Pápež s Rímskou kúriou pred Vianocami: „Pokora je veľkou podmienkou“

„Ak by sme mali celé tajomstvo Vianoc vyjadriť jedným slovom, myslím, že slovo pokora je tým hlavným, ktoré nám môže pomôcť.“ Takto sa pred vianočnými sviatkami prihovoril pápež František členom Rímskej kúrie a kardinálom, medzi ktorými nechýbal ani ten najstarší, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov Jozef Tomko.

Pápežova intenzívna aktivita v roku poznačenom pandémiou bola „referenčným bodom svetovej panorámy, prinášajúc svetlo, oporu a útechu,“ skonštatoval v úvodnom pozdrave dekan Kardinálskeho kolégia Giovanni Battista Re. Ako uviedol, návšteva Iraku priniesla nádej  jeho obyvateľom, naplnila sen sv. Jána Pavla II. navštíviť vlasť praotca Abraháma a priniesla aj historické stretnutie so šiítskym ajatolláhom Al Sistánim v duchu Dokumentu o ľudskom bratstve. Za významné označil aj cestu na Medzinárodný eucharistický kongres do Budapešti a na Slovensko, ktorá vyvrcholila vo Svätyni Sedembolestnej Panny Márie, a podobne i cestu na Cyprus a do Grécka.

Z príhovoru pápeža Františka

Pápež František sa v príhovore zameral na ústredný význam pokory ako brány, ktorou vchádza do sveta spása: Ježiš Kristus.

„Pokora je schopnosť vedieť prebývať bez zúfalstva, s realizmom, radosťou a nádejou v tomto ľudstve, v ľudstve, ktoré Pán miluje a požehnáva,“ uviedol Svätý Otec. Biblicky ilustroval cestu k pokore na vnútornom prerode biblickej postavy Sýrčana Námana, ktorého Boh prostredníctvom proroka uzdravil z malomocenstva.

Aj tentoraz pápež varoval pred nebezpečenstvom duchovného svetáctva a zdôraznil, že pre nadobudnutie pokory sú potrebné korene („pamätať“) a púčiky („byť plodným“) – „bez nich sme chorí a odsúdení na zánik“.

Synodálny proces začatý 17. októbra so svojím zameraním na participáciu, spoločenstvo a misiu zahŕňa celý Boží ľud, a v prvoradom zmysle je výzvou pre tých, ktorí pracujú v Rímskej kúrii, prízvukoval Svätý Otec:

„Kúria nie je len logistickým a byrokratickým nástrojom pre potreby univerzálnej Cirkvi, ale je prvým orgánom povolaným vydávať svedectvo, a práve preto získava stále väčšiu autoritu a účinnosť, keď sa osobne ujíma výziev synodálneho obrátenia, ku ktorému je aj ona povolaná. Organizácia, akú musíme uvádzať do činnosti nie je podniková, ale evanjeliová.“

Pokora podmieňuje aj tri charakteristiky synodálneho procesu: spoločenstvo, spoluúčasť a misia, zdôraznil pápež:

„Rodia sa z pokorného srdca: bez pokory nemožno uskutočňovať ani participáciu, ani spoločenstvo, ani misiu.“

V tejto súvislosti Svätý Otec poukázal na pokoru ako črtu samotného tajomstva Cirkvi. Citoval pri tom slová francúzskeho teológa kardinála Henriho de Lubaca (1896-1991) z jeho ekleziologického diela Meditácie o Cirkvi:

