Humanae Vitae Humanae Vitae 

Pred 50 rokmi vyšla encyklika pápeža Pavla VI. Humanae vitae

Presne pred 50 rokmi, 25. júla 1968, podpísal pápež Pavol VI. svoju encykliku Humanae vitae. Zameriava sa v nej na morálnu problematiku zodpovedného odovzdávania života kresťanskými manželmi.

Žiadna iná encyklika nemala také dlhé prípravné obdobie – trvalo päť rokov, od 1963 do 1968. Humanae vitae bola poslednou encyklikou Pavla VI. Len na máloktorých pápežských dokumentoch spolupracovalo toľko poradcov, ako tomu bolo v tomto prípade. No predovšetkým, jej publikácia vyvolala širokú debatu, ktorá istým spôsobom trvá až do súčasnosti.

Práve tieto dôvody viedli kňaza Mons. Gilfreda Marenga, docenta na Pápežskom teologickom inštitúte Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine, k napísaniu knihy o okolnostiach vzniku tohto pápežského textu. Mohol tak urobiť vďaka osobitnému povoleniu od pápeža Františka, aby mohol nahliadnuť do vatikánskych archívov skôr než po 70 rokoch a uskutočniť tak historiografický výskum.

Autorovi sa podarilo priniesť na svetlo doteraz nezverejnenú dokumentáciu, aby pomohol zrekonštruovať zrod textu encykliky. Publikácia s názvom „Zrod jednej encykliky. Humanae Vitae vo svetle Vatikánskych archívov“ vyšla vo Vatikánskom knižnom vydavateľstve.

V rozhovore pre Vatican News doc. Marengo vysvetľuje: „Mnoho polemík a kritické posudzovanie Humanae vitae sa zrodilo z nesprávnych dohadov o jej skoncipovaní.  Zrekonštruovanie tohto procesu preto napomáha zanechať mnohé predsudky, ktoré sa za celé tieto roky nahromadili v súvislosti s jej textom“. „Jej koncipovanie a potom aj jej prijatie trpeli následkami prvých cirkevných napätí nasledujúcich po Koncile, s ktorého výsledkami je text úzko spätý.“

Docent teologickej antropológie Gilfredo Marengo hovorí o niektorých ťažkostiach poradcov pri zostavovaní Humanae vitae:

„Pre tých, čo spolupracovali na príprave textu, nebolo jednoduché prevziať akcenty novosti, ktoré zaviedol Druhý vatikánsky koncil. Už predchádzajúce učenie Magistéria za Pia XII. uznalo dovolenosť prirodzených metód, avšak takmer akoby ústupok voči  kresťanským manželom. Išlo tu o to,  aby sa urobil krok vpred, avšak pre generáciu, ktorá pracovala v tých rokoch, bol Koncil ešte akousi novou skutočnosťou, ako to vidno z ťažkostí vyjadrených v niektorých pasážach ohľadom koncilových tém zo strany niektorých poradcov.“

Docent Marengo upozorňuje aj na predsudky, s akými pristupovali k encyklike Humanae vitae jej odporcovia v dobe jej vydania:

„Zároveň je však u mnohých iných, ktorí kritizovali Humanae vitae, jasne vidieť predsudok, ako keby všetko to, čo bolo napísané pred Koncilom, nemalo viac hodnotu. Sú to dynamiky, ktoré pri Humanae vitae explodujú osobitným spôsobom, ktoré však poznačujú celé obdobie prvých pokoncilových desaťročí.“

Dvoma hlavnými poznatkami, ktoré potvrdil archívny výskum doc. Marenga je to, že existoval schválený náčrt encykliky, ktorý bol následne stiahnutý a ďalej skutočnosť, že prebehla synodálna konzultácia o metódach regulácie pôrodnosti počas prvej Biskupskej synody na jeseň 1967.

Výskum zároveň umožňuje objektívnejší prístup k encyklike, a to hlavne vyvrátením dvoch mýtov o jej autorovi. Doc. Marengo vysvetľuje:

„Nie je pravda, že Pavol VI. rozhodol osamote. Naopak, konal tak, aby mal všetky možné podnety a konzultoval biskupov. Ale nie je pravda, že ho trýznili pochybnosti, pretože jeho úsudok v ňom dozrieval už od začiatku. Pápež Montini len vždy žiadal všetkých svojich spolupracovníkov, aby mu pomohli prezentovať jeho úsudok pozitívnym spôsobom. A je treba povedať, že títo nie vždy boli schopní odpovedať až do hĺbky na túto jeho požiadavku.“

-zk-

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

25 júla 2018, 19:44