Vatikán a Čína (6): Citlivá a kľúčová otázka biskupov

Problémov týkajúcich sa života Cirkvi v Číne nie je málo, preto bol v rokovaniach medzi Svätou stolicou a čínskymi autoritami vybraný jeden z nich, ktorý má zásadnú dôležitosť, a síce menovanie biskupov. Konkrétne ide o postup pri výbere kandidátov na biskupov a o spôsob ich menovania zo strany pápeža.

Otázka biskupov je kľúčová

Je jasné, že je tu mnoho ďalších problémov spätých s touto témou, ako napríklad: občianske uznanie takzvaných „tajných“ biskupov, kánonická legitímnosť biskupov vysvätených bez pápežského mandátu, zriadenie Konferencie biskupov Číny, revízia hraníc cirkevnosprávnych oblastí a podobne. Tieto témy budú musieť byť predmetom ďalšieho dialógu.

Pápež Benedikt XVI. v jeho Liste Cirkvi v Číne z roku 2007 dobre vysvetlil, prečo je téma episkopátu taká dôležitá:

«Ako viete, hlboká jednota, ktorá spája medzi sebou partikulárne cirkvi existujúce v Číne a ktorá ich uvádza do najužšej jednoty aj so všetkými ďalšími partikulárnymi cirkvami rozšírenými po svete, má svoj koreň okrem tej istej viery a spoločného krstu predovšetkým v Eucharistii a v episkopáte. A jednota episkopátu, ktorej je „Rímsky pápež, ako nástupca Petra, trvalým a viditeľným princípom a základom“, pokračuje v priebehu storočí prostredníctvom apoštolskej postupnosti a je tiež základom identity Cirkvi každej doby s Cirkvou vybudovanou Kristom na Petrovi a na ďalších apoštoloch» (č. 5).

Kríza bola vyvolaná politicky

Nikto nemôže spochybniť, že katolíci v Číne majú rovnakú vieru, rovnaký krst, platnú Eucharistiu a episkopát, ktorý si udržal apoštolskú postupnosť. Napriek tomu však Katolícka cirkev v Číne prešla ťažkosťami, skúškami a nepokojmi, znášala zlomy, trpela ranami a rozdeleniami. Toto sa však nestalo na úrovni sviatostí, ktoré boli vo svojom koreni vždy platné, ale na existenciálnej úrovni a na úrovni bratských vzťahov a komunitných postupov. Tieto úrovne sú však mimoriadne dôležité pre život viery a lásky, ako aj pre účinnosť spoločnej misie a svedectva vo svete.

Všetci vedia, že v Číne v istom momente vznikla v lone jedinej Katolíckej cirkvi kríza, ktorá viedla k vytvoreniu dvoch komunít vo väčšine diecéz: takzvanej „ilegálnej“ či „podzemnej“ na jednej strane a takzvanej „oficiálnej“ či „vlasteneckej“ na strane druhej. Každá sa odvoláva na svojich vlastných pastierov – biskupov a kňazov. Takáto kríza nemala pôvod vo vnútorných rozhodnutiach Cirkvi, ale bola podmienená okolnosťami politického charakteru.

Rozdelenie je prekonateľné, netýka sa základov

V priebehu svojej dvojtisícročnej histórie Katolícka cirkev viackrát podľahla pokušeniu rozdeliť sa, a dôvody rozdelenia boli rozličné. Rozhodujúca okolnosť, ktorá viedla k vytvoreniu dvoch komunít v Číne nemala prísne dogmatický a morálny charakter, ako tomu naopak bolo v prvých storočiach Cirkvi a neskôr predovšetkým v kresťanskej Európe 16. storočia. Nemala ani liturgický či právny charakter, ako to bolo na rozhraní prvého a druhého tisícročia.

Rozhodujúca okolnosť v Číne bola politického charakteru, čiže niečím zvonka. Bez upadnutia do ľahkého rozumovania ohľadom zodpovednosti v minulosti si kladieme otázku, či by Cirkev v Číne dnes nemala interpretovať vlastnú prítomnosť a misiu vo svete novým spôsobom. Toto sa udeje aj integrálnym skĺbením odlišných citlivostí, ktoré sú napokon prítomné v Cirkvi na každom mieste a v každom čase: na jednej strane citlivosti viac inkarnačného razenia, ktorá, ak je izolovaná, má tendenciu k sekularizácii a na druhej strane citlivosti viac spirituálnej, ktorá, ak je izolovaná, má sklon byť abstraktnou. Obe musia zostať vo vzájomnom kontakte, vzájomne viesť dialóg, chápať sa, spoločne kráčať v prospech Cirkvi a evanjelizácie.

