Svätý Otec po tretí raz slávil Deň chudobných: Sú vrátnikmi neba

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

„Nádej úbožiakov navždy márna nebude“. To je téma dnešného 3. svetového dňa chudobných ako aj posolstva Svätého Otca pri tejto príležitosti. Píše v ňom, že „ak chcú učeníci Pána Ježiša dôveryhodne ohlasovať evanjelium, musia zasievať hmatateľné znaky nádeje.“

A pápež František sa na celú Cirkev obracia s touto prosbou: „Preto prosím všetky kresťanské spoločenstvá a tých, čo cítia potrebu priniesť nádej a útechu chudobným, aby sa zasadili o to, aby tento svetový deň posilnil u mnohých vôľu na konkrétnu spoluprácu a aby nikomu nechýbala blízkosť a solidarita.“

V 33. cezročnú nedeľu Svätý Otec slávil v Bazilike sv. Petra eucharistiu za účasti členov hierarchie, pútnikov i pozvaných hostí z radov tých, ktorí sú sami chudobní, alebo sú v službe chudobným. Tohtoročný tretí Svetový deň chudobných sa slávil osobitným spôsobom v Lurdoch. Duchovné spojenie s touto pútnickou svätyňou vyjadrovala socha Lurdskej Panny Márie umiestnená pri oltári.

Homília Svätého Otca v Bazilike sv. Petra

V dnešnom evanjeliu Ježiš zaskočí svojich súčasníkov i nás. Zatiaľ čo niektorí obdivujú nádheru Jeruzalemského chrámu, Ježiš o ňom prehlasuje, že z neho nezostane „kameň na kameni“ (Lk 21,6). Prečo tieto prorocké slová o svätej inštitúcii, ktorá nebola len obyčajnou stavbou, ale aj jedinečným náboženským symbolom, Božím domom a domom veriaceho ľudu? Prečo tieto slová? Prečo Ježiš prorokuje, že sa táto pevná istota Božieho ľudu zrúti? Napokon, prečo Pán dopustí, aby sa zrútili určité istoty, keď pritom svetu stále viac chýbajú?

Hľadajme odpovede v Ježišových slovách. On nám dnes hovorí, že takmer všetko sa pominie. Takmer všetko, ale nie všetko. V túto predposlednú nedeľu obdobia cez rok nám Ježiš vysvetľuje, že zrútiť sa a pominúť sa majú skutočnosti, ktoré sú predposlednými, nie tie posledné: chrám, nie Boh; kráľovstvá a udalosti ľudstva, nie človek ako taký.

Pomíňajú sa veci predposledné, ktoré sa často zdajú byť definitívnymi, no nie sú nimi. Sú to veci grandiózne, ako naše chrámy, a hrôzostrašné, ako zemetrasenia, znamenia na nebi či vojny na zemi (porov. v. 10-11). Nám sa javia ako udalosti, ktorým patrí titulná stránka, no Pán ich dáva až na druhú. Na tej prvej zostáva to, čo nepominie nikdy: živý Boh, nekonečne väčší než akýkoľvek chrám, ktorý mu postavíme, a človek, náš blížny, ktorý zaváži viac než všetky žurnály sveta. Aby nám Ježiš pomohol pochopiť, čo sa v živote ráta, varuje nás pred dvoma pokušeniami.

Prvým je pokušenie zhonu, pokušenie ihneď. Ježiš nechce, aby sme sa riadili niekým, kto hovorí, že koniec príde ihneď, že „čas je už blízko“ (v. 8). Netreba teda nasledovať toho, kto šíri poplachy a živí strach z iných a z budúcnosti, pretože strach paralyzuje srdce i myseľ. A predsa koľkokrát sa dáme zviesť náhlivosťou chcieť vedieť všetko a hneď, nutkaním zvedavosti, najnovšou bombastickou a škandalóznou správou, dvojzmyselnými rečami, pokrikmi toho najhlasnejšieho a najsrdnatejšieho, toho, kto hovorí „teraz alebo nikdy“.

