Hľadaj

Vatican News

Generálna audiencia v deň sv. Filipa Nériho: „Istota, že sme vypočutí“

V stredu 26. mája Vatikán opäť ožil prítomnosťou pútnikov, ktorých Svätý Otec prijal na vnútornom nádvorí. V srdečnej atmosfére pozdravoval a požehnával rodiny s malými deťmi, pracovné kolektívy, rehoľné osoby, starších ľudí i chorých na vozíčkoch.

V katechéze o modlitbe s názvom „Istota, že sme vypočutí“ sa pápež František zamyslel nad tým, že neraz to, o čo Boha prosíme, neprichádza. V závere generálnej audiencie pripomenul „svätca radosti“ sv. Filipa Nériho a v deň jeho sviatku všetkým zaželal „pokojom napĺňajúcu veselosť, dar od Pána“. Zakladateľa oratoriánov si mesto Rím osobitne ctí ako svojho novodobého apoštola, horlivého podnecovateľa života viery v druhej polovici 16. storočia.

Pri audiencii pozdravila pápeža Františka aj staršia pani Lidia Maksymowicz. Poľka pochádzajúca z Bieloruska bola ako dvojročná deportovaná do koncentračného tábora Auschwitz spolu s rodičmi podozrievanými zo spolupráce s partizánmi. Ako obyvateľka „detského baraku“ bola v tábore objektom lekárskych pokusov doktora Mengeleho. Keď pani Lidia ukázala Svätému Otcovi väzenské číslo, ktoré jej zostalo na predlaktí, s úctou pobozkal jej ruku na mieste tetovania.

„Modlitba nie je čarovnou paličkou, je dialógom s Pánom. Veď keď sa modlíme, môžeme upadnúť do rizika toho, že nie my budeme slúžiť Bohu, ale budeme sa tváriť, že on slúži nám,“ pripomenul Svätý Otec v katechéze, ktorá bola už 35. pokračovaním cyklu o modlitbe.

Pápež František uviedol viaceré evanjeliové príklady postojov trpezlivej dôvery v Boha: vytrvalú a pokornú prosbu kanánskej ženy o záchranu dcéry, udalosť fyzického i duchovného uzdravenia ochrnutého muža a najmä dramatický príbeh Jaira, ktorý Ježiša prosil o uzdravenie dcéry a výsledkom bolo okrem posilnenia jeho vlastnej viery aj vzkriesenie dievčaťa z mŕtvych.

Aj Ježišova modlitba v Getsemanskej záhrade sa zdala byť nevypočutou, pripomenul pápež František a zdôraznil, že hoci zlo je „pánom predposledného dňa“, po Bielej sobote prichádza nedeľa, deň vzkriesenia:

„Zlo nikdy nie je pánom posledného dňa: pánom posledného dňa je Boh. Pretože ten patrí jedine Bohu, a je to deň, v ktorom sa naplnia všetky ľudské prahnutia po spáse. Učme sa tejto pokornej trpezlivosti očakávania Pánovej milosti, vyčkať posledný deň. Mnohokrát je predposledný deň veľmi drsný, pretože ľudské utrpenia sú drsné. Ale Pán je tu, a v posledný deň vyrieši všetko.“

Videozáznam

Istota, že sme vypočutí

35. katechéza z cyklu o modlitbe

Biblickým úvodom ku katechéze bolo čítanie z Markovho evanjelia: 

«Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus, a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním. [...] Prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“» (Mk 5,22-24.35-36)

Drahí bratia sa sestry, dobrý deň!

Existuje jedna radikálna výzva ohľadom modlitby, ktorá vyplýva z pozorovania, ktoré všetci robíme: modlíme sa, prosíme a predsa sa niekedy zdá, že naše modlitby zostávajú nevypočuté: to, o čo sme prosili – pre nás či pre iných – sa neuskutočnilo. Mnohokrát máme takúto skúsenosť. Ak potom  dôvod, pre ktorý sme sa modlili bol šľachetný (akým môže byť príhovor za zdravie pre nejakého chorého alebo za skončenie vojny), jeho nevypočutie sa nám zdá pohoršlivé.

