Vatikán po pol roku opäť ožil audienciami za účasti pútnikov - KATECHÉZA

Za príjemného polojasného počasia pápež František bez náhlenia pobudol pri ľuďoch ešte pred začiatkom katechézy takmer pol hodinu. Prijímal kvety, komentoval detské kresby, požehnával ružence, dával autogramy a na hlavu si s úsmevom nasadil nielen pútnikmi prinesené biele „solideo“, ale aj farebnú orientálnu čiapočku. S jednotlivcami viedol konverzácie od výmeny niekoľkých slov až po niekoľkominútové rozhovory.

V katechéze Svätý Otec pokračoval v cykle o modlitbe, tentoraz na tému modlitby ako zápasu. Vysvetlil, akým dôležitým 

prostriedkom je modlitba vo chvíľach ťažkostí, vnútorných bojov a prežívania vnútornej „temnej noci“. Z pripraveného textu i voľne hovoril o vnútorných nepriateľoch modlitby, s ktorými sa modliaci sa človek musí učiť bojovať, a to aj za pomoci rád skúsených učiteľov modlitby. Pripomenul, že jednou zo zásad pre vnútorný zápas je vytrvalo si pripomínať, že nie sme sami, že po našom boku je vždy milujúci Pán.

Ako prvé, ešte pred začatím katechézy, sa pápež najprv spontánnymi slovami podelil so svojou radosťou z osobných stretnutí s veriacimi. Prezradil, že iniciatívu v prospech návratu k živým stretnutiam s pútnikmi vyvinul Mons. Sapienza, jeho spolupracovník pri organizovaní audiencií, ktorému aj verejne poďakoval.

Pri záverečných pozdravoch pápež František v príhovore Poliakom pripomenul, že práve zajtra, 13. mája, uplynie 40 rokov od atentátu na sv. Jána Pavla II., ktorý záchranu svojho života pripísal ochrane Fatimskej Panny Márie.

Na obdĺžnikovom nádvorí Apoštolského paláca bolo dnes prítomných do dvesto veriacich. Na generálnu audienciu mali prístup bez lístkov, za dodržania hygienických predpisov proti pandémii.

Naposledy sa takto pápež pri generálnej audiencii naživo stretol s veriacimi 28. októbra. Bolo to v Aule Pavla VI., kde sa konali audiencie počas celého októbra. V septembri 2020 sa pravidelne konávali audiencie podobne ako dnes na Nádvorí sv. Damaza.

Katechéza o modlitbe (33): Boj modlitby

Pred katechézou zaznela biblická modlitba slovami Žalmu:

« Pane, prečo si tak ďaleko? Prečo sa skrývaš v časoch súženia?. […] Povstaň, Pane, Bože, zdvihni svoju ruku, nezabúdaj na úbohých. Ako môže bezbožník Bohom pohŕdať? Ako si môže v duchu hovoriť: „Boh nezasiahne!“? Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk. Na teba sa chudák spolieha a sirote pomáhaš.» (Ž 10,1.12-14)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Som rád, že obnovujeme toto stretnutie tvárou v tvár, lebo, poviem vám, nie je pekné rozprávať do prázdna, pred televíznou kamerou. Nie je to pekné. A teraz, po toľkých mesiacoch – vďaka odvahe Mons. Sapienzu, ktorý povedal „Nie, spravme to tam“ – sme sa tu stretli. Skvele, Mons. Sapienza! Stretnúť sa s ľuďmi, stretnúť sa s vami, každým s jeho vlastným príbehom, s ľuďmi, ktorí prichádzajú zovšadiaľ, z Talianska, Spojených štátov, z Kolumbie, i to malé futbalové družstvo štyroch švajčiarskych bračekov – myslím, že sú tam štyria... Chýba sestrička, dúfajme, že príde...

A vidieť každého z vás sa mi veľmi páči, pretože sme všetci bratmi v Pánovi a vidieť sa nám pomôže modliť sa jeden za druhého. Hoci sú vzdialení, ale vždy buďme k ľuďom blízkymi. Nemôže chýbať sestra Geneviéve, ktorá prichádza z Lunaparku, ľudia, ktorí pracujú... sú toľkí a sú tu všetci. Ďakujem za vašu prítomnosť a vašu návštevu. Prineste posolstvo pápeža všetkým. Pápežovo posolstvo je, že ja sa modlím za všetkých, a prosím, aby ste sa modlili za mňa, zjednotení v modlitbe.

A keď hovoríme o modlitbe, kresťanská modlitba, ako aj celý kresťanský život nie je nejakou „prechádzkou“. Nikto z veľkých ľudí modlitby, ktorých nachádzame v Biblii a v dejinách Cirkvi, nemal modlitbu „pohodlnú“. Áno, dá sa modliť ako papagáje..., ale toto nie je modlitba. Modlitba, tá istotne dáva veľký pokoj, ale cez vnútorný boj, niekedy tvrdý, ktorý môže sprevádzať aj dlhé obdobia života.

