Vyšlo Posolstvo k 3. svetovému dňu chudobných

Zuzana Klimanová - Vatikán

Posolstvo pápeža i aktivity spojené so Svetovým dňom chudobných 2019 dnes predstavili na tlačovej konferencii v Tlačovom stredisku Svätej stolice predstavitelia Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorá má na starosti prípravu tohto dňa: jej predseda Mons. Rino Fisichella a podsekretár Mons. Graham Bell.

Svetový deň chudobných už po tretí raz

Už týždeň pred 17. novembrom budú na Námestí sv. Petra, podobne ako v minulom roku, postavené zdravotné ambulancie s lekárskou pomocou a laboratóriom pre analýzy, kde môžu chudobní získať bezplatné vyšetrenie. Ako uviedol Mons. Fisichella, minulý rok takto poskytli zdravotnú pomoc vyše 3-tisíc osobám. „S radosťou i zodpovednosťou môžeme povedať, že skutočne bolo zachránených niekoľko životov“, dodal predseda dikastéria, ktorý vysvetlil, že u troch ľudí  sa napríklad zistil prebiehajúci stav infarktu.

Ďalšou z tradičných aktivít bude 17. novembra svätá omša pre chudobných a dobrovoľníkov v Bazilike sv. Petra, po ktorej bude nasledovať obed so Svätým Otcom v Aule Pavla VI. pre 1500 chudobných pochádzajúcich z Talianska i iných krajín Európy.

Nebude chýbať ani tradičný koncert „S chudobnými i pre chudobných“ v Aule Pavla VI. Tento rok sa na ňom predstaví Oscarom ocenený skladateľ Nicola Piovani a hudobný skladateľ a vedúci Zboru Rímskej diecézy Mons. Marco Frisina.

Posolstvo Svätého Otca k tohtoročnému Svetovému dňu chudobných podľa slov Mons. Fisichellu zdôrazňuje nádej, ktorú francúzsky spisovateľ Charles Péguy opisuje ako „mladšiu sestru viery a lásky“: „Je tou najmenšou, skrytou sestrou, a predsa ťahá ostatné dve a dáva im potrebnú silu“.

Nádej úbožiakov navždy márna nebude

Pápež František začína posolstvo týmito slovami:

«Nádej úbožiakov navždy márna nebude» (Ž 9,19). Slová žalmu ukazujú jednu neuveriteľnú aktualitu. Vyjadrujú hlbokú pravdu, ktorú viera dokáže vtlačiť predovšetkým do srdca tých najchudobnejších: prinavrátiť nádej stratenú zoči-voči nespravodlivostiam, utrpeniam a ťažkostiam života.“

Svätý Otec v posolstve menuje zoznam rozličných nových foriem otroctva, ktorému sú vo svete vystavené milióny ľudí každého veku počínajúc deťmi. Ako píše, chudobní sú častokrát považovaní za parazitov spoločnosti, za hrozbu či za neschopných, a to len preto, že sú bez prostriedkov.

„Dospeli sme až k tomu, že vytvárame nepriateľskú architektúru a jej teórie, aby sme sa zbavili ich prítomnosti aj na uliciach, na tých posledných miestach prijatia.“

Pre chudobných nie je ľahké nájsť si prácu. Ak ju aj nájdu, zväčša sú vykorisťovaní zamestnávateľmi, ktorí chcú na nich vyťažiť a nedostáva sa im ani minimálnych práv, uvádza v posolstve pápež:

„Sú nútení byť nekonečné hodiny na pražiacom slnku pri zbere sezónneho ovocia, no odmenou je im absurdne malý plat; nemajú zaistenú bezpečnosť práce, ani ľudské podmienky, ktoré by im dovolili cítiť sa rovní s ostatnými. Neexistuje pre nich podpora v nezamestnanosti, odškodnenie a ani len nárok ochorieť.“

„Kontext, ktorý opisuje žalm, je zafarbený smútkom kvôli nespravodlivosti, utrpeniu a trpkosti, ktorá postihuje chudobných. Aj napriek tomu však ponúka peknú definíciu chudobného. Ten je človekom, ktorý „dôveruje v Pána“ (porov. v. 11), pretože má istotu, že nikdy nebude opustený. Chudobný je vo Svätom písme dôverujúcim človekom! Posvätný autor ponúka aj motív tejto dôvery: on pozná svojho Pána (porov. tamtiež) a v biblickom jazyku toto poznanie naznačuje osobný vzťah náklonnosti a lásky.“

