Dialóg s Čínou (7): Byť naplno katolíkmi i pravými Číňanmi

Ako je známe, podľa medzinárodnej praxe sa rokovania medzi štátmi konajú za zatvorenými dverami a publikujú sa len konečné výsledky. Preto nie sú známe podrobnosti dialógu medzi Svätou stolicou a predstaviteľmi Číny. Ak sa nakoniec dospeje k dohode, môžeme si predstaviť, že táto umožní Cirkvi jednak obnoviť jednotu v pastoračnom vedení diecéz s prítomnosťou dvoch komunít, ako aj zabezpečiť mnohým diecézam, ktoré sú už dlho bez biskupa, aby každá z nich mala duchovného pastiera uznaného Cirkvou i štátom.

Prechod cez ucho ihly

Nemôžeme očakávať, že by sa takáto operácia zaobišla bez bolesti. Budú tu nutne nespokojenci, utrpenia, odmietnutia, roztrpčenia a dokonca aj možnosť nového napätia. Ale všetci dúfame, že tento typ „prechodu cez ucho ihly“, ku ktorému je pozvaná cirkev v Číne, bude očistný a bude predzvesťou dobra. Nebude mať víťazov a porazených a bude považovaný za cenný príspevok každého. Pretože, ako hovorí kardinál Pietro Parolin, «tu nejde o to, aby sa sčista-jasna ignorovali alebo akýmsi zázrakom vymazali podstúpené utrpenia mnohých veriacich a duchovných pastierov, ale o investovanie ľudského a duchovného kapitálu - z toho množstva skúšok - do budovania pokojnejšej a bratskejšej budúcnosti, s Božou pomocou».

Ak dôjde k bratskejšiemu a jednotnejšiemu novému rozbehu Katolíckej cirkvi v Číne, aj s rešpektovaním rozličnosti cítenia, bude to mať pozitívny dopad hlavne na sviatostný a duchovný život veriacich, vyzvaných byť vždy plnšie katolíkmi a zároveň autentickými Číňanmi.

Nádej na ovocie evanjelizácie

Okrem iného sa môže uvoľniť nová energia pre aktivity Cirkvi a pre väčší súlad v čínskej spoločnosti. Ale veľa závisí od snahy a dobrej vôle všetkých. Prítomnosť katolíkov v Číne sa v čisto číselnom porovnaní s celkovým obyvateľstvom javí nepatrná, ale je stále živá. Obnovené dielo evanjelizácie môže priniesť veľa ovocia, napriek mnohým obmedzeniam a kontrolám, ktoré ešte aj dnes pretrvávajú, vo väčšine z dôvodu strachu, že náboženstvo by mohlo byť použité „zvonka“ ako zdroj sociálnej nestability.

Ak cesta civilného uznania biskupa je otázkou, ktorá sa týka štátu, jeho zákonov a jeho procedúr, kánonické uznanie sa týka Cirkvi. Pre jeho pochopenie je dôležité poznať ako funguje Cirkev. Už sv. Irenej v 2. storočí definoval Cirkev ako duchovné spoločenstvo, ktoré ohlasuje a odovzdáva Tradíciu, ktorá pochádza od apoštolov v nepretržitej postupnosti biskupov. Táto biskupská postupnosť ako garancia Tradície je pre Cirkev konštitutívna. A zároveň je to práve Cirkev, kto garantuje apoštolskú postupnosť a autentickosť episkopátu prostredníctvom slobodného menovania pápežom alebo jeho potvrdením zákonnej voľby.

Biskupské vysviacky nezákonné, ale platné

Biskup, aj keď platne ordinovaný, nemôže vykonávať službu, ak nie je v jednote s Petrovým nástupcom a s ostatnými biskupmi pôsobiacimi v celom svete. Rímskemu biskupovi, Kristovmu námestníkovi a univerzálnemu pastierovi Cirkvi, prislúcha udeliť legitímnosť a znovu prijať do plného katolíckeho spoločenstva tých, ktorých on pokladá za spôsobilých a zveriť im pastoračné poslanie.

Pokiaľ ide o Čínu, vychádza sa z istoty v tom, že nové konsekrácie biskupov, ku ktorým došlo v Číne bez pápežského schválenia boli nezákonné, ale platné (až na veľmi výnimočné prípady). Katolícka cirkev v Číne vždy ostala „jedna“ a napriek mnohým bolestivým situáciám neregulárnosti, nikdy sa nevyhlasovala za „oddelenú“ od Ríma. Aj z toho dôvodu, že v Cirkvi v Číne sa nikdy nesformovala doktrinálna pozícia odmietnutia jurisdikčného primátu.

Je prianie byť v jednote s pápežom úprimné?

V pravde je potrebné dodať, že medzi čínskymi biskupmi vysvätenými nelegitímnym spôsobom bola vždy prítomná živá túžba byť v jednote s pápežom. Napriek neregulárnej situácii týchto biskupov, uznanie ich priania byť v jednote s Najvyšším veľkňazom vytvára rozdiel medzi dvoma názormi, ktoré sa stretli v posledných rokoch: Kto pokladal nelegitímnych biskupov za úprimných, ten veril v ich kajúcnosť (aj pri neakceptovaní neadekvátneho správania niektorých), kto ich nepokladal za úprimných, ten ich často krát odsudzoval.

Práve preto, ako hovorí opäť kardinál Parolin, je dôležité, aby sa nikto natrvalo nepoddal «duchu kontrapozície na odsúdenie brata», ale aby naopak «každý pozeral s dôverou na budúcnosť Cirkvi, ponad každé ľudské obmedzenie».

-ab-