Mons. Kikuchi: Caritas pomáha zabudnutým ľuďom znovu nájsť nádej

Devin Watkins - Vatikán

„Pomáhať ľuďom, aby vedeli, že sa na nich nezabudlo, to je skutočné poslanie Caritas.“ Takto charakterizuje funkciu medzinárodnej katolíckej organizácie Caritas Internationalis jej nový predseda Mons. Tarcisio Isao Kikuchi, arcibiskup Tokia, po tom, ako ho 400 delegátov, ktorí sa zúčastnili na 22. valnom zhromaždení, zvolilo na štvorročné funkčné obdobie. V exkluzívnom rozhovore pre Vatican News sa arcibiskup podelil o svoje nádeje týkajúce sa jeho nového poslania a tiež o priamy odkaz nespočetným dobrovoľníkom, ktorí prejavujú Božiu lásku v konkrétnych skutkoch služby.

Vaša excelencia, aké ciele si kladiete v novej úlohe predsedu Caritas Internationalis v rámci tejto misie?

Caritas Internationalis je po Medzinárodnom Červenom kríži druhou najväčšou agentúrou humanitárnej pomoci na svete. Je preto známa ako profesionálna mimovládna organizácia, ktorá ponúka pomoc ľuďom v ťažkých situáciách, ale v skutočnosti nie sme len mimovládna organizácia, sme oveľa viac. Sme organizáciou Katolíckej cirkvi a inštitúciou v jej službách. To znamená, že Caritas musí byť svedkom Božej lásky. To, čo robíme, nie je len poskytovanie potravinovej, materiálnej alebo akejkoľvek inej pomoci, ale sme aj svedkami Božej lásky, aby sme ľuďom ukázali, že takto Pán miluje všetkých ľudí.

Jednou z vašich tém počas valného zhromaždenia boli zabudnutí ľudia, tí, ktorých iné organizácie nepodporujú. Ako sa im Caritas venuje?

Chcel by som vychádzať zo svojich skúseností dobrovoľníka v japonskej Caritas. V roku 1995 som bol vyslaný do rwandského utečeneckého tábora v Bukavu v Zaire (dnes Demokratická republika Kongo, pozn. red.). Tam som sa stretol s niekoľkými utečencami. Samozrejme, všetko im chýbalo. Nebolo tam jedlo, oblečenie, prístrešie a ľudia potrebovali všetko. Potom, keď som išiel do tábora druhýkrát, stretol som sa s niektorými ich vedúcimi, spýtal som sa ich, čo potrebujú, očakával som, že povedia: „Potrebujeme jedlo, vzdelanie, lieky, prístrešie“ alebo niečo podobné. Inými slovami, dlhý zoznam ich potrieb. Namiesto toho mi však povedali: „Otče, vy ste z Japonska. Takže, keď sa vrátite do Japonska, povedzte im, že sme stále tu: všetci na nás zabudli“. To ma naozaj šokovalo. Po tejto skúsenosti som sa stretol s mnohými ľuďmi v rôznych oblastiach, v rôznych krajinách postihnutých katastrofou, s ľuďmi v oblastiach zničených vojnou alebo konfliktom. Vždy som počul ten istý príbeh a to isté volanie: „Zabudli na nás“. To je skutočné poslanie Caritas: pomáhať ľuďom, aby vedeli, že nie sú zabudnutí. Chceme byť s nimi. Iste, poskytujeme profesionálnu pomoc, ale zároveň im chceme povedať, že sme vždy s nimi, že s nimi vždy pracujeme, že na nich vždy pamätáme. Nikto nebude vylúčený, na nikoho sa nezabudne.

Vy sám ste boli kňazom misionárom, ako aj dobrovoľníkom. Ako to ovplyvňuje vaše poslanie?

Patrím k misionárom Božieho slova, SVD. Po vysvätení v roku 1986 som bol poslaný do Ghany v západnej Afrike. Tam som bol poslaný do farnosti hlboko v buši, bez elektriny a vody. Zostal som tam sedem rokov ako farár. Celkovo som bol v Ghane osem rokov. Bola to pre mňa veľmi dôležitá skúsenosť, ktorá, myslím, pomohla vytvoriť moju identitu. Najmä v tom čase, v roku 1986, nebola ekonomika v západnej Afrike veľmi dobrá a ľudia boli naozaj v chudobe. Mnoho ľudí umieralo bez toho, aby mali k dispozícii vhodné lieky, a šíril sa HIV-AIDS. Boli tam rôzne problémy. Ale ľudia vyzerali takí šťastní, každý deň mali na tvárach krásne úsmevy. Tak som sa niekoľkých ľudí v mojej farnosti opýtal: „Prečo ste takí šťastní?“ A niekto mi žartom povedal: „Otče, my máme kúzlo Ghany!“ V čom teda spočívalo ich kúzlo? Bola to viera, že im  niekto pomôže, že sa na nikoho nezabudne. V takomto kultúrnom kontexte sa ľudia navzájom podporujú. Takže nevidíte ľudí umierať na okraji cesty, pretože na nikoho sa nezabúda. Táto viera skutočne vytvára nádej do života. To bol základ môjho presvedčenia: ak nezabudneme na ľudí, môžeme si vytvoriť nádej na prežitie. Nemôžeme priniesť nádej zvonku. Môžeme priniesť jedlo, materiál a všetko ostatné zvonku a dať to ľuďom v núdzi. Ale nemôžeme priniesť nádej a dať ju ľuďom v núdzi. Nádej sa musí vytvoriť v ich srdciach. Nemôžeme im prikázať, aby si vytvorili nádej. Môžeme však byť priateľmi a kráčať spolu. Môžeme byť s nimi, aby mali istotu, že nie sú zabudnutí. Z toho si môžu vytvoriť nádej na prežitie.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News: Martin Jarábek)