Napríklad vojny: modlíme sa, aby vojny skončili, tie vojny v mnohých častiach sveta. Pomyslime na Jemen, pomyslime na Sýriu, na krajiny, ktoré sú vo vojne už roky, celé roky! Krajiny strýznené vojnami. My sa modlíme a oni nekončia. Ako je to možné?

«Niektorí sa dokonca prestanú modliť, lebo si myslia, že ich prosba nie je vypočutá» (Katechizmus Katolíckej cirkvi - KKC, č. 2734). Ak je však Boh Otcom, prečo nás nevypočuje? On, ktorý nás uistil o tom, že dá dobré veci synom, ktorí ho o ne prosia (porov. Mt 7,10), prečo neodpovedá na naše prosby? Všetci máme takúto skúsenosť: modlili sme sa, skutočne modlili, za chorého priateľa, za nejakého otca, mamu, a potom sa pobrali z tohto sveta, Boh nás nevypočul. Je to skúsenosť nás všetkých.

Katechizmus nám ponúka dobrý súhrn ohľadom tejto otázky. Varuje nás pred rizikom toho, že nebudeme prežívať rýdzu skúsenosť viery, ale premeníme vzťah s Bohom na čosi magické. Modlitba nie je čarovnou paličkou, je dialógom s Pánom. Veď keď sa modlíme, môžeme upadnúť do rizika toho, že nie my budeme slúžiť Bohu, ale budeme sa tváriť, že on slúži nám (porov. KKC č. 2735).

To je teda modlitba, ktorá sa stále niečoho domáha, ktorá chce riadiť udalosti podľa nášho plánu, ktorá nepripúšťa iné plány, než naše želania. Ježiš naopak veľmi múdro vložil na naše pery „Otčenáš“. Je to modlitba plná prosieb, ako vieme, no tie prvé, čo vyslovujeme, sa všetky týkajú Boha. Žiadajú, aby sa uskutočnil nie náš plán, ale jeho vôľa ohľadom sveta. Je lepšie nechať to na neho: «Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja» (Mt 6,9-10).

Apoštol Pavol nám pripomína, že my nevieme ani len o čo nám treba prosiť (porov. Rim 8,26). Prosíme o to, čo je nevyhnutné, o naše potreby, o veci, ktoré chceme: „nuž, bude to takto výhodnejšie, či nie?“. Pavol hovorí, že my ani len nevieme o čo je pre nás vhodné prosiť. Keď sa modlíme, musíme byť pokorní: toto je prvý postoj pri modlitbe.

Tak, ako je zvyk na mnohých miestach, že pred tým, ako sa ženy idú modliť do kostola, si zahalia hlavu závojom alebo sa na začiatok modlitby vezme svätená voda, tak si musíme pred modlitbou povedať, že nám ide o to, čo bude vhodnejšie, nech mi Boh dá to, čo je vhodnejšie, on to vie. Keď sa modlíme, musíme byť pokorní, aby naše slová boli skutočne modlitbami a nie prázdnymi rečami, ktoré Boh odmieta.

Niekto sa môže modliť aj z pomýlených motívov: napríklad, aby sme porazili nepriateľa vo vojne, bez toho, aby sme sa spýtali, čo si myslí Boh o tej vojne. Je ľahké napísať na zástavu „Boh je s nami“; mnohí sa úzkostlivo snažia zaistiť si, aby bol Boh s nimi, no len máloktorí sa zaoberajú overovaním si toho, či sú oni sami skutočne s Bohom. Je to Boh, čo počas modlitby má obrátiť nás, nie sme to my, čo máme obrátiť Boha. Pokora. Ja sa idem modliť, no ty, Pane, obráť moje srdce, aby som prosil o to, čo je dobré, o to, čo bude lepšie pre moje duchovné zdravie.