Ale toto náhlenie, toto všetko a hneď, nepochádza od Boha. Ak sa ženieme za týmto ihneď, zabúdame na to, čo zostane navždy: sledujeme preháňajúce sa oblaky a strácame spred očí nebo. Zaujatí najnovšou senzáciou, nenachádzame viac čas pre Boha a pre brata, ktorý žije vedľa nás. Ako je to dnes pravdou! V ošiali behu, túžby podmaniť si všetko a hneď, je nám na ťarchu niekto, kto zaostáva. A posudzuje sa ako odpad: koľkí starí ľudia, koľké nenarodené deti, koľkí hendikepovaní, koľkí chudobní sú pokladaní za zbytočných. Náhlime sa, bez toho, aby nás trápilo, že sa odstupy zväčšujú, že baživosť niekoľkých zväčšuje chudobu mnohých.

Ježiš dnes každému z nás ako protiliek na zhon navrhuje vytrvalosť: „ak vytrváte, zachováte si život“ (v. 9). Vytrvalosť znamená denne vykročiť so zrakom upretým na to, čo sa nepomíňa: na Pána a na blížneho. Tu vidíme, prečo je vytrvalosť tým darom Božím, ktorým sa uchovávajú aj všetky ostatné jeho dary (porov. sv. Augustín, De dono perseverantiae, 2,4). Vyprosujme si pre každého z nás, i pre nás ako Cirkev, vytrvalosť v dobrom, nestrácať z očí to, na čom záleží. To je ten klam náhlenia.

Je tu aj druhý klam, ktorého nás chce Ježiš zbaviť, keď hovorí: „Prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: «To som ja»... Nechoďte za nimi!“ (v.8). Je to pokušenie menom „ja“. Kresťan tým, že nehľadá to, čo je ihneď, ale to, čo je trvalé, nie je učeníkom vlastného ja, ale ty. Inými slovami, nenasleduje hlas sirén vlastných rozmarov, ale volanie lásky, Ježišov hlas. A ako sa rozlíši Ježišov hlas? „Mnohí prídu v mojom mene“, hovorí Pán, ale nehodno ich nasledovať: nestačí nálepka „kresťan“ alebo „katolík“, aby sme boli Ježišovými. Treba hovoriť tou istou rečou ako Ježiš, rečou lásky; treba hovoriť rečou „ty“.

Jazykom Ježiša nerozpráva ten, ktorý hovorí ja, ale ten, ktorý vychádza z vlastného ja. A predsa koľkokrát, aj pri konaní dobra, vládne pokrytecké ja: urobím niečo dobré len preto, aby ma mali za skvelého; dám, ale aby sa mi to raz vrátilo; pomôžem, ale pre získanie priateľstva onoho významného človeka. Takto sa vyjadruje reč vlastného ja. Božie slovo nás však vyzýva k „láske bez pretvárky“ (Rim 12,9), dávať tomu, kto nám to nemá čím vrátiť (porov. Lk 14,14), slúžiť bez toho, aby sme za to niečo čakali (porov. Lk 6,35). Môžeme sa teda spytovať: „Pomáham niekomu, od koho sa mi nič nedostane? Ja, kresťan, mám za priateľa aspoň jedného chudobného?“

Chudobní sú v očiach Božích vzácni, lebo nehovoria rečou vlastného ja: nedokážu sa o seba postarať sami, vlastnými silami, potrebujú niekoho, kto im podá pomocnú ruku. Pripomínajú nám, že Evanjelium sa žije takto, ako žobráci upriamení k Bohu. Prítomnosť chudobných nás privádza do atmosféry Evanjelia, kde sú blahoslavenými chudobní v duchu (porov. Mt 5,3). A tak namiesto toho, aby nás to unúvalo, keď nám zabúchajú na dvere, môžeme prijať ich volanie o pomoc ako výzvu vyjsť z vlastného ja, prijať ich s takým istým pohľadom lásky, aký má pre nich sám Boh. Aké nádherné by bolo, keby chudobní mali v našom srdci také miesto, aké majú v srdci Boha! Keď sme s chudobnými, keď im slúžime, učíme sa, čo sa páči Ježišovi, chápeme, čo zostáva trvalo a čo sa pomíňa.

