Generálna audiencia: Panna Mária, žena modlitby

Pri generálnej audiencii, ktorá sa kvôli sprísneniam zdravotným opatreniam proti pandémii opäť konala v mediálnom prenose z Bibliotéky Apoštolského paláca, sa pápež František zameral na tichosť Máriinej modlitby, ktorá je odovzdaním sa Božej vôli.

„Mária sprevádza v modlitbe celý Ježišov život, až po smrť a zmŕtvychvstanie; a na konci pokračuje a sprevádza prvé kroky rodiacej sa Cirkvi,“ pripomenul Svätý Otec a zdôraznil: „Ona je prvou učeníčkou: modlí sa ako Matka a modlí sa ako učeníčka.“

Mediálna generálna audiencia mala tradičný priebeh s úvodným čítaním biblického úryvku vo svetových jazykoch prostredníctvom prítomných asistentov. Tentoraz to bol úryvok z Lukášovho evanjelia:

„A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom. […] A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“ (Lk 2,39-40.51)

Panna Mária, žena modlitby

15. katechéza o modlitbe

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechéz o modlitbe dnes stretáme Pannu Máriu, ako ženu modlitby. Mária sa modlievala. Keď ešte svet o nej nevie, keď je ešte jednoduchou dievčinou, snúbenicou muža z Dávidovho domu, Mária sa modlí. Môžeme si predstaviť devu z Nazareta, uzobranú v tichu, v nepretržitom dialógu s Bohom, ktorý jej čoskoro zverí svoje poslanie. Je plná milosti a nepoškvrnená od počatia, no ešte nič nevie o svojom prekvapujúcom a mimoriadnom povolaní a o tom rozbúrenom mori, ktorým bude musieť prejsť. Jedna vec je istá: Mária patrí k veľkému zástupu tých pokorných srdcom, ktorých oficiálni historici nezaraďujú do svojich kníh, ale cez ktorých Boh pripravil príchod svojho Syna.

Mária si svoj život nezariaďuje sama od seba: čaká, že Boh vezme opraty jej cesty a povedie ju kam on chce. Je poslušná, a touto svojou ochotou predurčuje veľké udalosti, ktoré uvádzajú Boha do sveta. Katechizmus nám pripomína jej neustálu a starostlivú prítomnosť v dobrotivom pláne Otca a v priebehu Ježišovho života (porov. KKC 2617-2618).

Mária je v modlitbe, keď archanjel Gabriel prichádza k nej do Nazareta so zvestovaním. Jej „Hľa, tu som“, maličké a pritom nesmierne, ktoré v tom okamihu dáva poskočiť radosťou celé stvorenie, predchádzali v dejinách spásy mnohé iné „hľa tu som“, v mnohých dôveryplných poslúchnutiach, ochotných plniť Božiu vôľu. Niet lepšieho spôsobu modlitby, než zaujať tak ako Mária postoj otvorenosti, srdca otvoreného Bohu: „Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš“. Teda srdce otvorené vôli Božej. A Boh vždy odpovedá.

Koľkí veriaci takto prežívajú svoju modlitbu! Takto sa modlia tí pokornejší srdcom, s tou najzákladnejšou pokorou, takpovediac s pokornou jednoduchosťou: „Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš“. Takto sa modlia a nezlostia sa, že dni sú plné problémov, ale idú v ústrety realite a vedia, že v pokornej láske, v láske ponúkanej v každej situácii, sa stávame nástrojmi Božej milosti. Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš. Jedna jednoduchá modlitba, ale je to vloženie nášho života do rúk Pána: nech je to on, kto nás vedie. Všetci sa takto môžeme modliť, takmer bez slov.

Modlitba vie utíšiť nepokoj: avšak my sme nepokojní, stále chceme niečo prv než by sme o to poprosili a chceme to hneď. Tento nepokoj nám škodí, a modlitba vie nepokoj utíšiť, vie ho premeniť v ochotu. Keď som nepokojný, začnem sa modliť a modlitba mi otvára srdce a robí ma ochotným pre Božiu vôľu. Panna Mária v tých pár okamihoch zvestovania vedela dať bokom strach, hoci tušila, že jej „áno“ so sebou prinesie veľmi tvrdé skúšky.

Ak v modlitbe chápeme, že každý deň darovaný od Boha je povolaním, vtedy si rozširujeme srdce a prijímame všetko. Učíme sa povedať: „To, čo chceš Ty, Pane. Sľúb mi iba, že budeš prítomný na každom kroku mojej cesty“.  Toto je dôležité: prosiť Pána o jeho prítomnosť na každom kroku našej cesty: aby nás nenechal samých, aby nás neopustil v pokušeniach, aby nás neopustil v zlých chvíľach. Takto je to v závere Otčenáša: prosiť Pána o túto milosť nás naučil sám Ježiš.

Mária sprevádza v modlitbe celý Ježišov život, až po smrť a zmŕtvychvstanie; a na konci pokračuje a sprevádza i prvé kroky rodiacej sa Cirkvi (porov. Sk 1,14). Mária sa modlí s učeníkmi, ktorí si prešli pohoršením kríža. Modlí sa s Petrom, ktorý podľahol strachu a plakal kvôli výčitkám. Mária je tam, s učeníkmi, uprostred mužov a žien, ktorých jej Syn povolal, aby utvárali jeho spoločenstvo. Mária sa  medzi nimi nerobí kňazom, nie. Je Matkou Ježiša, ktorá sa s nimi modlí, v spoločenstve, ako jedna zo spoločenstva. Modlí sa s nimi a modlí sa za nich.

