Svätý Otec slávil omšu za 160 biskupov zosnulých v uplynulom roku

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Medzi zosnulými biskupmi, ktorých si Pán povolal na večnosť v uplynulom roku je aj  Mons. Jozef Adamec, ktorý zomrel 20. marca 2019 v USA vo veku 83 rokov. Ako biskup diecézy Altoona-Johnstown v Pennsylvánii bol organizátorom duchovného a národného života Slovákov v USA.

Mons. Jozef Viktor Adamec sa narodil v rodine slovenských vysťahovalcov do Ameriky, pôvodom z Trenčianskej Závady. Ako kňaz bol inkardinovaný do Nitrianskej diecézy. V roku 1987 bol vysvätený za biskupa diecézy Altoona-Johnstown v Pennsylvánii.

Bol predsedom Konferencie slovenského kléru v USA a podporoval aj Cirkev na Slovensku. V roku 2007 bol slávnostným celebrantom a kazateľom na cyrilometodskej púti v Nitre.

Homília s troma otázkami pápeža Františka

Pri dnešnom eucharistickom slávení zazneli liturgické čítania z Druhej knihy Machabejcov (12, 43-46), z Listu Filipanom (3, 20-21) a z Jánovho evanjelia (6, 37-40). Pápež František v homílii poukázal na tieto texty, hovoriace o vzkriesení mŕtvych. Všetkých prítomných pozval položiť si otázku, ako tieto myšlienky vzťahujú na seba samých. Homíliu, ktorú rozvrhol do troch bodov, začal týmito slovami:

„Čítania ktoré sme počuli, nám pripomínajú, že sme prišli na svet, aby sme vstali z mŕtvych. Nenarodili sme  sa pre smrť, ale pre vzkriesenie. Totiž, ako píše v druhom čítaní svätý Pavol, už odteraz „je naša vlasť v nebi“ (Flp 3,20) a ako hovorí Ježiš v evanjeliu, budeme vzkriesení v posledný deň (porov. Jn 6,40). A je tu aj v prvom čítaní myšlienka o vzkriesení, ktorá vedie Júdu Machabejského k „veľmi krásnemu a šľachetnému skutku“ (2 Mach 12,43).“

1. Vychádzam zo seba a idem k Ježišovi?

„Dnes si aj my môžeme položiť otázku: Čo mi hovorí myšlienka na vzkriesenie? Ako odpovedám na svoje povolanie vstať z mŕtvych? Ako prvé nám pomoc prichádza od Ježiša, ktorý v dnešnom evanjeliu hovorí: „Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“ (Jn 6,37). Hľa, jeho pozvanie: „Poďte ku mne“ (porov. Mt 11,28). Poďme k Ježišovi, ktorý je Živý, aby sme sa zaočkovali proti smrti, proti strachu, že všetkému bude koniec.

Ísť k Ježišovi: môže sa to zdať ako lacné a všeobecné duchovné povzbudenie. Ale skúsme ho spraviť konkrétnym, keď si položíme takéto otázky: Dnes, pri činnostiach, ktorými som sa zaoberal v úrade, priblížil som sa k Pánovi? Využil som ich na dialóg s ním? A pri osobách, s ktorými som sa stretol, zapojil som tam Ježiša, priniesol som mu ich v modlitbe?

Alebo som všetko vykonával ponorený len vo vlastných myšlienkach, len sa tešiac z toho, čo mi dobre vyšlo a ponosujúc sa na to, čo išlo zle? Skrátka, žijem idúc k Ježišovi, alebo sa točím okolo seba? Aký je smer mojej cesty? Snažím sa iba o dobrý dojem, striehnuť si svoju úlohu, svoj čas a priestor, alebo idem k Ježišovi?

Ježišova veta je výbušná: toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem. Akoby povedal, že takého kresťana, ktorý k nemu nejde, čaká odohnanie. Pre toho, kto verí, neexistujú polovičaté cesty: nemožno patriť Ježišovi a točiť sa okolo seba samého. Kto je Ježišov, žije vychádzajúc smerom k nemu.“

Celý život človeka je vychádzaním, pokračoval pápež František v homílii. Počnúc príchodom na svetlo sveta, cez detstvo a dospievanie, dospelosť, až po odchod z tohto sveta. Pri spomienke na zosnulých kardinálov a biskupov nesmieme zabúdať na to najdôležitejšie a najťažšie, pripomenul Svätý Otec prítomným: na vyjdenie zo seba samých.

„Vyprosujme si túto milosť: „Pane, túžim prísť k tebe, prostredníctvom ciest a spoločníkov na ceste každého dňa. Pomôž mi vyjsť zo seba samého, aby som šiel v ústrety tebe, ktorý si život“.

2. Mám súcit s človekom v núdzi?

Ďalej Svätý Otec prešiel k druhému bodu homílie, inšpirujúc sa myšlienkou o vzkriesení z prvého čítania o šľachetnom geste Júdu Machabejského voči zosnulým.

„Ako sa píše, pri tomto konaní „pamätal, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli“ (2 Mach 12,45). Z nábožných citov sa teda rodia veľkolepé odmeny. Súcitné zľutovanie voči druhým otvára dokorán brány večnosti. Skláňať sa k núdznym, aby sme im slúžili, znamená byť v predsieni raja. Ak totiž, ako pripomína sv. Pavol, „láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13,8), tak práve ona je tým mostom, ktorý spája zem s nebom.

Môžeme sa teda spytovať, či postupujeme po tomto moste: Pohýnajú ma situácie niekoho, kto je v núdzi? Viem plakať pre niekoho, kto trpí? Modlím sa za tých, na ktorých nikto nemyslí? Pomáham niekomu, kto mi to nemôže vrátiť? To nie je nejaké dobráctvo, charita za pár grošov; sú to otázky života, otázky vzkriesenia.“

3. Robím dôležité rozhodnutia pred Božím pohľadom?

Po týchto slovách Svätý Otec prešiel k tretiemu podnetu, opäť v pohľade na vzkriesenie:

„Vezmem ho z Duchovných cvičení, kde sv. Ignác navrhuje pred urobením nejakého dôležitého rozhodnutia predstaviť si, že stojíme pred Božou tvárou na konci dní. To je to predvolanie predstúpiť [pred Pána], ktoré nepozná odklad, cieľový moment každého z nás. A tak každá voľba v živote, ku ktorej sme sa postavili v takejto perspektíve, je správne orientovaná, pretože je tou, ktorá má bližšie ku vzkrieseniu, čo je zmysel a cieľ života.

Tak ako sa štart vypočítava v závislosti od cieľa, ako sa siatba posudzuje podľa žatvy, tak život dobre posúdime z pohľadu jeho konca, jeho cieľa. Sv. Ignác píše: „Uvažujúc ako sa budem cítiť v súdny deň, mám premýšľať, aké rozhodnutie v prítomnej veci by som si vtedy prial. A to pravidlo, ktorého zachovanie by som si prial vtedy, uplatním teraz“ (Duchovné cvičenia, 187). Môže to byť užitočným cvičením vidieť skutočnosť očami Pána, a nie len tými našimi; aby sme mali pohľad upriamený na budúcnosť, na vzkriesenie, a nie iba na dnešok, ktorý ubieha; aby sme si volili také  rozhodnutia, ktoré majú príchuť večnosti, chuť lásky.“

Na záver pápež František zopakoval tri položené otázky:

„Vychádzam zo seba, aby som denne kráčal k Pánovi? Mám city a skutky zľutovania voči núdznym? Robím dôležité rozhodnutia pred Božím pohľadom? Nechajme sa podnietiť aspoň jedným z týchto troch stimulov.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)