Okrem odlišných duchovných citlivostí tu potom iste boli aj konkrétne rozhodnutia spravené na báze odlišných spôsobov praktického prežívania dôležitých hodnôt ako vernosť pápežovi, vydávanie evanjeliového svedectva, nezištné hľadanie dobra Cirkvi a duší. Preto pravdepodobne na týchto viacerých rovinách treba hľadať vhodné spôsoby na prekonanie rozporov a vykročenie k normálnejšej cirkevnej skúsenosti.

Nejednota je na škodu všetkých katolíkov

Isté je, že zoči-voči situácii nejednoty, v ktorej sa momentálne nachádza Cirkev v Číne, trpia alebo sa aspoň cítia nepríjemne všetci: cirkevné autority, komunity veriacich, a možno aj samotná vláda. Pretrvávanie nedorozumení a nepochopení neprospieva nikomu. Pokračovať ako katolíci v tej anomálii, že je nás nielen málo, ale že sme aj rozdelení na dve komunity, ktoré si nevážia jedna druhú a možno ani nemajú dosť vzájomnej lásky, aby hľadali zmierenie, to je utrpenie naviac. Veď práve na základe lásky uprostred komunity druhí pochopia, že Pán je v nej prítomný.

Dobre chápeme, že v tomto kontexte je menovanie biskupov, a ešte viac ich afektívna a efektívna jednota kľúčovou otázkou, a to práve preto, že sa dotýka srdca života Cirkvi v Číne. Aby sa dospelo k tejto jednote, je treba prekonať rad prekážok, z ktorých prvou je tá „zvláštna čínska situácia“, v ktorej politické autority mnohými spôsobmi podmieňujú pastoračnú misiu aj život biskupov.

Podporovať jednotu, nie vyostrovať spory

To viedlo k tomu, že na jednej strane máme biskupov podporovaných vládou, avšak vysvätených bez pápežského mandátu, čiže bez schválenia pápežom a na druhej strane biskupov menovaných Svätou stolicou, ktorých však ako takých štát neuznáva. Táto zložitá situácia sa dá uzdraviť len ak sa rozbehnú dva po formálnej stránke odlišné procesy, ktoré by viedli z jednej strany k cirkevnej legitimizácii a z druhej strany k občianskemu uznaniu.

Preto hľadanie istej, hoci aj nedokonalej dohody v týchto bodoch medzi cirkevnou a politickou autoritou je nanajvýš nevyhnutné a urgentné, aby nedošlo k ďalším kontrapozíciám na škodu veci. Preto sa činnosť posledných troch pápežov pohybovala po tej istej línii: podporovať jednotu celej katolíckej komunity, napomáhať návrat „nelegitímnych“ biskupov k plnej jednote a zároveň podporovať vernosť tých biskupov, či už „oficiálnych“ alebo „tajných“, ktorí už v jednote sú. Skrátka, snažiť sa posúvať smerom k takej realite Cirkvi, kde by sa naplno prežívala jednota.

Čínski biskupi túžia po jednote s pápežom

Na otázku o situácii Cirkvi v Číne pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe rozhovorov s Petrom Seewaldom s názvom Svetlo sveta z roku 2010 odpovedal takto:

«Faktory, ktoré pomohli pozitívnemu rozvoju Katolíckej cirkvi v Číne sú mnohoraké: na jednej strane bola u biskupov ordinovaných nelegitímnym spôsobom vždy prítomná živá túžba byť v jednote s pápežom. To im všetkým dovolilo kráčať cestou smerom k jednote, na ktorej boli sprevádzaní trpezlivou prácou vykonanou s každým z nich jednotlivo. V tomto bolo základom katolícke vedomie, že byť biskupom spočíva práve v tejto jednote. Na druhej strane, biskupi vysvätení tajne, a teda neuznaní štátnymi autoritami, môžu mať osoh zo skutočnosti, že hoc aj len z dôvodov politickej výhodnosti je neužitočné zatvárať do väzenia a oberať o slobodu katolíckych biskupov kvôli ich príslušnosti k Rímu. Ide o predpoklad, z ktorého nemožno spustiť a zároveň o rozhodujúcu pomoc k nastoleniu plnej jednoty medzi oboma katolíckymi komunitami» (Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias, 2010, s. 42 a 136-137 v tal. vydaní).

Ako vidno, v záujme smerovania k plnej jednote Cirkvi v Číne pre vierohodnosť životného svedectva čínskych veriacich sa žiada hľadieť na to, čo spája a odtiaľ čerpať silu na prekonanie toho, čo rozdeľuje. Spolupráca na spevňovaní toho, čo je neraz ešte krehké, sa týka všetkých.

-zk, jb-