A znovu, jej modlitba predchádza budúcnosť, ktorá sa napĺňa: dielom Ducha Svätého sa stala Božou Matkou, a dielom Ducha Svätého sa stáva Matkou Cirkvi. Modliac sa s rodiacou sa Cirkvou sa stáva Matkou Cirkvi, sprevádza učeníkov pri prvých krokoch Cirkvi v modlitbe, očakávajúc Ducha Svätého. V tichu, stále v tichosti. Modlitba Márie je tichá. Evanjelium nám rozpráva len o jednej Máriinej modlitbe: v Káne, keď prosí svojho Syna za tých úbohých ľudí, ktorým hrozí, že sa na hostine stane trapas. Len si to predstavme: urobiť svadobnú oslavu a skončiť ju s mliekom, lebo chýba víno! Aký trapas! A ona sa modlí a prosí Syna, aby ten problém vyriešil.

Máriina prítomnosť je sama osebe modlitbou, a jej prítomnosť medzi učeníkmi vo Večeradle, očakávajúc Ducha Svätého, je modlitbou. Takto Mária rodí Cirkev, je Matkou Cirkvi. Katechizmus vysvetľuje:  «Vo viere jeho poníženej služobnice Boží dar» – čiže Duch Svätý – «nachádza prijatie, na ktoré Boh čakal už od začiatku čias» (KKC, 2617).

V Panne Márii sa prirodzená ženská intuícia vyzdvihuje vďaka jej jedinečnému spojeniu s Bohom v modlitbe. Preto keď čítame Evanjelium, všímame si, že občas akoby zmizla, aby sa potom opäť zaskvela v kľúčových chvíľach: Mária je otvorená Božiemu hlasu, ktorý vedie jej srdce, ktorý vedie jej kroky tam, kde je potrebná jej prítomnosť. Tichá prítomnosť matky a učeníčky. Mária je prítomná, pretože je Matka, ale je tiež prítomná pretože je prvou učeníčkou, ktorá sa lepšie naučila Ježišovým veciam. Mária nikdy nehovorí: „Poďte, ja to vyriešim“. Ale hovorí: „Urobte to, čo vám on povie“, vždy ukazujúc prstom na Ježiša. Tento postoj je typický pre učeníka, a ona je prvou učeníčkou. Modlí sa ako Matka a modlí sa ako učeníčka.

«Mária zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich» (Lk 2,19). Takto evanjelista Lukáš vyobrazuje Matku Pána v Evanjeliu o detstve. Všetko, čo sa deje okolo nej, vyúsťuje do reflexie v hĺbke jej srdca: dni plné radosti, ako aj najtemnejšie chvíle, keď sa i ona namáha, aby porozumela, akými cestami musí prejsť Vykúpenie. Všetko končí v jej srdci, pretože to prechádza sitom modlitby a ňou sa premieňa. Či už ide o dary od mudrcov, alebo o útek do Egypta, až po ten strašný piatok umučenia: Matka všetko uchováva a prináša do svojho rozhovoru s Bohom.

Niekto prirovnal Máriino srdce k perle neporovnateľnej nádhery, vytvorenej a vycibrenej trpezlivosťou prijímania Božej vôle cez Ježišove tajomstvá, rozjímané v modlitbe. Aké krásne by bolo, keby sme sa i my mohli aspoň trošku podobať našej Matke! So srdcom otvoreným Božiemu Slovu, so srdcom tichým, so srdcom poslušným, so srdcom, ktoré vie prijať Božie Slovo a umožňuje mu rásť ako semiačku dobra Cirkvi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Blahoslavená Karolína, poľská Mária Goretti

V závere Svätý Otec pozdravil veriacich rôznych svetových jazykov. Poliakom pripomenul ich blahoslavenú Karolínu, mladučkú mučeníčku čistoty nazývanú aj „poľská Mária Goretti“. Zomrela ako 16-ročná v roku 1914 rukou ruského vojaka, blahorečil ju sv. Ján Pavol II. v roku 1987.

Pápež František ju dal za vzor pre dnešnú dobu týmito slovami:

„V Poľsku je dnes liturgická spomienka blahoslavenej Karoliny Kózka, panny a mučeníčky. V 16 rokoch podstúpila mučenícku smrť pri obrane cnosti čistoty. Svojím príkladom ešte i dnes ukazuje, obzvlášť mladým, hodnotu čistoty, úctu k ľudskému telu a dôstojnosť ženy. Zverte sa jej príhovoru, pretože vám pomôže dosvedčovať s odvahou kresťanské cnosti a evanjeliové hodnoty.“

Svätý Otec na záver pripomenul aj liturgický sviatok dvoch rímskych bazilík apoštolov sv. Petra a sv. Pavla:

„Dnes slávime Výročie posviacky Baziliky sv. Petra vo Vatikáne a Baziliky sv. Pavla pri Ostijskej ceste (za hradbami). Nech táto slávnosť, ktorá dáva do svetla význam chrámu, posvätnej stavby, kde sa zhromažďujú veriaci, vzbudí vo všetkých nás vedomie, že každý je povolaný byť živým chrámom Boha.“

-mh, jb-

Upravené: 18.11.2020, 21:01