Hľadaj

Vatican News

Homília pápeža v Bari: Milovať nepriateľov? Ježiš to myslí vážne!

V 7. cezročnú nedeľu 23. februára slávil pápež František koncelebrovanú svätú omšu na námestí v juhotalianskom meste Bari, ktorou vyvrcholilo stretnutie biskupov okolia Stredozemného mora s názvom „Stredomorie ako hranica pokoja“. Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca.

Ježiš cituje dávny zákon: „Oko za oko a zub za zub“ (Mt 5,38; Ex 21,24). Vieme, čo sa pod tým myslelo: tomu, kto ti niečo zobral, ty vezmeš to isté. V skutočnosti išlo o veľký pokrok, lebo sa tým zakázala horšia odveta: ak ti niekto urobil zle, odplatíš mu to rovnakou mierou, nesmieš zájsť k ešte horšiemu. Uzavrieť spory remízou znamenalo krok vpred. Avšak Ježiš ide ďalej, oveľa ďalej: „No ja vám hovorím: Neodporujte zlému“ (Mt 5,39). Čože, Pane? Ak niekto o mne zmýšľa zle, ak mi niekto ubližuje, nemôžem mu to odplatiť tou istou mierou? „Nie“, hovorí Ježiš: nie násiliu, žiadne násilie.

Mohli by sme si myslieť, že Ježišovo učenie sleduje istú stratégiu: 

nakoniec zlo ustúpi. Ale toto nie je motív, pre ktorý Ježiš žiada milovať aj toho, čo nám robí zle. Aký je teda dôvod? No ten, že Otec, náš Otec, miluje vždy všetkých, aj keď mu tú lásku neopätujú. On „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (v. 45).

A dnes, v prvom čítaní, nám hovorí: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19,2). Inak povedané: „Žite ako ja, usilujte sa o to, o čo sa usilujem ja“. Ježiš to robil takto. Neukazoval prstom na tých, ktorí ho nespravodlivo odsúdili a kruto zabili, ale otvoril im svoje náručie na kríži. A odpustil tým, ktorí mu klincami prebili ruky (porov. Lk 23,33-34).

Ak teda chceme byť učeníkmi Krista, ak si chceme hovoriť kresťania, toto je cesta, inej niet. Ako milovaní Bohom sme povolaní milovať; ako tí, ktorým sa odpustilo, sme povolaní odpúšťať; ako zasiahnutí láskou, dávať lásku a nečakať, kým tak začnú ostatní; ako spasení zdarma, nevyhľadávať vlastný zisk z dobra, ktoré konáme.

Možno si povieš: „Ale veď Ježiš zveličuje! Veď dokonca hovorí: «Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú» (Mt 5,44); hovorí tak, aby vzbudil pozornosť, ale azda to tak skutočne nemyslí“. – Avšak nie, on myslí skutočne to. Ježiš tu nehovorí v paradoxoch, nepoužíva slovné vytáčky. Je priamy a jasný. Cituje starobylý zákon a slávnostne hovorí: „Ale ja vám hovorím: milujte svojich nepriateľov“. Sú to slová vedome chcené, slová presné.

Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú. Je to novosť kresťanstva. Je to odlišnosť kresťanstva. Modliť sa a milovať: hľa, toto máme robiť; a to nielen tomu, kto nám chce dobre, nielen priateľom, nielen svojmu národu. Pretože Ježišova láska nepozná hranice a prekážky. Pán od nás žiada odvahu lásky bez vypočítavosti. Lebo Ježišovou mierou je láska bez miery.

Koľkokrát sme nezachovali jeho požiadavky a správali sa podľa ostatných! A predsa prikázanie lásky nie je len nejaká jednoduchá provokácia, je srdcom Evanjelia. Ohľadom lásky ku všetkým nedajme na výhovorky, nehlásajme pohodlné chytráctva. Pán nebol chytrák, neznižoval sa ku kompromisom, požiadal nás o extrémizmus lásky. To je jediný dovolený extrémizmus v kresťanstve: extrémizmus lásky.

