Pápež oblátom: Jazyk máme na chválenie Boha, nie na klebety

Martin Jarábek - Vatikán

Pred prejavom bolo možné počuť pápeža, ako hovorí o malom dieťati, ktoré sa slobodne prechádzalo: „Toto je dôležitejšia kázeň ako to, čo poviem... sloboda tohto dieťaťa...“

V úvode svojho príhovoru Svätý Otec vyzdvihol dôležitosť charizmy oblátov, slovami:

„Myslím na vašu charizmu a verím, že ju možno istým spôsobom zhrnúť do krásneho vyjadrenia svätého Benedikta, ktorý nás vyzval, aby sme mali ‚srdce rozšírené nevýslovnou zvrchovanosťou lásky‘ (Prológ k Regule, č. 49).“

A pokračoval v rozvíjaní podstaty úspešnosti ich apoštolátu:

„Verím, že toto rozšírené srdce je tajomstvom veľkého evanjelizačného diela, ktoré vykonáva benediktínske mníšstvo a ktorému sa zasľubujete ako obláti, ‚obetovaní‘ v šľapajach veľkého svätého opáta.“

Pápež následne rozvinul tri možnosti realizácie tohto rozšíreného srdca, ktorými sú hľadanie Boha, nadšenie pre evanjelium a pohostinnosť, a dodal:

„Benediktínsky život charakterizuje predovšetkým neustále hľadanie Boha, jeho vôle a zázrakov, ktoré koná. Toto hľadanie sa uskutočňuje predovšetkým v Slove, ktorým sa každý deň živíte v lectio divina. Ale potom aj v kontemplácii stvorenia, v tom, že sa necháte osloviť každodennými udalosťami v tom, že svoju prácu prežívate ako modlitbu, a to až do tej miery, že zo samotných prostriedkov svojej práce robíte nástroje požehnania, a napokon v osobách, bratoch a sestrách, s ktorými vám Prozreteľnosť dáva stretnúť.“

Druhým aspektom je evanjelizačné nadšenie, ktoré je prežívané v duchu ora et labora a „Druhý vatikánsky koncil výstižne načrtáva toto misionárske nadšenie, keď, hovorí o úlohe laikov v Cirkvi, že sú povolaní ‚hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zaoberajú časnými vecami a usporadúvajú ich podľa Boha [...] zvnútra ako kvas‘ (Lumen gentium, 31).

Rímsky biskup zároveň upozornil aj na pokušenie byť žalobcami, namiesto ohlasovateľmi, keď povedal: „Nekonajme úlohu diabla, ale úlohu Ježiša, Ježišovej školy blahoslavenstiev“.

Posledným aspektom je pohostinnosť, je potrebné prijať hosťa ako samotného Krista. Citujúc sv. Benedikta pápež ďalej uvádza niektoré konkrétne postoje, ktoré má voči hosťovi zaujať celé spoločenstvo:

„nech mu vyjdú v ústrety, prejavujúc mu všemožne svoju lásku; [...] nech sa spoločne modlia a potom nech vstúpia do spoločenstva s ním, vymieňajúc si pokoj“ (č. 3), čiže nech sa s ním podelia o to, čo majú najcennejšie.

A potom Benedikt hovorí aj o tom, kto sú hostia „úcty“, keď dodáva:

„Najmä chudobní a pútnici majú byť prijímaní so všetkou možnou úctou a starostlivosťou, pretože práve v nich je Kristus prijímaný veľmi osobitným spôsobom“.