Modliť sa nie je niečo ľahké, a preto my od modlitby unikáme. Zakaždým, keď sa chceme modliť, hneď prichádzajú na myseľ toľké iné činnosti, ktoré sa v tom okamihu javia ako dôležitejšie a urgentnejšie. Toto sa stáva aj mne: idem sa trochu pomodliť... Ale nie, musím urobiť toto a tamto... Unikáme od modlitby, neviem prečo, ale je to tak. Takmer vždy potom, ako sme odsunuli modlitbu, si uvedomíme, že tie veci neboli v skutočnosti podstatné, a možno sme premárnili čas. Nepriateľ nás takto klame.

Všetci Boží muži a ženy sa zmieňujú nielen o radosti z modlitby, ale aj o nezáživnosti a námahe, o ktoré sa nám modlitba môže postarať: v niektorých chvíľach je to tvrdý boj udržať si vernosť v časoch a spôsoboch modlitby. Boli svätci, ktorí ju konali roky bez toho, že by v nej nachádzali chuť, bez toho, že by vnímali jej užitočnosť.

Ticho, modlitba, sústredenie sú náročné cvičenia a niekedy sa ľudská povaha vzbúri. Uprednostnili by sme byť kdekoľvek inde na svete, ale nie tam, v tej kostolnej lavici, aby sme sa modlili. Kto sa chce modliť, musí pamätať na to, že viera nie je jednoduchá a niekedy postupuje v takmer úplnej temnote bez orientačných bodov. V živote viery existujú chvíle, ktoré sú temné, a preto ich jeden zo svätcov nazýva „temnou nocou“, pretože sa nepociťuje nič. Ale ja pokračujem v modlitbe.

Katechizmus uvádza dlhý zoznam nepriateľov modlitby, tých, ktorí modlitbe spôsobujú ťažkosti, ktorí ju sťažujú (porov. KKC 2726-2728). Niekto pochybuje, či ňou môže naozaj dosiahnuť k Všemohúcemu: ale prečo Boh mlčí? Ak je Boh všemohúci, mohol by povedať dve slová a ukončiť záležitosť. Zoči-voči neuchopiteľnosti božských skutočností majú iní podozrenie, že modlitba je čisto psychologickým úkonom; niečím, čo je azda užitočné, ale nie skutočné, ani potrebné: a mohli by byť dokonca praktiky bez toho, aby človek bol veriaci. A tak ďalej, toľko vysvetlení.

Najhorší nepriatelia modlitby sú však v nás. Katechizmus ich nazýva takto: «znechutenie pre našu suchopárnosť, zármutok nad tým, že nedávame Pánovi všetko, lebo máme „veľký majetok“ (Mk 10,22), sklamanie z toho, že nie sme vypočutí podľa našej vôle, zranenie našej pýchy, ktorá sa zatvrdzuje preto, že sme nehodní hriešnici, alergia na modlitbu ako na nezaslúžený dar» (KKC, 2728). Ide jasne o sumarizujúci zoznam, ktorý by sa dal ešte predĺžiť.

Čo robiť v čase pokušenia, keď sa zdá, že sa všetko sa potáca? Ak preskúmame históriu spirituality, hneď si všimneme, ako majstri duše jasne chápali situáciu, ktorú sme opísali. Na jej prekonanie každý z nich ponúkol určitý príspevok: slovo múdrosti, prípadne podnet ako čeliť časom plným ťažkostí. Nejde o teórie vypracované pri písacom stole, ale o rady pochádzajúce zo skúseností, ktoré ukazujú dôležitosť vydržať a vytrvať v modlitbe.

Bolo by zaujímavé prejsť si v prehľade aspoň niektoré z týchto rád, pretože každá si zaslúži hlbšie do nej vniknúť. Napríklad Duchovné cvičenia sv. Ignáca z Loyoly sú knižkou veľkej múdrosti, ktorá učí usporiadať si vlastný život. Dáva pochopiť, že kresťanské povolanie je bojovou záležitosťou, je rozhodnutím stáť pod zástavou Ježiša Krista a nie pod diablovou, usilujúc sa konať dobro aj vtedy, keď sa to stane ťažkým.

