Bláznovstvo lásky vo vlastnej zraniteľnosti - pápež pri jubileu Rímskej charity

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Je už tradíciou, že piatkové večery minimálne raz za mesiac pápež venuje výjazdom k ľuďom na tzv. „existenciálnych perifériách“. S vedením, dobrovoľníkmi a klientmi jubilujúcej Charity Rím (Caritas Roma) sa stretol 29. novembra v jej priestoroch v centre mesta, ktorých súčasťou je zdravotné stredisko, ubytovňa, jedáleň, výdajňa potravín a materiálnej pomoci, ale aj tzv. „miesto vypočutia“, čiže stredisko prvého kontaktu.

Pri stretnutí Svätý Otec zareagoval na slovo „zraniteľnosť“, ktoré zaznelo z úst pracovníčky kontaktného centra pre cudzincov v privítacom príhovore. Pápež František to osobitne zdôraznil:

„Zraniteľnosť nás všetkých spája. Všetci sme zraniteľní, 

a aby sme mohli pracovať v Charite, je potrebné uvedomiť si to slovo, ale uvedomiť si ho stelesnené v srdci. Prísť a žiadať o pomoc, znamená povedať: „Som zraniteľný“. A správnym spôsobom môžeme pomôcť jedine ak vychádzame z našej vlastnej zraniteľnosti. Aj Boh si želal stať sa zraniteľným kvôli nám. Je jedným z nás, ktorý trpel: nemal dom, kde by sa narodil, trpel prenasledovaním, musel utekať do inej krajiny ako migrant, znášal chudobu. Boh sa stal zraniteľným. A preto môžeme hovoriť s Ježišom, pretože je jedným z nás!“     

Po týchto slovách Svätý Otec nadviazal na riaditeľa Rímskej diecéznej charity, kňaza Benoniho Ambarusa, ktorý hovoril o potrebe pestovania dôvernosti s Ježišom.

„Môžeme mať dôvernosť s Ježišom, pretože je jedným z nás, je pocestným. Spolu s Ježišom kráčať životom, pretože máme spoločnú totožnosť: sme zraniteľní, milovaní a zachránení Bohom. Toto je tá cesta. Nedá sa pomáhať chudobným, nedá sa k nim priblížiť na diaľku. Treba sa dotknúť, dotknúť sa rán. Sú to Ježišove rany. Je to tajomstvo: keď sa dotkneš tej rany, uvedomíš si tú svoju. A toto je tá milosť, ktorú nám dávajú chudobní, milosť, ktorú nám dáva zraniteľnosť chudobných: vedieť, že aj my sme zraniteľní. Toto je nádherné, pretože to znamená, že aj my potrebujeme záchranu, potrebujeme niekoho, kto nám povie dobré slovo: potrebujú to dobrovoľníci, aj kňazi... Všetci potrebujeme mať brata Ježiša, potrebujeme tú dôvernosť v putovaní, v kráčaní s Ježišom.“

Zaznela aj prosba duchovného otca Benoniho, riaditeľa Caritasu Roma, aby pápež František zanechal Rímskej diecéznej charite nejaké „slovko na najbližších 40 rokov“, niečo „čo je zásadné, ako ohlasovať evanjelium lásky“. Svätý Otec odpovedal odkazom na Ježišovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi z Lukášovho evanjelia:

„Evanjelium sa musí ohlasovať svedectvom, nie argumentovaním, nie prozelytizmom. Má sa ohlasovať svedectvom. Na najbližších 40 rokov nám Ježiš nechal príklad svedectva toho človeka, ktorý nepatril k náboženstvu, možno sa nepovažoval za veriaceho človeka, neviem. Tento človek, keď cestou nájde niekoho doráňaného zbojníkmi, ujme sa ho, dopraví ho do hostinca.

A je to zaujímavé: Ježiš necituje slová toho človeka. Len povie, že „s ním mal súcit“, čo znamená „spolucítiť“. Vezme ho, odvezie, pohovorí si s hostinskými, trochu ho preliečia a on im povie: „Musím ísť, ale o pár dní sa vrátim“. Dá hostinskému zo dve mince so slovami: „Ak bude treba viac, zaplatím to“.

Ja rozmýšľam: Čo si pomyslel ten hostinský? „Toto je blázon!“ Toto je to slovo, ktoré som ti chcel povedať: bláznovstvo. Bláznovstvo lásky, bláznovstvo pomôcť, bláznovstvo zdieľať vlastnú zraniteľnosť so zraniteľnými. Neviem. Bláznovstvo: „Nuž títo kňazi, namiesto toho, aby zostali v kostole, slúžili omšu, v nerušenosti, robia všetok tento pohyb...  Sú to blázni!“ – Výborne: sú blázni. Toto je ten program: blázni. Pamätajme na hostinského.“     

Pri piatkovej návšteve Svätého Otca v ústredí Rímske diecéznej charity sláviacej svoje 40. výročie bol medzi dvoma stovkami prítomných aj vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu kardinál Angelo De Donatis a ďalší zodpovední diecézy za túto pastoračnú oblasť.