Anjel Pána: Úžas rozpoznať Ježiša uprostred každodennosti

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium, ktoré čítame v liturgii tejto nedele (Mk 6,1-6) nám rozpráva o nevere Ježišových krajanov. On, po tom čo kázal na iných miestach Galiley, znovu prichádza do Nazareta, kde pri Márii a Jozefovi vyrastal, a v istú sobotu sa pustí do vyučovania v synagóge. Mnohí si pri jeho počúvaní kládli otázku: „Odkiaľ sa u neho berie všetka táto múdrosť? Nie je to predsa syn tesára a Márie, teda našich susedov, ktorých dobre poznáme?“ (porov. v. 1-3). Zoči-voči tejto reakcii Ježiš konštatuje jednu pravdu, ktorá sa stala aj súčasťou ľudovej múdrosti: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“ (v. 4). Neraz to hovoríme.

Pristavme sa pri postoji Ježišových krajanov. 

Mohli by sme povedať, že Ježiša poznajú, no nerozpoznávajú, kým je. Je rozdiel poznať a plne rozpoznať. Tento rozdiel nám totiž dáva pochopiť, že môžeme poznať rôzne skutočnosti o nejakej osobe, urobiť si o nej predstavu, dôverovať tomu, čo o nej hovoria ostatní, možno ju niekedy aj stretnúť na ulici, ale toto všetko nestačí. Ide len o poznanie takpovediac bežné, povrchné, ktoré ale nerozpoznáva jedinečnosť danej osoby.

Tomuto riziku sme vystavení všetci: myslíme si, že vieme veľa o nejakej osobe, no na škodu veci jej dávame nálepku a zaškatuľkujeme ju do našich predsudkov. Tak isto aj Ježišovi krajania: poznajú ho tridsať rokov a myslia si, že vedia všetko! „Nie je to vari ten chlapec, ktorého sme videli vyrastať, nie je synom tesára a Márie? Nuž skade má všetky tieto veci?“ Nedôvera. V skutočnosti si nikdy neuvedomili, kým je naozaj Ježiš. Zastavujú sa pri vonkajšku a odmietajú Ježišovu novosť.

A tu prichádzame priamo k jadru problému: keď necháme prevládnuť pohodlnosť zvyku a diktatúru predsudkov, je ťažké otvoriť sa niečomu novému a nechať sa tým uchvátiť. My kontrolujeme, našimi zvyklosťami, našimi predsudkami. Neraz to dopadne tak, že v živote, v skúsenostiach a nakoniec aj u ľudí vyhľadávame iba potvrdenie našich ideí a našich schém, aby sme sa nikdy nemuseli popasovať so zmenou.

Toto sa môže stať aj voči Bohu, práve nám veriacim, nám, ktorí si myslíme, že poznáme Ježiša, že už o ňom vieme mnoho, a že nám stačí opakovať to, čo doteraz. A toto voči Bohu nestačí. Bez otvorenosti pre niečo nové a najmä – dobre počúvajte – bez otvorenia sa Božím prekvapeniam, bez žasnutia, sa viera stane unavenými litániami a pomaly vyhasína a stáva sa zvykovou, spoločenskou obyčajou.

Použil som jedno slovo: úžas. Čo je úžas? Úžas je práve to, keď sa odohrá stretnutie s Bohom: „Stretol som Pána“. Čítajme Evanjelium: koľkokrát ľudia, čo sa stretnú s Ježišom a rozpoznajú ho, pociťujú úžas. A my, čo sa týka stretnutia s Bohom, musíme ísť touto cestou: cítiť úžas. Je to ako certifikát záruky, že to stretnutie je pravé, nie zvykové.

Nakoniec, prečo Ježiša jeho krajania nerozpoznali 

a neuverili v neho? Prečo? Z akého dôvodu? Môžeme v skratke povedať, že neakceptujú „škandál“ Vtelenia. Nepoznajú toto mystérium Vtelenia, nuž tajomstvo neprijímajú. Oni to nevedia, ale motív ich konania je podvedomý a vnímajú ako pohoršlivé, že by sa veľkosť Boha mohla zjaviť v malosti nášho tela, že by Boží Syn mohol byť synom tesára, že by sa božstvo mohlo ukryť v ľudstve, že by Boh prebýval v tvári, v slovách, v konaní jednoduchého muža.

Toto je ten škandál: vtelenie Boha, jeho konkrétnosť, jeho „každodennosť“. A Boh sa stal konkrétnym v človeku, v Ježišovi z Nazareta, stal sa spoločníkom na ceste, stal sa jedným z nás. „Ty si jeden z nás“: povedať to Ježišovi je krásna modlitba! A keďže je jedným z nás, tak nás chápe, sprevádza, odpúšťa nám, veľmi nás miluje.

V skutočnosti je pohodlnejšie mať abstraktného a vzdialeného boha, ktorý sa nemieša do situácií a stačí mu viera odtrhnutá od života, od problémov, od spoločnosti. Alebo sa nám tiež páči veriť v boha „so špeciálnymi efektmi“, ktorý koná iba výnimočné veci a vždy vyvoláva veľké emócie. Naopak, drahí bratia a sestry, Boh sa vtelil: Boh je pokorný, Boh je nežný, Boh je skrytý, je nám nablízku tým, že prebýva v bežnosti nášho každodenného života.

A preto sme na tom podobne ako Ježišovi krajania: hrozí nám, že keď Ježiš prejde popri nás, nerozpoznáme ho. Opäť spomeniem tú krásnu vetu sv. Augustína: „Mám strach z Boha, z Pána, keď pôjde okolo.“ - Ale, Augustín, prečo sa bojíš? - „Bojím sa, že ho nerozpoznám. Bojím sa, keď Pán prechádza. Timeo Dominum transeuntem“. Nespoznávame ho, pohoršujeme sa na ňom. Zamyslime sa, ako je na tom naše srdce vo vzťahu k tejto skutočnosti.

Teraz v modlitbe prosme Pannu Máriu, ktorá prijala tajomstvo Boha v každodennosti Nazareta, aby sme mali oči i srdce slobodné od predsudkov a mali oči otvorené pre úžas: „Pane, kiež ťa stretnem!“ A keď Pána stretneme, je tu tento úžas. Stretávame ho v bežnom živote: majme oči otvorené na Božie prekvapenia, na jeho pokornú a skrytú prítomnosť v každodennom živote.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-