V časoch skúšky je dobré pamätať na to, že nie sme sami, že niekto bdie po našom boku a chráni nás. Aj sv. Anton opát, zakladateľ kresťanského mníšstva v Egypte, čelil hrozným okamihom, v ktorých sa modlitba premenila na tvrdý boj. Jeho životopisec sv. Atanáz, biskup Alexandrie, rozpráva, že jedno z najhorších období prišlo na svätého pustovníka okolo jeho tridsaťpäťky, stredného veku, ktorý pre mnohých predstavuje krízu. Anton bol zmietaný touto skúškou, ale odolal. Keď sa konečne vrátil pokoj, obrátil sa na svojho Pána s takmer vyčítavým tónom hlasu: «Kde si bol? Prečo si hneď neprišiel spraviť koniec mojim trápeniam?» A Ježiš odpovedal: «Anton, ja som bol tam. Ale čakal som, aby som ťa videl bojovať» (Život Antona, 10).

Bojovať v modlitbe. A veľa krát je modlitba bojom. Spomínam si na niečo, čo som prežil zblízka, keď som bol v inej diecéze. Bol tam manželský pár, ktorý mal 9-ročnú dcéru s chorobou, ktorú lekári nepoznali. V nemocnici napokon lekár povedal mame: „Pani, zavolajte svojho manžela“. A muž bol v práci; boli robotníci, pracovali celé dni. A lekár povedal otcovi: „Dievčatko neprežije noc. Je to infekcia, nemôžeme nič robiť“. Ten človek, možno nechodil každú nedeľu na omšu, ale mal veľkú vieru. Odišiel a plakal, nechal v nemocnici ženu s dievčatkom, nastúpil na vlak a odišiel 70 km ďaleko do Baziliky Panny Márie v Luján, patrónky Argentíny. A tam – bazilika bola už zatvorená, bolo skoro desať hodín v noci – uchopil mreže baziliky a celú noc sa modlil k Panne Márii, bojujúc za zdravie dcéry.

Toto nie je niečo vymyslené; ja som to videl! Zažil som to. Ten človek tam bojoval. Nakoniec, o šiestej ráno sa otvoril kostol a on vstúpil, aby pozdravil Pannu Máriu: celú noc „v boji“, a potom sa vrátil domov. Keď prišiel, hľadal ženu, ale nenašiel ju a pomyslel si: „Odišla. Nie, Panna Mária mi toto nemôže urobiť“. Potom ju našiel, a naradostená mu povedala: „Nuž neviem čo sa stalo; lekári hovoria, že sa to takto zmenilo a teraz je uzdravená.“

Ten muž bojujúc v modlitbe dostal od Panny Márie milosť. Panna Mária ho vyslyšala. A toto som sám videl: modlitba robí zázraky, pretože modlitba mieri priamo  na stred dobrotivosti Boha, ktorý nás miluje ako otec. A ak nám neudelí tú milosť, urobí inú, ktorú potom časom uvidíme. Ale vždy je potrebný boj v modlitbe na vyprosenie milosti. Áno, mnohokrát si prosíme milosť, ktorú potrebujeme, ale prosíme o ňu bez vôle, bez boja, ale takto sa nevyprosuje niečo, čo je vážne. Modlitba je boj, a Pán je vždy s nami.

Ak vo chvíli slepoty nevládzeme postrehnúť jeho prítomnosť, podarí sa nám to v budúcnosti. Tiež sa nám stane, že zopakujeme tú istú vetu, ktorú kedysi povedal patriarcha Jakub: «Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel» (Gn 28,16). Na konci nášho života, keď sa obzrieme späť, budeme môcť aj my povedať: „Myslel som si, že som sám, ale nie, nebol som: Ježiš bol so mnou“. Toto budeme môcť povedať všetci.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Pápež pripomenul 40. výročie atentátu na sv. Jána Pavla II.

Deň pred 13. májom Svätý Otec pripomenul pri príležitosti generálnej audiencie aj dramatickú udalosť spred 40 rokov, ktorá sa odohrala na Námestí sv. Petra. Urobil tak obrátiac sa na prítomných Poliakov, rodákov sv. Jána Pavla II.:

„Srdečne zdravím Poliakov. Zajtra bude liturgická spomienka Panny Márie Fatimskej a aj 40. výročie atentátu na sv. Jána Pavla II. tu na námestí. On sám zdôrazňoval s presvedčením, že vďačí za život Fatimskej Panne Márii. Táto udalosť nám dáva uvedomiť si, že náš život a dejiny sveta sú v rukách Boha. Zverme Máriinmu nepoškvrnenému srdcu Cirkev, nás samých a celý svet. Prosme v modlitbe o pokoj, ukončenie pandémie, a o ducha trpezlivosti a naše obrátenie. Zo srdca vám žehnám.“

Celkom na záver Svätý Otec ako zvyčajne venoval myšlienku na povzbudenie starým ľuďom, mládeži, chorým a mladomanželom:

„Často sa utiekajte k Márii, Matke veriacich! Rozličné formy mariánskej úcty, a zvlášť modlitba svätého ruženca nech vám pomáhajú žiť vašu cestu viery a kresťanského svedectva.“

-jb, mh-