„Participácia, misia a spoločenstvo sú charakteristickými znakmi pokornej Cirkvi, ktorá počúva Ducha a kladie svoj stred mimo seba. Henri de Lubac povedal: „V očiach sveta Cirkev, podobne ako jej Pán, má vždy výzor otroka. Existuje tu dole v podobe služobníčky. [...] Nie je ani akadémiou vedcov, ani večeradlom ušľachtilých duchovných, ani zhromaždením nadľudí. Naopak, je to presne naopak. Tisnú sa v nej mrzáci, znetvorení, úbožiaci každého druhu sa tlačia dovnútra, tlačia sa v nej priemerní [...]; pre prirodzeného človeka je ťažké, či skôr nemožné, pokým sa v ňom neuskutoční radikálna premena, rozpoznať v tejto skutočnosti naplnenie spásnej kenózy, obdivuhodnú stopu Božej pokory“ (Meditácie o Cirkvi, 352).“

Aj záverečné žičenie pápež formuloval ako prehlbovanie sa v cnosti pokory:

„Sme tu - a ja ako prvý -, aby sme sa naučili kľačať a klaňať sa Pánovi v jeho pokore, a nie iným pánom v ich prázdnom prepychu. Sme ako pastieri, sme ako mudrci, sme ako Ježiš. Tu je ponaučenie Vianoc: pokora je veľkou podmienkou viery, duchovného života, svätosti. Nech nám ju Pán daruje, počnúc prvotným prejavom Ducha v nás: túžbou. Po tom, čo nemáme, môžeme začať aspoň túžiť. A vyprosovať si od Pána milosť môcť túžiť, stať sa mužmi a ženami veľkých túžob. A túžba je už pôsobením Ducha vo vnútri každého z nás.“

Videozáznam

Tri knižné darčeky

Ako zvyčajne pápež František svojim spolupracovníkom v Rímskej kúrii venuje k Vianociam darček v podobe knihy. Tentoraz to boli až tri publikácie a všetky od autorov pochádzajúcich z Rímskej kúrie. Autorom prvej, s názvom „Obrátiť Petra Pana. Osud viery v spoločnosti večnej mladosti“ (Convertire Peter Pan. Il destino della fede nella società dell'eterna giovinezza), je Armando Matteo, podsekretár Kongregácie pre náuku viery.

Druhým autorom, od ktorého pápež čerpal aj inšpiráciu biblickým Námanom vo svojom príhovore, je Luigi Maria Epicoco, kaplán Dikastéria pre komunikáciu. Jeho kniha má názov „Kameň, ktorý zavrhli. Keď sa spasia tí zabudnutí“ (La pietra scartata. Quando i dimenticati si salvano).

Do tretice Svätý Otec všetkým venoval brožúrku od Fortunata Nwachukwu, vatikánskeho diplomata pochádzajúceho z Nigérie, ktorý pôsobí ako stály pozorovateľ Svätej stolice pri inštitúciách OSN v Ženeve. Názov knihy je „Zneužívané slovo. Téma klebetenia v náuke pápeža Františka“ (Parola abusata. Il chiachiericcio nell’insegnamento di Papa Francesco).

Stretnutie s vatikánskymi zamestnancami

Po stretnutí s Rímskou kúriou, ktoré sa konalo o 10.30 v Aule požehnaní nad priečelím  Baziliky sv. Petra, sa Svätý Otec na poludnie stretol v Aule Pavla VI. s vatikánskymi zamestnancami a ich rodinnými príslušníkmi.

Pri tejto príležitosti osobitne zdôraznil rodinný rozmer Vianoc a úlohu starých rodičov, ktorým zo strany dnešnej mentality hrozí odsúvanie bokom. Ako duchovný vzor dal všetkým Svätú rodinu a ponúkol niekoľko inšpiratívnych vlastností a postojov, ktorým sa možno učiť na príklade sv. Jozefa:

„Drahí priatelia, chcel by som vám zaželať, aby vám Vianoce priniesli trochu pohody, najmä ak prežívate ťažké obdobie, so starosťami... Každá rodina ich má, ale niekedy sú situácie náročnejšie. Modlím sa, aby tí, ktorí to najviac potrebujú, dostali dar pokoja, osobného aj rodinného. Pandémia spôsobila rodinám mnoho problémov, a to tak ekonomických, ako aj psychologických. Mám na mysli deti a dospievajúcich, ktorí boli osobitným spôsobom zasiahnutí obdobím izolácie a dištančného vzdelávania. Každá doba však mala svoje ťažkosti s pandémiou.

