Katechéza o evanjelizačnom nadšení (7): Byť apoštolmi v apoštolskej Cirkvi

Na generálnej audiencii na Námestí sv. Petra sa dnes zúčastnil aj veľvyslanec SR pri Svätej stolici a pri Zvrchovanom ráde Maltézskych rytierov Marek Lisánsky, ktorý zablahoželal pápežovi Františkovi k 10. výročiu jeho pontifikátu. 

V sprievode sa nachádzal aj honorárny generálny konzul Slovenskej republiky v Antverpách Gunnar Riebs, ktorý Svätému Otcovi venoval svoju knihu v slovenskom a talianskom jazyku s názvom: „Skromný a pokorný Ján XXIII.“ Jej slovenské vydanie obsahuje predhovor kardinála Jozefa Tomka.

V závere generálnej audiencie pápež upozornil na Malawi, kde si za posledné tri týždne tropický cyklón Freddy vyžiadal najmenej 130 mŕtvych a spôsobil značné škody:

„Som nablízku k obyvateľom Malawi, ktorých v posledných dňoch zasiahol veľmi silný cyklón. Modlím sa za mŕtvych, zranených a vysídlených. Nech Pán podporuje rodiny a spoločenstvá, ktoré táto katastrofa postihla najviac.“

Svätý Otec opäť nezabudol ani na vojnou sužovanú Ukrajinu, tentokrát zdôraznil dôležitosť prítomnosti rehoľníkov ako podpory ľudu a vyzval k rešpektovaniu náboženských miest:

„Myslím na pravoslávne rehoľné sestry z Kyjevskej lavry: prosím bojujúce strany, aby rešpektovali náboženské priestory. Rehoľné sestry, osoby zasvätené modlitbe - nech sú akéhokoľvek vyznania - sú oporou Božiemu ľudu.“

Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 10, 1-2): 

Potom si Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“

Druhý vatikánsky koncil. 2. Byť apoštolmi v apoštolskej Cirkvi

7. pokračovanie cyklu Evanjelizačné nadšenie: apoštolská horlivosť veriaceho

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v katechézach o evanjelizačnom nadšení: nielen o „evanjelizácii“, ale najmä o evanjelizačnej vášni a v škole Druhého vatikánskeho koncilu sa pokúsime lepšie pochopiť, čo dnes znamená byť „apoštolmi“. Slovo „apoštol“ nám pripomína skupinu dvanástich učeníkov, ktorých si vybral Ježiš. Niekedy nazývame „apoštolmi“ aj niektorých svätých alebo všeobecnejšie biskupov: sú apoštolmi, pretože prichádzajú v Ježišovom mene. Uvedomujeme si však, že byť apoštolom sa týka každého kresťana? Uvedomujeme si, že sa to týka každého z nás? V skutočnosti sme povolaní byť apoštolmi – teda  poslanými - v Cirkvi, ktorú v Kréde vyznávame ako apoštolskú.

Čo teda znamená byť apoštolom? Znamená to byť poslaný na nejakú misiu. Príkladom a základom je udalosť, v ktorej zmŕtvychvstalý Kristus posiela svojich apoštolov do sveta, odovzdáva im moc, ktorú sám dostal od Otca, a dáva im svojho Ducha. V Jánovom evanjeliu čítame: „Ježiš im znova povedal: «Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.» Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: «Prijmite Ducha Svätého»“ (20, 21 - 22).

Ďalším základným aspektom apoštolátu je povolanie, čiže pozvanie. Tak to bolo od začiatku, keď Pán Ježiš „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu“ (Mk 3, 13). Vytvoril z nich skupinu a dal im titul „apoštoli“, aby zostali s ním a aby ich poslal na misiu (porov. Mk 3, 14; Mt 10, 1 - 42).  Svätý Pavol sa vo svojich listoch predstavuje takto: „Pavol, povolaný za apoštola“ (1 Kor 1, 1) a opäť: „Pavol, služobník Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vybraný hlásať Božie evanjelium“ (Rim 1, 1). A trvá na tom, že je „apoštolom ustanoveným nie ľuďmi, ani prostredníctvom človeka, ale skrze Ježiša Krista a Boha Otca, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych“ (Gal 1, 1); Boh ho povolal už z matkinho lona, aby hlásal evanjelium medzi národmi (porov. Gal 1, 15 - 16).

Všetci máme rovnakú hodnotu a dôstojnosť

Skúsenosť Dvanástich apoštolov a Pavlovo svedectvo sú výzvou aj pre nás dnes. Vyzývajú nás, aby sme si prehodnotili naše postoje, naše preferencie a naše rozhodnutia na základe týchto pevných bodov. Všetko závisí od nezištného Božieho povolania. Boh si nás vyberá aj pre služby, ktoré neraz zdanlivo presahujú naše schopnosti alebo nezodpovedajú našim očakávaniam; na povolanie prijaté ako nezištný dar treba nezištne odpovedať.