Vráťme sa ale k otázkam z úvodu. Popri mnohých veciach, ktoré sú predposledné, ktoré sa pomíňajú, Pán nám dnes chce pripomenúť tú konečnú, čo zostane navždy. Je ňou láska, lebo „Boh je láska“ (1 Jn 4,8), a ten chudobný, ktorý prosí o moju lásku, ma privádza priamo k Nemu. Chudobní nám uľahčujú prístup do neba: práve preto ich cit pre vieru u Božieho ľudu vníma ako vrátnikov neba. Už teraz sú naším pokladom, pokladom Cirkvi. Otvárajú nám totiž dvere k tomu bohatstvu, ktoré nikdy nezostarne, k tomu, ktoré spája zem s nebom a pre ktoré sa skutočne oplatí žiť, čiže k láske.

(Preklad: Slovenská redakcia VR / Martina Korytiaková)

Pápež František obedoval s 1500 ľuďmi v núdzi

Prvým koncelebrantom pri oltári bol predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie Mons. Rino Fisichella a medzi ďalšími samozrejme nechýbal pápežský almužník kardinál Krajewski. Spomenutí dvaja spolu s ďalšími a za pomoci darcov zabezpečili v spojitosti so Svetovým dňom chudobných viaceré podujatia.

Celý týždeň to bola ponuka zdravotníckej pomoci v provizórnych pavilónoch pri Námestí sv. Petra a otvorený bol nový domov pre ľudí bez prístrešia v jednej z bočných uličiek neďaleko Vatikánskeho námestia. Minulú sobotu bol vo Vatikáne aj benefičný koncert s hitmi filmovej hudby pod názvom „S chudobnými a pre chudobných“.

V dnešnú nedeľu tak ako po iné roky prestreli stoly v priestoroch audienčnej Auly Pavla VI. pre 1500 osôb, ktorým bolo k dispozícii 50 dobrovoľníkov. Svätý Otec medzi nich prišiel hneď po udelení požehnania z okna Pápežského domu. S úsmevom na tvári sa pridal k jednému zo 150 stolov a ešte pred jedlom všetkých krátko pozdravil:

„Vitajte, ďakujem, že ste tu. Nech vás dnes Pán všetkých požehná, nech nám Boh požehná celé toto priateľské stretnutie pri tomto obede, i vaše rodiny. Nech Pán všetkých žehná. Ďakujem a dobrú chuť k obedu.“

Menu aj tento rok zabezpečili darcovské firmy z hotelových a reštauračných zariadení: lasagne a kuracie medailónky v hubovej omáčke so zemiakmi. Na záver dobrovoľníci podávali dezert, ovocie a kávu.

Do Vatikánu boli pozvaní ľudia v núdzi najmä z Ríma a regiónu Lazio. Stretnutie pre ľudí v núdzi  v tento deň pripravili charitatívne a dobrovoľnícke organizácie aj v iných strediskách či farnostiach Večného mesta i na iných miestach.

Prosba o modlitbu počas cesty do Thajska a Japonska

Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána pápež František požiadal veriacich o modlitbové sprevádzanie pred blížiacou sa apoštolskou cestou, ktorá ho čaká už o dva dni: „V utorok sa vydám na cestu do Thajska a Japonska: prosím vás o modlitbu za túto apoštolskú cestu.“

Po udelení požehnania Svätý Otec vyslovil poďakovanie všetkým, ktorí sa pri príležitosti Svetového dňa chudobných vo farnostiach celého sveta podieľali na akciách solidarity s chudobnými s cieľom priniesť nádej ľuďom v núdzi. Poďakoval tiež lekárom a zdravotníkom, ktorí počas týchto dní dobrovoľnícky slúžili v ambulanciách pri Námestí sv. Petra. Upozornil na niektoré bolestné štatistiky o výskyte chudoby a vyzval ku krátkej tichej modlitbe.

Svätý Otec osobitne pripomenul ekvádorského mučeníka z konca 19. storočia, jezuitského kňaza Emilia Moscosu. Mučeníka z obdobia vlny proticirkevného prenasledovania včera blahorečili v Ekvádore.