A pokiaľ ide o prácu, ako som vám povedal pred rokom, snažili sme sa zaručiť zamestnanosť; zaviazali sme sa, že nenecháme nikoho bez práce. Samozrejme, zvládnutie obdobia uzávierky nebolo jednoduché; viem, že sa vyskytli určité problémy; viem to, dúfam, že by sa mohli nájsť uspokojivé riešenia prostredníctvom dialógu, snažiac sa vyjsť si v ústrety, vždy pri rešpektovaní práv zamestnancov a spoločného dobra.

Prosme preto o príhovor sv. Jozefa: on je „kompetentný“ v oblasti práce! A nielen to. V skutočnosti je predovšetkým strážcom Ježiša a Panny Márie. Preto je aj patrónom Cirkvi. Ako viete, celý tento rok bol zasvätený sv. Jozefovi: veľmi ma to tešilo a dúfam, že vám to pomohlo pocítiť ho bližšie, viac prítomného vo vašom živote, vo vašich rodinách. Môžete mu zveriť určité situácie, ktoré sú trochu komplikované, keď si uvedomíte, že vaše vlastné sily nestačia, že nemáte po ruke žiadne riešenie. Takže sa v modlitbe môžete obrátiť na sv. Jozefa. Je málovravný - v evanjeliu nikdy nehovorí, nie sú tam žiadne Jozefove slová – je muž nemnohých slov, ale mnohých skutkov. Vyskúšajte to. Človek, ktorý počúva Božiu vôľu a bez váhania ju uskutočňuje. Vždy sa k nemu modlím, za tú či onú potrebu, a on mi vždy odpovie.

A viete, ako mu Boh zjavoval svoju vôľu? V spánku, zatiaľ čo spal. Toto je skutočnosť, o ktorej sa hovorí v evanjeliách, a má aj symbolický význam: nejde len o sny v zmysle psychologickom, ale o zjavenie božieho plánu, ktorý dostal v spánku a po prebudení ho okamžite uskutočňoval. Vidíme to štyrikrát: prvýkrát, keď si má vziať Máriu za manželku; druhýkrát, keď Herodes ohrozuje Ježišov život a musia utiecť do Egypta; tretíkrát, keď je čas vrátiť sa do vlasti; a štvrtýkrát, keď ide o usadenie sa v Nazarete. Pán dal Jozefovi všetky tieto „pokyny“ vo sne, prostredníctvom anjela. Neboli to fantázie, halucinácie, naopak, boli to posolstvá naplno sa držiace reality, určené na to, aby viedli cestu Svätej rodiny. Boli prejavom Božej prozreteľnosti.

A pri tomto slove, Prozreteľnosť, sa na chvíľu zastavme. Ako nás učí príbeh Jozefa a Márie, rodina je privilegovaným miestom, kde sa zakusuje Božia prozreteľnosť. Preto chcem aj vám, každej z vašich rodín, zaželať práve toto: zakúsiť otcovskú ruku Boha, ktorý vedie naše kroky po jeho cestách pre dobro manželov, pre dobro detí, pre dobro celej rodiny. Nie vždy sú Božie plány jasné, neraz sa ukážu až časom, vyžadujú si trpezlivosť a predovšetkým si vyžadujú vieru, veľkú dôveru, že Boh chce vždy len dobro, to najväčšie dobro pre nás a našich drahých. A tak nám treba konať tak, ako sv. Jozef: odovzdať sa Bohu – toto znamená ten spánok –, aby sme prijali jeho posolstvá.“

-jb-

Doplnené: 23.12.2021, 16:31

Videozáznam z blahopriania rodinám vatikánskych zamestnancov

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

23 decembra 2021, 12:44