Každopádne, pohoršenie zostáva: keď sa ľudia modlia s úprimným srdcom, keď prosia o dobrá, ktoré zodpovedajú Božiemu kráľovstvu, keď sa mama modlí za svoje choré dieťa, prečo sa niekedy zdá, že Boh nepočúva? Aby sme odpovedali na túto otázku, je treba s kľudom meditovať evanjeliá. Rozprávania o Ježišovom živote sú plné modlitieb: mnoho zranených na tele i na duchu ho prosí o uzdravenie; niekto ho prosí za priateľa, ktorý zostal chromý; sú tu otcovia a matky, ktorí mu prinášajú chorých synov a dcéry... Všetko sú to modlitby preniknuté utrpením. Je to nesmierny zástup, ktorý volá: „Zmiluj sa nad nami!“

Vidíme, že niekedy je Ježišova odpoveď okamžitá, naopak v niektorom z iných prípadov je časovo odložená na neskôr: zdá sa akoby Boh neodpovedal. Pomyslime na Kanánčanku, ktorá Ježiša prosí za svoju dcéru: táto žena musí dlho nástojiť, aby bola vypočutá (porov. Mt 15,21-28). Má tiež pokoru vypočuť si isté Ježišovo slovo, ktoré sa zdá byť tak trochu urážlivé: «Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám». No tejto žene nezáleží na pokorení: záleží jej na zdraví jej dcéry. A pokračuje: «áno, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola», a toto sa Ježišovi zapáčilo. Odvaha modlitby.

Alebo pomyslime na ochrnutého človeka, ktorého priniesli jeho štyria priatelia: najprv Ježiš odpúšťa jeho hriechy a až neskôr ho uzdravuje na tele (porov. Mk 2,1-12). Takže, niekedy riešenie drámy neprichádza okamžite. Aj v našom živote, každý z nás má túto skúsenosť. Oživme si trochu pamäť: koľkokrát sme prosili o nejakú milosť, povedzme o zázrak, no nestalo sa nič. Potom neskôr sa veci usporiadali, avšak podľa Boha, božím spôsobom a nie podľa toho, čo sme v tom momente chceli my. Čas Boha nie je naším časom.

Z tohto hľadiska si zasluhuje pozornosť predovšetkým uzdravenie Jairovej dcéry (porov. Mk 5,21-33). Je tu otec, ktorý celý udychčaný beží: jeho dcéra je chorá a preto prosí Ježiša o pomoc. Majster rýchlo súhlasí, a kým idú smerom k domu, odohráva sa ďalšie uzdravenie, a potom prichádza správa, že dievča je mŕtve. Zdá sa, že je koniec, no Ježiš naopak hovorí otcovi: «Neboj sa, len ver!» (Mk 5,36). Aj naďalej ver: pretože to viera posilňuje modlitbu.

A skutočne, Ježiš prebudí to dievčatko zo sna smrti. No istý čas Jairus musel kráčať vo tme, len s plamienkom viery: Pane, daj mi vieru! Nech moja viera rastie! Prosme o túto milosť, aby sme mali vieru. Ježiš v evanjeliu hovorí, že viera hory prenáša. No treba mať skutočnú vieru. Ježiš sa necháva podmaniť vierou svojich chudobných, svojich ľudí, cíti osobitnú nehu zoči-voči takejto viere. A počúva.    

Zdá sa, že aj modlitba, s ktorou sa Ježiš obracia na Otca v Getsemanoch, zostáva nevypočutá: „Otče, ak je to možné, vezmi odo mňa to, čo ma očakáva“. Zdá sa, že Otec ho nevypočul. Syn bude musieť vypiť kalich utrpenia až do dna. Avšak Biela sobota nie je poslednou kapitolou, pretože na tretí deň, čiže v nedeľu, je vzkriesenie.

Zlo je pánom predposledného dňa: dobre si to pamätajte. Zlo nikdy nie je pánom posledného dňa.  Len toho predposledného, momentu, kde je noc najtemnejšia, tesne pred brieždením. Tam, v predposledný deň je pokušenie, v ktorom nás zlo chce presvedčiť, že vyhralo: „Videl si? Ja som vyhralo!“

Zlo je pánom predposledného dňa: posledný deň je zmŕtvychvstanie. Avšak zlo nikdy nie je pánom posledného dňa: pánom posledného dňa je Boh. Pretože ten patrí jedine Bohu, a je to deň, v ktorom sa naplnia všetky ľudské prahnutia po spáse. Učme sa tejto pokornej trpezlivosti očakávania Pánovej milosti, vyčkať posledný deň. Mnohokrát je predposledný deň veľmi drsný, pretože ľudské utrpenia sú drsné. Ale Pán je tu, a v posledný deň vyrieši všetko.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-

26 mája 2021, 12:04

Nedávne audiencie

Čítaj celé >