Pápežov odkaz Festivalu sociálnej náuky Cirkvi: Budúcnosť má meno nádej

Tohtoročný desiaty ročník festivalu má v dôsledku pandémie virtuálny charakter a je tiež poznačený absenciou jeho iniciátora, duchovného otca Adriana Vincenziho, ktorý zomrel vo februári tohto roku. Svätý Otec v posolstve pripomenul jeho osobnosť a vo svojom podnete sa zameral na špecifickú tému festivalu. Hovorí takto:

„Téma, ktorú ste si tento rok, zvolili, znie: «Pamäť budúcnosti». Zdá sa trochu zvláštna, je však kreatívna. (...) Pre nás kresťanov má budúcnosť meno a tým menom je „nádej“. Nádej je cnosťou srdca, ktoré sa neuzatvára v tme, nezastavuje sa v minulosti, neživorí v prítomnosti, ale vie vidieť zajtrajšok. Čo pre nás kresťanov znamená zajtrajšok? Je to vykúpený život, radosť z daru stretnutia sa s Trojičnou láskou. V tomto zmysle byť Cirkvou znamená mať kreatívny pohľad a srdce, orientované eschatologicky bez upadania do pokušenia nostalgie, ktorá je skutočnou duchovnou patológiou.

Ruský mysliteľ Vjačeslav Ivanovič Ivanov tvrdí, že jedine to, na čo pamätá Boh skutočne existuje. Preto dynamika kresťanov nie je dynamikou nostalgického zadržiavania minulosti, ale skôr prístup k večnej pamäti Otca; a to je možné žijúc život lásky k blížnemu. Nie je to teda nostalgia, ktorá blokuje kreatívnosť a robí z nás tvrdé a ideologické osoby aj v sociálnej, politickej a cirkevnej oblasti. Skôr je to pamäť, tak vnútorne spojená s láskou a so skúsenosťou, že sa stáva jednou z najhlbších rozmerov ľudskej osoby.

My všetci sme boli zrodení pre život krstom. Prijali sme do daru život, ktorý je spoločenstvom s Bohom, s druhými i so stvorenstvom. Sme teda povolaní uskutočňovať život v jednote s Bohom, čiže v dôvernosti modlitby v Pánovej prítomnosti, v láske k osobám, ktoré stretávame, čiže v láske k blížnemu a nakoniec aj voči matke zemi, ktorá ukazuje proces premeny sveta. A život prijatý ako dar je samotný Kristov život, no nemôžeme žiť ako veriaci vo svete, ak neukazujeme práve jeho život v nás. Vštepení do života Trojičnej lásky sa stávame schopnými pamäte, pamäte Boha. A jedine to, čo je láska, neupadá do zabudnutia práve preto, že nachádza svoj dôvod k bytiu v láske Otca, Syna a Ducha Svätého. V tomto zmysle celý náš život musí byť nejakým spôsobom liturgiou, anamnesis, večnou pamäťou Kristovej Paschy.

Tu je teda zmysel tohtoročného festivalu: prežívať pamäť budúcnosti znamená nasadiť sa za to, aby Cirkev, veľký Boží ľud (LG,6), mohla tvoriť na zemi začiatok a zárodok Božieho kráľovstva. Žiť ako veriaci ponorení do spoločnosti ukazujúc Boží život, ktorí sme prijali ako dar pri krste, aby sme teraz mohli vytvoriť pamäť budúceho života, v ktorom budeme spoločne pred Otcom, Synom a Duchom Svätým.

Tento postoj nám pomáha prekonávať pokušenie k utópii, k zredukovaniu ohlasovania Evanjelia v jednoduchom sociologickom horizonte, či k tomu, že by sme sa angažovali v marketingu rozličných ekonomických teórií či politických frakcií.“

-zk-