Generálna audiencia: Ekumenická pohostinnosť túži spoznať duchovný život druhých

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Pohostinnosť je dôležitou ekumenickou cnosťou. Ekumenická pohostinnosť vyžaduje ochotu načúvať príbehom viery odlišnej od tej našej. Aj o tomto hovoril pápež František zhromaždeným pútnikom, medzi ktorými opäť nechýbali ani Slováci.

Katechéze dal pápež František názov podľa tohtoročnej témy Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov: „Preukázali nám neobyčajnú láskavosť“ (Sk 28,2). Po katechéze a pozdravoch jednotlivých skupín pútnikov pripomenul pápež František nový lunárny rok, ktorý v najbližšiu sobotu slávia rôzne ázijské krajiny. Pápež ich pozdravil týmito slovami:

„Blíži sa 25. január, keď na Ďalekom východe a v rôznych iných častiach sveta bude mnoho miliónov ľudí sláviť lunárny nový rok. Posielam im svoj srdečný pozdrav, prajúc predovšetkým rodinám, aby boli miestom výchovy k cnostiam pohostinnosti, múdrosti, úcty ku každému človeku a harmónie so stvorenstvom. Pozývam všetkých modliť sa aj za pokoj, za dialóg a za solidaritu medzi národmi: dary, ktoré dnešný svet potrebuje tak ako nikdy predtým.“

V úvode generálnej audiencie zaznel biblický úryvok zo záverečnej kapitoly Skutkov apoštolov:

[Po stroskotaní,] „keď sme sa zachránili, dozvedeli sme sa, že ostrov sa volá Malta. Domorodci boli k nám neobyčajne ľudskí. Rozložili vatru a všetkých nás prijali, lebo sa blížil dážď a bolo zima. […] Tí si nás veľmi uctili, a keď sme odchádzali, dali nám, čo sme potrebovali“ (Sk 28,1-2.10).

Katechéza: „Preukázali nám neobyčajnú láskavosť“ (Sk 28,2)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná katechéza je spojená s týždňom modlitieb za jednotu kresťanov. Tohtoročná téma, ktorá je o pohostinnosti, bola rozpracovaná komunitami ostrovov Malta a Gozo, vychádzajúc z úryvku Skutkov apoštolov, ktorý rozpráva o pohostinnosti obyvateľov Malty voči sv. Pavlovi a jeho spoločníkom na ceste, ktorí spoločne stroskotali. Práve tomuto príbehu som sa venoval v katechéze pred dvoma týždňami.

Opäť teda vychádzame z dramatickej skúsenosti toho stroskotania. Loď, na ktorej cestuje Pavol, je vydaná napospas živlom. Už štrnásť dní sú na mori, nekontrolovateľne unášaní, a keďže nie je vidieť ani slnko, ani hviezdy, cestujúci sa cítia dezorientovaní, stratení. Pod nimi sa more prudko triešti proti lodi a obávajú sa, že pod náporom vĺn sa loď rozlomí. Zhora sú šľahaní vetrom a dažďom. Sila mora a búrky je hrôzostrašná a neľútostná k osudu námorníkov: bolo ich viac ako 260 ľudí!

Ale Pavol, ktorý vie, že to nie je tak, prehovorí. Viera mu vraví, že jeho život je v rukách Boha, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, a ktorý povolal jeho, Pavla, aby priniesol evanjelium až na kraj zeme. Jeho viera mu hovorí aj to, že Boh, tak ako to zjavil Ježiš, je milujúci Otec. Preto sa Pavol obracia na svojich spoločníkov na ceste a inšpirovaný vierou im oznamuje, že Boh nedovolí, aby sa čo len vlas na ich hlave stratil.

Toto proroctvo  sa vyplní, keď loď narazí na plytčinu na pobreží Malty a všetci cestujúci sa v zdraví zachránia na pevnej zemi. A tam zažijú niečo nové. V protiklade k drsnému dorážaniu búrlivého mora sa im dostáva svedectvo „neobyčajnej ľudskosti“ obyvateľov ostrova. Títo ľudia, ktorí sú cudzincami, sú pozorní k ich potrebám. Zapália oheň, aby sa zohriali, ponúknu im úkryt pred dažďom a jedlo.