Koncil hovorí: „Kresťanské povolanie [...] je svojou povahou aj povolaním k apoštolátu“ (Decr. Apostolicam actuositatem [AA], 2). Je to povolanie, ktoré je spoločné, „ako je spoločná dôstojnosť údov skrze ich znovuzrodenie v Kristovi, spoločná milosť Božích detí, spoločné povolanie k dokonalosti; tá istá spása, tá istá nádej a nerozdielna láska“ (LG, 32). 

Je to povolanie, ktoré sa týka tak tých, čo prijali vysviacku, zasvätených osôb, ako aj každého veriaceho laika, muža či ženu, je to povolanie pre každého, Ty, ktorý si prijal poklad, prostredníctvom tvojho kresťanského povolania, máš ho dávať: je to dynamika povolania, je to dynamika života. Je to povolanie, ktoré dáva schopnosť aktívne a tvorivo plniť svoju apoštolskú úlohu v rámci Cirkvi, v ktorej „existuje rôznorodosť služby, ale jednota poslania. Apoštoli a ich nástupcovia dostali od Krista úrad učiť, riadiť a posväcovať v jeho mene a jeho mocou. Ale aj laici: vy všetci, väčšina z vás tu, ste laici. Aj vy máte účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade. V rámci poslania celého Božieho ľudu máte vlastnú úlohu v Cirkvi a vo svete“ (AA, 2).

Ako v tomto rámci koncil chápe spoluprácu laikov s hierarchiou? Ako ju chápe? Je to len strategické prispôsobenie sa novým vznikajúcim situáciám? Vôbec nie, je v tom niečo viac, čo presahuje nepredvídané okolnosti danej chvíle a zachováva si vlastnú hodnotu aj pre nás. Cirkev je takáto, je apoštolská.

V rámci jednoty poslania nesmie rozmanitosť chariziem a služieb viesť v Cirkvi k vzniku privilegovaných kategórií: nejde tu o povýšenie, a keď si predstavuješ kresťanský život ako povýšenie, že ten, kto je na čele, rozkazuje ostatným, pretože sa mu podarilo vyšplhať sa hore, to nie je kresťanstvo. To je čisté pohanstvo. Kresťanské povolanie nie je povýšenie, aby ste sa dostali hore, nie! Je to niečo iné.  Je tu veľká vec, preto, že „hoci sú niektorí z Kristovej vôle ustanovení pre iných za učiteľov, vysluhovateľov tajomstiev a pastierov, predsa je medzi všetkými ozajstná rovnosť z hľadiska dôstojnosti a spoločnej činnosti všetkých veriacich na budovaní Kristovho tela“ (LG, 32).

Kto má v Cirkvi väčšiu dôstojnosť: biskup alebo kňaz? Nie... všetci sme kresťania v službe druhým. Kto je v Cirkvi dôležitejší: rehoľná sestra alebo obyčajný, pokrstený človek, dieťa, biskup...? Všetci sme si rovní, sme si rovní, a keď si jedna zo strán myslí, že je dôležitejšia ako ostatní, a trochu dvíha nos, mýli sa. To nie je Ježišovo povolanie. Povolanie, ktoré Ježiš dáva, každému - ale aj tým, ktorí sa zdajú byť na vyšších miestach - je služba, služba druhým, pokora. Ak v Cirkvi nájdete človeka, ktorý má vyššie povolanie, a vidíte ho ako márnivého, poviete si: „Chudák“; modlite sa za neho, pretože nepochopil, čo je Božie povolanie. Božie povolanie je adorácia Otca, láska k spoločenstvu a služba. To je byť apoštolom, to je svedectvo apoštolov.

Otázka rovnosti v dôstojnosti nás žiada, aby sme prehodnotili mnohé aspekty našich vzťahov, ktoré sú rozhodujúce pre evanjelizáciu. Uvedomujeme si napríklad skutočnosť, že svojimi slovami môžeme poškodiť dôstojnosť ľudí, a tak zničiť vzťahy vnútri Cirkvi? Kým sa snažíme viesť dialóg so svetom, dokážeme viesť dialóg aj medzi sebou ako veriaci? Alebo je to tak, že vo farnosti ide jeden proti druhému, niekto ohovára druhého, aby sa vyšplhal vyššie? Vieme počúvať, aby sme pochopili dôvody toho druhého, alebo sa vnucujeme, možno aj umelými slovami? Počúvanie, pokora, služba druhým: to znamená slúžiť, byť kresťanom a byť apoštolom.

Drahí bratia a sestry, nebojme sa klásť si tieto otázky. Utekajme pred márnivosťou, pred márnivosťou pozícií. Tieto slová môžu pomôcť overiť si spôsob, akým žijeme svoje krstné povolanie, ako žijeme náš spôsob apoštolátu v apoštolskej Cirkvi, ktorým je služba druhým.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka)