Pred 50 rokmi pápež sv. Pavol VI. prežil atentát na Filipínach

Program svojej najdlhšej apoštolskej cesty smerujúcej do Ázie a Oceánie predstavil Pavol VI. veriacim v predstihu pri generálnej audiencii:  prvá trojdňová zastávka bude vo filipínskej Manile, potom sa pokračuje do Polynézie, ďalej tri dni v austrálskom Sydney a stade do Jakarty, hlavného mesta moslimskej Indonézie. Odtiaľ lietadlom do Hongkongu „len na niekoľko hodín, ale dúfame že dostatočných na dosvedčenie úcty a lásky zo strany Katolíckej cirkvi i našej osoby k celému veľkému čínskemu národu bez rozdielu.“ Nakoniec ako posledná plánovaná zastávka to bude Kolombo na Srí Lanke.

Píše sa 26. november 1970, keď pápež Pavol VI. štartuje z Ríma. Lietadlo má technickú zastávku v Teheráne, kde pápeža srdečne privíta iránsky šach Reza Pahlavi. Rozhodlo sa i o neplánovanom zastavení v Dháke vo vtedajšom Východnom Pakistane, aby sa pápež stretol s obyvateľstvom zasiahnutým tajfúnom. Montiniho vôľa je tu zanechať na pomoc značnú sumu peňazí, ku ktorej prispeli zbierkou na palube lietadla aj novnári sprevádzajúci pápeža na apoštolskej ceste.

Ráno 27. novembra, hneď po pristátí na letisku v Manile, sa Pavol VI. stáva terčom útoku, ktorý ho mohol stáť život. Ako vo svojich spomienkach hovorí jeho súkromný tajomník Pasquale Macchi, „na každej ceste pápeža varovali, že sa predpokladá nejaký možný atentát, počnúc cestou do Svätej zeme až po poslednú na Ďalekom východe. Vždy tajné služby upozornili aj Štátny sekretariát. A zakaždým sa pápež dôverujúc Bohu vydal na cestu bez akejkoľvek obavy“.

Tentoraz však bol pápež skutočne zasiahnutý. Jeho sekretár to opisuje: „Zatiaľ čo pozdravoval autority, kardinálov a biskupov, zaútočil na pápeža 35-ročný bolívijský maliar Benjamin Mendoza y Amor, oblečený za kňaza, ktorý držal v ruke zlatý kríž a v druhej, ukrytej pod látkou, držal kriss (malajskú dýku s kľukatou čepeľou). Jednou ranou poranil pápeža na krku, našťastie chránenom pevným golierom, a druhou ranou zasiahol hrudník blízko srdca“.

V poznámke, ktorú v ten deň napísal sám pápež, čítame: „Ak si dobre pamätám, po pozdravoch zoradených osobností ... vidím zastrene nejakého človeka ..., ako mi ide prudko naproti. Myslel som si, že je jedným z mnohých, ktorí ma chceli pozdraviť alebo mi pobozkať ruku, alebo niečo povedať ... Len čo bol predo mnou, dal mi oboma rukami dva hrozivé údery do hrude a potom hneď ďalšie dva, a to natoľko, že som ich zacítil ako silný otras“.

A takto prežíval tieto chvíle otec Macchi, pápežov osobný sekretár: „Z mojej strany, v uvedomení si, že je to fanatik, vrhol som sa na neho s určitým násilím, aby som ho znehybnil, a hodil som ho medzi políciu, čím som mu zabránil zasadiť v zúrivosti ďalšíe údery. Pápež sa po prvom okamihu zmätenia milo usmial ... A tiež znovu vidím jeho pohľad na mňa, zahalený miernou výčitkou za moju prudkosť. Potom pokračoval k pódiu, kde mal prvý prejav, bez toho, že by sa o útoku nejako zmienil: jeho biele šaty však poznačila krvavá škvrna“. Rozhodujúci bol tiež zásah organizátora pápežských ciest, biskupa Paula Marcinkusa, ktorý sa vrhol na útočníka.

Rovnako sám Pavol VI. v poznámke napísanej v ten istý deň útoku uviedol: „Nastúpilo sa do auta. Zbadal som vtedy na rukáve (ľavom?) niekoľko veľmi malých kvapôčok krvi a uvedomil som si, že moja ruka sa musela dotknúť niečoho zafarbeného krvou, možno ruky neznámeho útočníka. Stále som pociťoval stopy otrasov na hrudi, ale nič viac. Dorazili sme ku katedrále. Pri obliekaní rúcha som sa snažil umyť krvavé odtlačky z ruky bez toho, aby som im dal iný dôvod toho, čo sa skutočne stalo“.

Po slávnosti prišiel pápež na nunciatúru a konečne bola možnosť podrobiť sa prehliadke. Čítame z jeho slov: „Dokázal som sa vyzliecť a potom som si uvedomil, že košeľa, nasiaknutá potom, mala na hrudi veľkú škvrnu krvi kvôli malej rane, tesne pri srdci, povrchnej a bezbolestnej: košeľa potlačila krvácanie, naostatok nie tak výdatné. Ďalšia rana, ešte menšia, takmer ako škrabanec, sa objavila vpravo na spodnej časti hrdla“.

„Okamžite liečený starostlivosťou dobrého a vždy pripraveného profesora Maria Fontanu,“ pokračuje Pavol VI., „dve rany boli zatampónované a zahojené v nasledujúcich dňoch a čoskoro sa uzdravili ... Malá udalosť z cesty, malý rozruch vo svete (dozvedel som sa že v Taliansku po príchode správy prerušil parlament svoje zasadanie) a veľká vďačnosť všetkým, ktorí sa o mňa zaujímali; ale predovšetkým vďaka Pánovi, ktorý chcel, aby som bol zachránený a umožnil mi pokračovať v ceste“.

Pápežov lekár po prezretí zranení podal Pavlovi VI. injekciu proti tetanu. Zapríčinila mu horúčku, a tak mu odporučil, aby odložil svoje popoludňajšie povinnosti. Montini však rozhodol, že „program by sa mal uskutočniť podľa plánu, aby nesklamal očakávania ľudí a aby sa udalosť udržala v rezervovanosti“. Takže pápež sa odobral na stretnutia s prezidentom Marcosom, s diplomatickým zborom a s delegáciou z Formózy (Taiwan).

Správa o atentáte obletela svet, ale Svätá stolica nepotvrdila, že by bol pápež zasiahnutý. Útočník vyhlásil: „Je mi ľúto, že som zlyhal, urobil by som to znova, keby som mal príležitosť“. Z väzenia bol prepustený o niekoľko rokov neskôr, a to vďaka tomu, že Vatikán nedal vec na súd.

-mh-