Katechéza pápeža Františka: Modlitba v spoločenstve so svätými

Pápež František hovoril o svätých, ktorí nás predišli do večnosti, ale aj o „svätých od vedľajších dverí“, ktorí žijú okolo nás. „Modliť sa za druhých je prvý spôsob ako ich milovať“ zdôraznil Svätý Otec a zvlášť odporúčal modliť sa za toho, s kým máme spor. Pripomenul aj dôležitosť obracať sa v modlitbe na svätca, ktorého meno sme dostali pri krste.

Solidarita s Indonéziou a Východným Timorom

V závere generálnej audiencie, ktorá sa aj tentoraz konala virtuálne, v televíznom prenose zo Sály bibliotéky, vyjadril pápež solidaritu obyvateľom Indonézie a Východného Timoru, zasiahnutým povodňami:

„Rád by som uistil o tom, že pamätám v modlitbe na obete povodní, ktoré v predošlých dňoch zasiahli Indonéziu a Východný Timor. Pán nech prijme zomrelých, uteší rodinných príslušníkov a podporí tých, ktorí stratili svojej domovy.“

Na Medzinárodný deň športu za rozvoj a mier, slávený 6. apríla, reagoval pápež nasledovnou výzvou:

„Včera sa slávil Medzinárodný deň športu za rozvoj a mier, vyhlásený zo strany OSN. Verím, že bude môcť znovu naštartovať skúsenosť športu ako tímového podujatia, na podporu solidárneho dialógu medzi rozličnými kultúrami a národmi. V tejto perspektíve rád povzbudzujem združenie Athletica Vaticana, aby pokračovalo v úsilí šíriť kultúru bratstva v oblasti športu, so živou pozornosťou voči krehkejším osobám, stávajúc sa tak svedkami pokoja.“

Blíži sa Nedeľa Božieho milosrdenstva

V pozdrave Poliakom Svätý Otec pripomenul blížiacu sa Nedeľu Božieho milosrdenstva:

„Drahí bratia a sestry, v nedeľu budeme sláviť Sviatok Božieho milosrdenstva. Jeho ustanovením nám sv. Ján Pavol II. pripomenul, že „liturgia tejto nedele, ako sa zdá, načrtáva cestu milosrdenstva, ktorá tým, že obnovuje u každého vzťah s Bohom, vyvoláva aj navzájom medzi ľuďmi nové vzťahy bratskej solidarity.

Kristus nás naučil, že «človek nielen že dostáva a zakúša Božie milosrdenstvo, ale je aj povolaný byť milosrdným k druhým: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5,7)». S dôverou sa obráťme na milosrdného Krista a poprosme ho o milosť odpustenia a činorodej lásky k blížnemu.“

Modliť sa v spoločenstve so svätými

Katechéza o modlitbe (28)

Katechézu pápeža Františka uviedlo biblické čítanie z Listu Hebrejom:

«Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.» (Hebr 12,1-2)

Nasleduje plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel zastaviť nad súvislosťou medzi modlitbou a spoločenstvom svätých. Totiž keď sa modlíme, nikdy to nerobíme sami: aj keď si to neuvedomujeme, sme ponorení do majestátnej rieky orodovaní, ktorá nás predchádza a ktorá pokračuje i po nás.

V modlitbách, ktoré nachádzame v Biblii, a ktoré často zaznievajú v liturgii, je stopa dávnych príbehov, podivuhodných oslobodení, deportácií i smutných vyhnanstiev, dojímavých návratov, chvál pri pohľade na nádhery stvorenstva... A takto sa tieto hlasy odovzdávajú z generácie na generáciu, v neustálom prelínaní sa medzi osobnou skúsenosťou a skúsenosťou národa a ľudstva, do ktorého patríme. Nikto sa nemôže oddeliť od vlastného príbehu, od dejín vlastného národa, toto dedičstvo si vždy nesieme v našich návykoch a aj v modlitbe.

V modlitbe chvál, obzvlášť v tej, ktorá prýšti zo srdca maličkých a pokorných, je niečo z ozveny spevu Magnificat, ktorý Mária predniesla Bohu pred svojou príbuznou Alžbetou; alebo zo zvolania starého Simeona, ktorý keď vzal Ježiška do náručia, povedal: «Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova» (Lk 2,29).

Modlitby sa ako dobro neustále šíria, aj bez odkazov na „sociálnych sieťach“: z nemocničných chodieb, z chvíľ veselých stretnutí ako aj z chvíľ, v ktorých sa v tichu trpí... Bolesť každého je bolesťou všetkých, a šťastie jedného sa vlieva do duše ostatných. Bolesť a šťastie sú súčasťou jediného príbehu: sú to príbehy, ktoré sa stávajú dejinami vlastného života. Tie dejiny sa nám vybavujú vlastnými slovami, ale skúsenosť je rovnaká.

Modlitby sa rodia stále: zakaždým, keď zopneme ruky a otvoríme srdce Bohu, nachádzame sa v spoločenstve svätých, tých bezmenných i tých verejne uznaných, ktorí sa modlia s nami a orodujú za nás ako starší bratia a sestry, ktorí už prešli tým istým životným dobrodružstvom ako my. V Cirkvi niet smútku, ktorý by zostal osamotený, niet slzy, ktorá by zostala v zabudnutí, pretože všetko dýcha a čerpá z jednej spoločnej milosti.

