Regina Caeli: Prejdime od „keby“ k „áno“, od lamentovania k radosti a pokoju

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca pred mariánskou antifónou:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium, vsadené do kontextu dňa Veľkej noci, rozpráva príbeh o dvoch učeníkoch z Emauz (porov. Lk 24,13-35). Je to udalosť, ktorá sa začína i končí kráčaním. Zachytáva totiž cestu učeníkov, ktorí skormútení z toho, ako dopadli udalosti s Ježišom, zanechali Jeruzalem a vracajú sa domov, do Emauz, kráčajúc asi jedenásť kilometrov. Táto cesta sa odohráva počas dňa a poväčšine ide o zostupovanie smerom dolu. A je tu aj cesta späť: ďalších jedenásť kilometrov, avšak v čase nastávajúcej noci, čiastočne vystupujúc smerom hore, a to po predošlej celodennej namáhavej trase do Emauz.

Ide teda o dve cesty: jednu nenáročnú cez deň a druhú namáhavú počas noci. A predsa sa tá prvá odvíja v zármutku, kým tá druhá v radosti. Na prvej ceste kráča po boku učeníkov Pán, no oni ho nespoznali; na druhej ceste ho už viac nevidia, avšak cítia jeho blízkosť. Počas prvej cesty sú skľúčení a chýba im nádej; počas druhej cesty bežia, aby ostatným priniesli dobrú zvesť o stretnutí so Vzkrieseným Ježišom.

Dve odlišné cesty týchto prvotných učeníkov hovoria nám, Ježišovým učeníkom dneška, že v živote máme pred sebou dva opačné smery: jedným je cesta toho, kto sa tak ako tí dvaja cestou do Emauz necháva paralyzovať sklamaniami v živote a kráča smutný; druhým je cesta toho, ktorý nestavia na prvé miesto samého seba a svoje problémy, ale Ježiša, ktorý nás navštevuje, a bratov čakajúcich na jeho návštevu, čiže bratov, ktorí od nás očakávajú, že sa ich ujmeme.

Rozdiel spočíva v tomto: prestať krúžiť okolo vlastného ja, okolo sklamaní z minulosti, nezrealizovaných ideálov, okolo mnohých nepekných vecí, ktoré sa nám v živote stali. Nuž koľkokrát podľahneme tomuto točeniu sa dookola, v kruhu... Nechajme to tak a vykročme vpred pozerajúc na tú najväčšiu a najpravdivejšiu skutočnosť: Ježiš je živý, Ježiš ma miluje.

Toto je tá najväčšia skutočnosť, a ja dokážem niečo urobiť pre druhých. Je to jedna nádherná skutočnosť, pozitívna, plná jasu, krásna! Tým obrátením smeru je toto: prejsť od myšlienok o mojom ja k skutočnosti môjho Boha; inými slovami, prejsť od „keby“ k „áno“ (pozn. prekl.: v tal. ide o slovné hračky: io-Dio, se-sì). Od „keby“ k „áno“: čo to znamená? „Keby nás len bol On vyslobodil; keby ma bol Boh vypočul; keby len život išiel tak, ako som chcel; keby som mal to či ono...“ - v štýle ponosovania sa.

Toto „keby“ je neosožné, je neplodné, nepomáha ani nám, ani iným. Toto sú tie naše „keby“, podobné tým u tých dvoch učeníkov. Tí však prešli k tomu „áno“: „Áno, Pán je živý, kráča s nami. Áno, teraz hneď, nie až zajtra, dajme sa na cestu, aby sme to zvestovali.“ - Áno, môžem urobiť túto vec, aby boli ľudia šťastnejší, aby boli ľudia lepšími, aby som mnohým ľuďom pomohol. Áno: áno, môžem. Prejsť od „keby“ k „áno“, od lamentovania k radosti a pokoju, lebo keď sa sťažujeme, nie sme v radosti; sme v šedi, v šedivej atmosfére smútku.

A to ani nepomáha, ani nedovoľuje rásť v dobre. Treba prejsť od „keby“ k „áno“, od lamentovania k radosti zo služby.

Ako u učeníkov došlo k tejto zmene smeru, od vlastného ja k Bohu, od „keby“ k „áno“? Stretnutím sa s Ježišom: tí dvaja z Emauz mu najprv otvárajú svoje srdcia; potom ho počúvajú ako vykladá Písma; napokon ho pozývajú domov. Sú to tri kroky, ktoré môžeme uskutočniť aj my v našich domovoch: prvým je otvoriť Ježišovi svoje srdce, zveriť mu ťažkosti, starosti, životné sklamania, zveriť mu ono „keby“.

A potom druhý krok je počúvať Ježiša, vziať do rúk Evanjelium, prečítať si ešte dnes tento úsek z dvadsiatej štvrtej kapitoly Lukášovho evanjelia. A po tretie, prosiť Ježiša rovnakými slovami ako učeníci: „Pane, «zostaň s nami» (v. 29). Pane, zostaň so mnou. Pane, zostaň s nami všetkými, lebo ťa potrebujeme, aby sme našli cestu“. Bez teba vládne noc.

Drahí bratia a sestry, v živote sme neustále na ceste. A stávame sa tým, k čomu smerujeme. Zvoľme si cestu Boha, nie cestu vlastného „ja“; cestu „áno“, nie tú „keby“. Objavíme, že niet takej nepredvídanej veci, niet takého výstupu nahor, niet takej noci, ktorým by sa nedalo čeliť s Ježišom. Panna Mária, Matka putujúcich na ceste, ktorá prijatím Slova urobila z celého svojho života „áno“ Bohu, nech nám ukazuje cestu.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)

Záverečné myšlienky Svätého Otca

Po udelení požehnania pápež František pripomenul, že obrovský počet ľudí na svete zápasí aj s inými chorobami než Covid-19:

„Drahí bratia a sestry, včera bol Svetový deň boja proti malárii, vyhlásený zo  strany OSN. Popri tom ako zápasíme s pandémiou koronavírusu, musíme pokračovať aj v úsilí o prevenciu a liečbu malárie, ktorá ohrozuje miliardy ľudí v mnohých krajinách. Som nablízku všetkým chorým, tým, čo sa o nich starajú i tým, čo pracujú na tom, aby každý človek mal prístup k dobrej základnej zdravotnej starostlivosti.“

Svätý Otec na diaľku pozdravil Poliakov, ktorí dnes majú „Celonárodné čítanie Svätého písma“. Pri tejto príležitosti pápež František znova zdôraznil dôležitosť denného kontaktu s Božím slovom a zopakoval svoje odporúčanie nosiť si vo vrecku Evanjelium a denne si kúsok z neho prečítať.

Pred rozlúčkou Svätý Otec venoval myšlienku blížiacemu sa mesiacu máj zasvätenému Panne Márii. Pripomenul svoj včera publikovaný list, ktorým pozval všetkých veriacich modliť sa počas mája posvätný ruženec, či už spoločne v rodine alebo jednotlivo. „Naša Matka nám pomôže čeliť s väčšou vierou a nádejou tejto dobe skúšky, ktorou prechádzame“, uistil veriacich Svätý Otec.