Jean Vanier a Primo Mazzolari

Volanie miliónov marginalizovaných osôb po celom svete vzrastá a objíma celú zem, píše Svätý Otec a cituje talianskeho kňaza, Božieho služobníka Prima Mazzolariho, ktorý bol označovaný za priateľa chudobných:

«Chudobný človek je jedným neustálym protestom proti našim nespravodlivostiam; chudobný je ako nádoba s pušným prachom. Ak ho zapáliš, svet vybuchne».

Pápež v posolstve pripomína aj ďalšiu osobnosť – je ňou nedávno zosnulý Jean Vanier. Svätý Otec ho charakterizoval ako „svätca od susedných dverí“:

„Jean Vanier prijal od Boha dar venovať celý svoj život bratom s ťažkým postihnutím, ktorých má spoločnosť často tendenciu vylučovať“. (...) Toto jeho svedectvo zmenilo život mnohých ľudí a pomohlo svetu hľadieť na tých najkrehkejších a najslabších inými očami. Volanie chudobných bolo vypočuté a prinieslo neoblomnú nádej, vytvárajúc viditeľné a hmatateľné znamenia konkrétnej lásky, ktorých sa až dodnes môžeme dotýkať rukou.“

Ako píše Svätý Otec, evanjeliové blahoslavenstvo: «Blahoslavení chudobní...» (Lk 6,20) sa v dejinách zdá byť čoraz paradoxnejším, keďže chudobní sú stále viac a viac núdznejšími. Cirkev však má nevyhnutnú misiu, od ktorej závisí aj hodnovernosť jej ohlasovania: pomáhať chudobným znovuobjaviť nádej a dôveru, zdôrazňuje pápež a dodáva:

„Ježiš, ktorý otvoril svoje kráľovstvo kladúc chudobných do centra, nám chce povedať práve toto: On ho začal, no nám, svojím učeníkom zveril úlohu niesť ho vpred, so zodpovednosťou darovať chudobným nádej.“

Realizmus kresťanstva a hodnovernosť Cirkvi

„Podporovanie chudobných, aj v sociálnej oblasti, nie je úsilím, ktoré by bolo mimo hlásania Evanjelia, naopak, ono ukazuje realizmus kresťanskej viery a jej historickú platnosť“, konštatuje Petrov nástupca pričom vysvetľuje, že prioritné rozhodnutie pre tých posledných, ktorých spoločnosť skartuje a vyraďuje, je súčasťou povolania Kristových učeníkov a dodáva Cirkvi hodnovernosť.

Svetový deň chudobných má podľa Svätého Otca za cieľ podporiť to, aby u každého vzrastala plná pozornosť voči človeku, ktorý sa nachádza v núdzi.

Svätý Otec sa napokon v posolstve obracia aj na dobrovoľníkov, ktorí sa venujú pomoci chudobným. Pripomína im, že okrem materiálnej pomoci potrebujú predovšetkým zakúsiť Boha. Okrem iného im adresuje aj tieto slová:

„Nikdy nezabudnite, že tou «najhoršou diskrimináciou, ktorou chudobní trpia, je nedostatok duchovnej pozornosti» (Evangelii gaudium, 200). Chudobní predovšetkým potrebujú Boha, jeho lásku zviditeľňovanú svätými osobami, ktoré žijú v ich blízkosti, ktoré v jednoduchosti ich života vyjadrujú a dávajú vyniknúť sile kresťanskej lásky.“

„Istotne, chudobní k nám prichádzajú aj preto, že im rozdávame jedlo, ale to, čo skutočne potrebujú, ide ponad teplé jedlo či chlebík, ktorý im ponúkame. Chudobní potrebujú naše ruky, aby boli pozdvihnutí, naše srdcia, aby opäť pocítili teplo náklonnosti, našu prítomnosť, aby prekonali osamelosť. Jednoducho, potrebujú lásku.“