Nie je náhoda, že v starobylých cirkvách sa pochovávalo práve v záhrade okolo posvätnej budovy, ako na vyjadrenie toho, že na každej Eucharistii sa nejakým spôsobom zúčastňuje zástup tých, ktorí nás predišli. Sú to naši rodičia a starí rodičia, naši krstní otcovia a krstné mamy, sú to katechéti a iní vychovávatelia... Táto odovzdávaná viera, ktorú sme i my prijali: spolu s vierou sa odovzdáva aj spôsob modlitby.   

Svätí sú ešte stále tu, nie ďaleko od nás; a ich znázornenia v kostoloch evokujú ten „oblak svedkov“, ktorý nás vždy obkolesuje (porov. Hebr. 12,1). Počuli sme na začiatku biblický úryvok z Listu Hebrejom. Sú svedkami, ktorým sa neklaniame – my sa samozrejme týmto svätým neklaniame –, ale si ich ctíme, a ktorí nás tisícorakými spôsobmi odkazujú na Ježiša Krista, jediného Pána a Prostredníka medzi Bohom a človekom.

Taký svätý, ktorý by ťa neodkazoval  na Ježiša Krista, nie je ani svätým, ani kresťanom. Svätý ti pripomína Ježiša Krista, pretože prešiel cestou života ako kresťan. Svätí nám pripomínajú, že aj náš život, hoci slabý a poznačený hriechom, sa môže rozvinúť do svätosti. 

V evanjeliách čítame, že prvým „kanonizovaným“ svätcom bol jeden z lotrov a bol „kanonizovaný“ nie pápežom, ale samým Ježišom.

Svätosť je cesta života, stretnutie sa s Ježišom, či už je dlhá alebo krátka, alebo len na okamžik, ale vždy je svedectvom. Svätec, to je svedectvo muža či ženy, niekoho, kto sa stretol s Ježišom a nasledoval ho. Nikdy nie je prineskoro na obrátenie sa k Pánovi, ktorý je dobrý a veľký v láske (porov. Ž 103,8).

Katechizmus vysvetľuje, že svätí «kontemplujú Boha, chvália ho a neprestávajú sa starať o tých, ktorých zanechali na zemi. […] Ich orodovanie je ich najvyššou službou Božiemu plánu. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet» (KKC, 2683). V Kristovi je tajomná solidarita medzi tými, čo už prešli do iného života a nami, pútnikmi v tomto živote: naši drahí zosnulí sa z neba o nás ďalej starajú. Oni sa modlia sa za nás a my sa modlíme za nich, a my sa modlíme spolu s nimi.

Toto spojenie modlitby medzi nami a svätými, čiže medzi nami a ľuďmi, ktorí došli do plnosti života, toto spojenie v modlitbe zakusujeme už tu, v pozemskom živote: modlíme sa jedni za druhých, prosíme o modlitbu i venujeme modlitbu... Prvý spôsob modlitby za niekoho je hovoriť Bohu o ňom alebo o nej. Ak toto robíme pravidelne, každý deň, naše srdce sa neuzavrie, zostane otvorené bratom.

Modliť sa za druhých je prvý spôsob ako ich milovať a núti nás to ku konkrétnej blízkosti. Aj vo chvíľach sporov, spôsob ako rozuzliť konflikt, zmäkčiť ho, je modliť sa za osobu, s ktorou mám spor. A niečo sa s modlitbou zmení. Prvé, čo sa zmení, je moje srdce, môj postoj. Pán to zmení, aby umožnil stretnutie, nové stretnutie na vyhnutie sa tomu, že by sa spor stal vojnou bez konca.

Prvý spôsob ako čeliť úzkostnému času je poprosiť bratov, predovšetkým svätých, aby sa za nás modlili. Meno, ktoré nám bolo dané pri krste, nie je nejakou nálepkou alebo ozdobou! Je to zvyčajne meno Panny Márie, nejakého svätca alebo svätice, ktorí čakajú len na to, aby nám „podali ruku“ a v našom živote nám pomohli získať od Boha milosti, ktoré najviac potrebujeme.

Ak v našom živote skúšky nepresiahli vrchol, ak sme ešte schopní vytrvať, ak napriek všetkému napredujeme s dôverou, možno skôr než výsledkom našich zásluh je to vďaka príhovoru toľkých svätých, niektorých v nebi, iných putujúcich ako my na zemi, ktorí nás ochránili a sprevádzali, pretože všetci vieme, že tu na zemi sú svätí ľudia, muži a ženy, ktorí žijú vo svätosti. Oni to nevedia, ani my to nevieme, ale existujú svätí, svätí v každodennosti, skrytí svätí alebo ako ja rád hovorím, „svätí od vedľajších dverí“, tí, ktorých život sa odvíja spolu s nami, ktorí s nami pracujú, a vedú život svätosti.

Nech je teda požehnaný Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta, spolu s týmto nesmiernym výkvetom svätcov a svätíc, ktorí obývajú zem, a ktorí svoj život urobili chválou Boha. Pretože – ako hovorieval sv. Bazil – «pre Ducha Svätého je svätec obzvlášť vhodným príbytkom, pretože sa ponúka, aby prebýval s Bohom a nazýva sa jeho chrámom» (Liber de Spiritu Sancto, 26, 62: PG 32, 184A; porov. KKC, 2684).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, zk, jb-