Eseje Jorgeho Bergoglia o duchovnom živote vyšli v taliančine: „Chce to zmenu!“

Vyše 30-ročné duchovné esejistické dielo vyšlo v júni v talianskom preklade (Cambiamo!) na 352 stranách vo vydavateľstve Solferino. K reflexii Jorgeho Bergoglia nad víziou kresťanského života v duchu skúsenosti Duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly napísal úvod Antonio Spadaro SJ. Šéfredaktor časopisu La Civiltà Cattolica o zmysle zoznámenia sa so skorším dielom súčasného pápeža píše:

„Aby sme pochopili nejakého človeka, treba v skutočnosti ísť ku koreňom jeho formácie, ale skúmať i body zvratu - turning points -, momenty krízy a obratu. Práve preto je táto kniha dôležitá na pochopenie pápeža Františka: je to vyjadrenie doby procesu, v ktorom dozrieval v  schopnosti rozlišovania a voľby.“    

„Pre akýkoľvek ľudský život je rozhodujúca schopnosť darovania sa. Tam nastáva presah seba samého a dosahuje sa plodnosť“. Takto píše Jorge Mario Bergoglio v predslove k svojmu textu, ku ktorého dokončil úvodnú časť v roku 1987. Bolo to obdobie, keď sa niekdajší provinciál argentínskych jezuitov ako 50-ročný vrátil zo študijného pobytu vo Frankfurte a pokračoval v duchovnej službe v jezuitských strediskách v Buenos Aires a neskôr v Córdobe.

„Nežiť pre seba a nezomrieť pre seba je teda podmienkou pre akúkoľvek možnosť sebatranscendencie. Jedine takýmto spôsobom je život pravým životom a smrť pravou smrťou. V opačnom prípade sa vytvára iba karikatúra, spriada sa jedna nudná – a zároveň unavujúca – reťaz egoizmov, ktorá nás priškrcuje do duchovnej apatie“.

„Človek, ktorý ide v ústrety Bohu, sa musí naučiť poznať sám seba, musí sa poznať vo svojich najintímnejších ašpiráciách. Musí hľadať Boha so svojou dôslednou realitou, a nie s nejakou maskou. Musí rásť vo vnútri, s vlastnou kostrou, a nežiadať si silu od nejakého brnenia.“

„Kresťania sa delia na dve kategórie: na tých, čo zostávajú pevní, a na tých, čo nezostávajú pevní. Títo druhí sa dávajú zviesť“. To je myšlienka zo štvrtej časti knihy, venovanej hodnote mlčania, spoločenstva, lásky, statočnosti, túžbe byť dobrými, a to všetko v duchu predchádzajúcej úvahy o „vytrvalosti v povolaní“.

„Odolávať, znášať, zachovávať trpezlivosť, tolerovať, znamená byť pevnými voči „pohybom“, ktoré sa nás pokúšajú zahubiť,“ vysvetľuje vo svojej úvahe spred vyše 30 rokov pápež František.

Kniha „Chce to zmenu!“, vychádzajúca z osobnej reflexie nad skúsenosťou ignaciánskych duchovných cvičení, sa uzatvára meditáciou nad vďačnosťou ako podmienkou toho, aby sa v nás  Božie dobrodenia, milosti, trvalo zakorenili:

„Práve vďačnosť v nás dáva zakoreniť sa určitej milosti. Ak sa srdce neživí vďačnosťou, nádej mení svoje znamienko: už to nie je vďačný pocit toho, kto ju prijal a vystieraná ruku prijať ju znova, ale nevďačné náhlenie, ktoré všetko odmieta, pretože všetko sa mu zdá málo.“

-jb-