Hoci ešte neprijali Kristovu blahozvesť, prejavujú Božiu lásku v konkrétnych skutkoch milosrdenstva. Skutočne, tá spontánna pohostinnosť a ohľaduplné gestá komunikujú niečo o Božej láske. A pohostinnosť maltských ostrovanov je odmenená zázrakmi uzdravenia, ktoré Boh na ostrove koná prostredníctvom Pavla. Takže, ak bol maltský ľud znamením Božej prozreteľnosti pre apoštola, on zas bol svedkom Božej milosrdnej lásky k nim.

Drahí, pohostinnosť je dôležitá, a je aj dôležitou ekumenickou cnosťou. Predovšetkým to znamená uznať, že iní kresťania sú naozaj našimi bratmi a sestrami v Kristovi. Sme bratia. Niekto ti povie: „Ale tento je protestant, a tento je pravoslávny...“ Áno, ale sme bratia v Kristovi. Nejde tu o nejaký čisto jednosmerne zameraný šľachetný skutok, pretože ak pohostíme iných kresťanov, prijmeme ich ako dar, ktorým sme boli obdarení. Tak ako Malťania – títo statoční Malťania – máme vynáhradu, pretože dostávame to, čo Duch Svätý zasial v týchto našich bratoch a sestrách. A toto sa stáva darom aj pre nás, pretože Duch Svätý rozsieva svoje milosti všade.

Prijímať kresťanov z inej tradície znamená v prvom rade preukazovať im Božiu lásku, pretože sú Božími deťmi – našimi bratmi – a ďalej to znamená prijímať to, čo Boh vykonal v ich živote. Ekumenická pohostinnosť si vyžaduje ochotu načúvať druhým, venovať pozornosť ich osobným príbehom viery a príbehom ich komunít, komunít viery s odlišnou tradíciou než je tá naša. Ekumenická pohostinnosť zahŕňa túžbu spoznať skúsenosť s Bohom, akú prežívajú iní kresťania a očakávanie prijatia duchovných darov, ktoré z toho plynú.

A toto je milosť, toto objaviť je milosť. Myslím na minulé časy, napríklad v mojej krajine. Keď prichádzali evanjelickí misionári, istá skupinka katolíkov im išla podpaľovať stany. Toto nie: to nie je kresťanské. Sme bratia, všetci sme bratia a musíme byť pohostinní jeden k druhému.

Dnes je to more, na ktorom stroskotal Pavol a jeho spoločníci opäť nebezpečným miestom pre život iných, čo sa plavia. V celom svete migrujúci muži a ženy podstupujú riskantné cesty, aby utiekli násiliu, aby unikli vojne, aby utiekli chudobe. Tak ako Pavol a jeho spoločníci, i oni zakúšajú neľútostnosť, nástrahy púšte, riek, morí... Mnohokrát ich nenechajú vylodiť sa v prístavoch. Avšak žiaľ, niekedy sa stretávajú aj s ešte horšou nevraživosťou ľudí. Sú zneužívaní kriminálnymi obchodníkmi: dnes! Niektorými predstaviteľmi moci sú braní ako čísla a ako hrozba: dnes! Neraz ich nepohostinnosť odbíja ako vlna naspäť do chudoby a nebezpečenstiev,

pred ktorými utekali.

My, ako kresťania, musíme pracovať spolu, aby sme ukázali migrantom Božiu lásku zjavenú v Ježišovi Kristovi. Môžeme a musíme svedčiť, že neexistuje len nevraživosť a ľahostajnosť, ale že každý človek je Bohu vzácny a každého miluje. Rozdelenia, ktoré ešte medzi nami existujú, nám bránia byť naplno znakom Božej lásky.

Keď ako kresťania – evanjelici, pravoslávni, katolíci, všetci kresťania – pracujeme spoločne na praktizovaní ekumenickej pohostinnosti, obzvlášť voči tým, ktorých život je zraniteľnejší, všetkých nás to urobí lepšími ľuďmi, lepšími učeníkmi a jednotnejším kresťanským ľudom. Priblíži nás to ešte viac k jednote, čo je Božia vôľa pre nás.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)