Cerca

Vatican News

Pápež v homílii: „Migranti sú osoby, nejde len o sociálne či migračné otázky!

„Migranti sú dnes symbolom všetkých, ktorých skartuje globalizovaná spoločnosť.“ Takto sa prihovoril pápež František v homílii, ktorú predniesol v pondelok 8. júla počas osobitnej svätej omše v Bazilike sv. Petra. Okrem množstva migrantov sa na nej zúčastnili aj tí, čo pracujú na záchrane ich životov. Svätá omša sa uskutočnila pri príležitosti 6. výročia pápežovej návštevy talianskeho ostrova Lampedusa – cieľa mnohých migrantov prichádzajúcich po mori.

Plné znenie homílie pápeža Františka:

„Dnes nám Božie slovo hovorí o spáse a oslobodení.

Spása. Počas svojej cesty z Bersabe do Haranu sa Jakub rozhodne zastaviť a odpočívať na osamelom mieste. V sne vidí rebrík, ktorý je opretý o zem a jeho vrchný koniec siaha

 až do neba (porov. Gn 28,10-22a). Rebrík, na ktorom vystupujú a zostupujú Boží anjeli, predstavuje spojenie medzi tým božím a ľudským, ktoré sa historicky uskutočňuje v Kristovom vtelení (porov Jn 1,51), láskyplnej ponuke zjavenia a spásy zo strany Otca. Rebrík je alegóriou Božej iniciatívy, ktorá predchádza každému ľudskému hnutiu. Je to protiklad Babylonskej veže, postavenej ľuďmi, ktorí chceli svojimi vlastnými silami dosiahnuť nebo, aby sa stali bohmi. V tomto prípade je to Boh, ktorý „zostupuje“, je to Pán, ktorý sa zjavuje, je to Boh, ktorý zachraňuje. A Emanuel, „Boh s nami“, uskutočňuje prísľub vzájomnej prináležitosti medzi Pánom a ľudstvom, v znamení vtelenej a milosrdnej lásky, ktorá dáva život v hojnosti.

Tvárou v tvár tomuto zjaveniu Jakub napĺňa skutok odovzdania sa Pánovi, ktorý sa uskutočňuje v záväzku uznania Boha a klaňania sa mu (adorácii) a ktorý označuje podstatný moment v dejinách spásy. Prosí Pána, aby ho chránil na ťažkej ceste, v ktorej bude musieť pokračovať a hovorí: «Pán bude mojím Bohom» (Gn 28,21).

Odvolávajúc sa na slová patriarchu, sme v žalme opakovali: V tebe mám dôveru, Pane, Bože môj. On je naše útočište a naša pevnosť, štít a pancier, kotva v časoch skúšky. Pán je útočišťom pre veriacich, ktorí ho vzývajú v súžení. Napokon, práve v týchto ťažkostiach sa naša modlitba stáva čistejšou, keď si uvedomíme, že istoty, ktoré ponúka svet, majú malú hodnotu a nezostáva nám nič, jedine Boh. Len Boh roztvára nebo tým, ktorí žijú na zemi. Iba Boh zachraňuje.

Toto úplné a vrcholné odovzdanie sa, je tým, čo spája popredného muža synagógy a chorú ženu v Evanjeliu (porov. Mt 9,18-26). Sú to príbehy oslobodenia. Obaja sa približujú k Ježišovi, aby od neho získali to, čo im nikto iný nemôže dať: oslobodenie od choroby a od smrti. Na jednej strane je tu dcéra jedného z popredných mužov mesta; na druhej strane je tu žena postihnutá chorobou, ktorá ju robí zavrhnutou osobou, odsunutou na okraj, osobou nečistou. Ježiš však nerobí rozdiely: veľkoryso poskytuje oslobodenie v oboch prípadoch. Núdza zaraďuje obe, ženu i dievča, medzi tých „posledných“, ktorých treba milovať a pozdvihnúť.

Ježiš svojim učeníkom zjavuje nevyhnutnosť preferenčného rozhodnutia sa pre tých posledných, ktorí musia byť pri uskutočňovaní lásky k blížnemu na prvom mieste. Dnes je mnoho druhov chudoby; ako napísal sv. Ján Pavol II., «"chudobnými" sú utláčaní, odsunutí na okraj, starí, chorí, deti a všetci, ktorých spoločnosť považuje za "posledných" a takto s nimi aj zaobchádza». (Apošt. exhort. Vita consecrata, 82).

Pri tomto šiestom výročí mojej návštevy na ostrove Lampedusa moja myšlienka smeruje k tým „posledným“, ktorí každý deň volajú k Pánovi, prosiac ho, aby boli oslobodení od zla, ktoré ich sužuje. Sú to tí poslední, ktorí sú podvedení a ponechaní zomrieť na púšti; sú to tí poslední, ktorí sú mučení, zneužívaní a na ktorých sa vykonáva násilie v zadržiavacích táboroch; tí poslední, ktorí odolávajú vlnám búrlivého mora; sú to tí poslední ponechaní v prijímacích táboroch príliš dlhú dobu na to, aby sa nazývala dočasnou. Títo sú však len niektorými z tých posledných, ktorých nás Ježiš žiada milovať a pozdvihovať. Žiaľ, existenčné periférie našich miest sú husto obývané ľuďmi, ktorí sú vyraďovaní, marginalizovaní, utláčaní, diskriminovaní, zneužívaní, vykorisťovaní, opustení, chudobní a trpiaci.

V duchu Blahoslavenstiev sme povolaní, aby sme ich utešovali v ich utrpeniach a ponúkli im milosrdenstvo; aby sme nasýtili ich hlad a smäd po spravodlivosti; dali im pocítiť starostlivé otcovstvo Boha; ukázali im cestu do Nebeského kráľovstva. Sú to osoby, nejde len o sociálne či migračné otázky! „Nejde len o migrantov!“ -  v dvojznačnom zmysle slova, že migranti sú v prvom rade ľudskými osobami, a že dnes sú symbolom všetkých, ktorých skartuje globalizovaná spoločnosť.

Spontánne sa tak vraciame k obrazu Jakubovho rebríka. V Ježišovi Kristovi je spojenie medzi zemou a Nebom zaistené a prístupné pre všetkých. Avšak stúpanie po stupienkoch tohto rebríka si vyžaduje úsilie, námahu a milosť. Tí najslabší a najzraniteľnejší potrebujú pomoc. Rád teda myslím na to, že my by sme mohli byť tými anjelmi, ktorí vystupujú a zostupujú [po rebríku], berúc pod pazuchu maličkých, chromých, chorých, vylúčených: tých posledných, ktorí by inak zostali pozadu a videli by len pozemskú biedu, bez toho, že by už teraz zazreli nejaký ten záblesk Neba.

Ide o veľkú zodpovednosť, bratia a sestry, z ktorej nikto nemôže byť vyňatý, ak chceme doviesť k naplneniu spásonosné a oslobodzujúce poslanie, na ktorom nás sám Pán povolal spolupracovať. Viem, že mnohí z vás, ktorí prišli len pred niekoľkými mesiacmi, už pomáhajú tým bratom a sestrám, ktorí dorazili len nedávno. Chcem vám poďakovať za tento krásny znak ľudskosti, vďačnosti a solidarity.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, zk-

09 júla 2019, 19:18