy.  Sám emigroval do Kanady len niekoľko rokov predtým so svojou ženou a synčekom. V riziku zaviazať sa k sponzorstvu bolo to, že sa musel zaručiť počas jedného roka nás podporovať, ak by môj otec nenašiel prácu. Napriek tomu nám táto rodina pomohla dostať sa do krajiny, prijala nás a viedla vo veľmi spletitom procese zoznamovania sa s novým mestom prv než sme sa naučili rozprávať novým jazykom, učila nás, ako sa správať, kým si osvojíme odlišnú kultúru a dokážeme si zarobiť na živobytie, a napokon prekonať etnické bariéry a získať si priateľov... a pritom naďalej žiť v rámci tých jazykov a kultúr, ktoré sme si priniesli so sebou.

V Kanade naša rodina najprv žila dva roky vo frankofónnom prostredí, potom sme sa presťahovali na iné miesto v rámci Montrealu a konečne v roku 1953 na anglofónne predmestie Pointe Claire (v tom čase sa nazývalo Lakeside). Po češtine, ktorú som už ovládal, som sa teda naučil francúzštinu a potom angličtinu, ktorá je dnes mojím „prvým“ jazykom.“

Udržiavali ste neskôr nejaké vzťahy s Československom alebo s Českou republikou?

„Už ako dospelý som sa do Československa vrátil od polovice októbra 1987 do polovice januára 1988. Chcel som spoznať svoju rodnú krajinu a získať nejakú skúsenosť „z prvej ruky“ so životom pod komunizmom. V Brne som sa niekoľkokrát stretol s jezuitským provinciálom P. Janom Pavlíkom, ktorý žil u svojej mamy a tam mal svoj „úrad“. V Prahe som často navštevoval P. Karla Dománka, ktorý žil veľmi diskrétne v budove, kde dlhé roky pracoval ako domovník. Navštívil som aj P. Františka Líznu vo Velkých Opatoviciach a koncelebrovali sme Eucharistiu na maličkom oltári v dome jeho matky. Opäť som prišiel na pár týždňov v apríli 1989 a navštívil som ako pátra Pavlíka, tak i slovenského provinciála P. Andreja Osvalda vo Važci, kde bol farárom a venoval sa aj Rómom.

Pri všetkých týchto stretnutiach na mňa hlboko zapôsobila odvaha a viera tých, ktorí počas rokov komunizmu udržiavali horiaci plameň kresťanskej viery a otvorenú svätyňu života Cirkvi.

Nikto by sa nebol nazdal, že veľká zmena príde už o pár mesiacov! A od tej doby som bol v Českej republike a na Slovensku na stretnutiach jezuitského sociálneho apoštolátu v Stredovýchodnej Európe, jedno bolo v januári 1996 v Jezuitskej rezidencii pri Kostole sv. Ignáca v Prahe a ďalšie v novembri 1998 v Exercičnom dome sv. Ignáca v Prešove.“

Kardinálsky erb Michaela Czerneho
Kardinálsky erb Michaela Czerneho

Mohli by ste, prosím, vysvetliť Váš kardinálsky erb?

„Od januára 2017 som jedným z dvoch podsekretárov vatikánskej Sekcie pre migrantov a utečencov. Na odzrkadlenie tejto služby a rovnako aj mojej životnej skúsenosti, môj erb vyobrazuje loď nesúcu štvorčlennú rodinu – utečenci a iní ľudia „na presune“ často idú loďou. Vskutku, naša štvorčlenná rodina prišla v roku 1948 do Kanady loďou, takže voda pod loďou mi pripomína Atlantický oceán. Loď je tiež tradičný obraz Cirkvi ako loďky Petra, ktorý má od nášho Pána poverenie „prijímať cudzincov“ (Mt 25,35), bez ohľadu na to, kde sa Cirkev nachádza. A ďalej, ako symbol hnutia Archa, loď pripomína skutky milosrdenstva voči všetkým, ktorí sú vylúčení, zabudnutí či znevýhodnení. Lúčmi žiariace zlaté slnko nad loďou je pečatným znakom Spoločnosti Ježišovej, jezuitov. A zelené pozadie pripomína encykliku pápeža Františka Laudato si´, ktorá nás všetkých vyzýva starať sa o blaho stvorenstva, nášho spoločného domova.“

A Vaše motto?

„Moje motto znie: „Suscipe“ – prvé slovo a názov modlitby, ktorú sv. Ignác umiestňuje do záverečnej kontemplácie Duchovných cvičení, menovite do Kontemplácie na nadobudnutie lásky k Bohu [„Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu...“]. Takže jediným slovom Suscipe chcem evokovať celú modlitbu úplného odovzdania sa Bohu ako spiritualitu kardinálskej služby. Pápež vo svojom liste novým kardinálom z októbra 2019 vysvetlil, čo to v skutočnosti znamená: „Cirkev od vás žiada novú formu služby... povoláva vás k väčšej sebaobete a k dôslednému svedectvu života“. A šarlátový odev predstavuje vyliatie krvi – usque ad effusionem sanguinis – v totálnej oddanosti a vernosti Kristovi.“

Váš náprsný kríž je vyrobený z dreva. Môžete nám o ňom povedať?

Môj pektorál vytvoril taliansky umelec Domenico Pellegrino. Použil drevo zo zvyškov lode, ktorú použili migranti na plavbu zo Severnej Afriky cez Stredozemné more pri svojom pokuse dosiahnuť taliansky ostrov Lampedúza.

Materiál pripomína drevo kríža, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš, Boží Syn, „aby sňal hriechy sveta“. Pôvodný klinec nám jasne pripomína, že Ježiš bol pribitý na kríž; súčasťou jezuitského znaku sú tradične tri klince. Prosté drevo evokuje jezuitský sľub chudoby a túžbu po pokornej, angažovanej Cirkvi. Pôvod dreva odráža útek mojej rodiny do bezpečia v mojej útlej mladosti, ako aj moje súčasné úlohy v Sekcii pre migrantov a utečencov.

Praskliny v červenom laku a dreve pripomínajú rany, utrpenie, vyliatu krv, keď svet zabudne na súcit a spravodlivosť, zatiaľ čo svetlejšia farba v hornej časti naznačuje zmŕtvychvstanie.“

-zk, jb-

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

10 decembra 2019, 12:59