Milovať svojich nepriateľov. Dnes nám spraví dobre, ak si počas svätej omše i po nej budeme tieto slová opakovať a aplikujeme ich na osoby, ktoré s nami zle zaobchádzajú, ktoré sú nám na obtiaž, ktoré máme problém prijať, ktoré nás oberajú o pohodu. Milujte svojich nepriateľov. Osoží nám tiež položiť si otázky: „Nad čím sa v živote starostím? Nad nepriateľmi? Nad tým, kto mi chce zle? Alebo nad tým, či milujem?“ - Netráp sa nad zlomyseľnosťou iného, nad tým, kto o tebe zle zmýšľa. Radšej začni odzbrojovať svoje srdce z lásky k Ježišovi. Lebo ten, kto miluje Boha, nemá v srdci nepriateľov.

Boží kult je opakom kultúry nenávisti. A kultúra nenávisti sa poráža vytláčaním kultu lamentovania. Koľkokrát sa sťažujeme, že sme niečo nedostali, že niečo nejde tak, ako má! Ježiš vie, že veľa vecí nejde tak, ako má, že je tu vždy niekto, kto nám bude chcieť zle, aj niekto, kto nás bude prenasledovať. No žiada nás len sa modliť a milovať. Hľa, Ježišova revolúcia, tá najväčšia v dejinách: od nenávisti k nepriateľovi k láske k nepriateľovi, od kultu lamentovania ku kultúre daru. Ak patríme Ježišovi, toto je cesta! Inej niet.

Je to tak, no mohol by si namietať: „Chápem veľkosť tohto ideálu, ale život je niečo iné! Ak milujem a odpúšťam, neprežijem v tomto svete, kde prevažuje logika sily a kde sa zdá, že každý myslí iba na seba“. - Je teda Ježišova logika tou, ktorá prehráva? Je prehrávajúcou v očiach sveta, ale je víťaziacou v očiach Boha.

Svätý Pavol nám povedal v druhom čítaní: „Nech nik neklame sám seba. [...] Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvo“ (1 Kor 3,18-19). Boh vidí ďalej. Vie, ako zvíťaziť. Vie, že zlo sa poráža iba dobrom. Tak nás totiž zachránil: nie mečom, ale krížom. Milovať a odpúšťať znamená žiť ako víťazi. Prehráme, ak budeme obraňovať vieru silou.

Pán by zopakoval i nám slová, ktoré povedal v Getsemanskej záhrade Petrovi: „Odlož meč na svoje miesto“ (porov. Jn 18,11). V Getsemanskej záhrade dneška, v tomto ľahostajnom a nespravodlivom svete, kde sa zdá akoby sme boli svedkami agónie nádeje, kresťan nemôže konať tak ako tí učeníci, ktorí najskôr vzali do ruky meč, a potom ušli. Nie, riešením nie je tasiť meč proti niekomu, a už vôbec nie utekať pred časmi, v ktorých žijeme. Riešením je Ježišova cesta: aktívna láska, láska pokorná, láska „do krajnosti“ (Jn 13,1).

Drahí bratia a sestry, dnes Ježiš svojou bezhraničnou láskou zvyšuje latku našej ľudskosti. Nakoniec si môžeme položiť otázku: „A my, zvládneme to?“ - Ak by to bol cieľ nedosiahnuteľný, Pán by ho od nás nebol žiadal. Ale sami od seba to ťažko dokážeme; je to milosť, o ktorú si treba prosiť. Prosiť Boha o silu milovať. Povedať mu: „Pane, pomôž mi milovať, nauč ma odpúšťať. Sám to nedokážem, potrebujem Ťa.“

Treba tiež prosiť o milosť vidieť v druhých nie prekážky a komplikácie, ale bratov a sestry, ktorých máme milovať. Veľmi často si vyprosujeme pomoc a dobrodenia pre nás, ale ako málo prosíme o schopnosť milovať! Neprosíme dostatočne o to, aby sme dokázali žiť to srdce Evanjelia, boli opravdivo kresťanmi. Ale „na sklonku života budeme súdení podľa lásky“ (sv. Ján z Kríža, Slová svetla a lásky, 57).

Zvoľme si dnes lásku, aj keď to niečo stojí, aj keď to znamená ísť proti prúdu. Nedajme sa podmieňovať bežným zmýšľaním, neuspokojme sa s polovičatosťou. Prijmime Ježišovu výzvu, výzvu lásky. Budeme pravými kresťanmi a svet bude viac ľudský.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)

Zostrih zo slávenia omše na námestí v Bari

-jb-

23 februára 2020, 17:23