Hľadaj

Vatican News

Pápež František v Neapole: Teológia po Veritatis gaudium v kontexte Stredomoria - DOPLNENÉ

V piatok 21. júna pápež František podnikol krátku cestu do Neapola, kde navštívil Sekciu sv. Alojza Teologickej fakulty južného Talianska, ktorú vedú jezuiti. Na medzinárodnej teologickej konferencii s témou „Teológia po Veritatis gaudium v kontexte Stredomoria“ vystúpil Svätý Otec so záverečným príspevkom o úlohách teológie v súčasnosti. Hovoril o „teológii prijatia“, o Stredozemnom mori ako moste a o nových „teologických Turícach“.

Už od rána sa pápež František vydal helikoptérou smerom na juh. V hlavnom meste talianskeho regiónu Kampánia ho privítli o 9. hodine miestny arcibiskup kardinál Crescenzio Sepe spolu s predstaviteľmi fakulty a komunity jezuitov. Konferencia sa konala na námestí pred budovou teologickej fakulty, v krásnom prírodnom prostredí na úbočí nad Neapolským zálivom. Osobitnou príležitosťou bola liturgická spomienka sv. Alojza Gonzágu, ktorou sa uzavrel jubilejný rok vyhlásený pri 450. výročí narodenia patróna mládeže a študentov.

Svätý Otec vystúpil v rámci konferencie so záverečným príhovorom a požehnaním uzavrel jej dvojdňový program. Vystúpili na nej odborníci z domácich i zahraničných univerzitných centier stredomorského regiónu, od Madridu po Jeruzalem a pozdravné posolstvo jej účastníkom zaslal konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej. Medzi témami teologickej reflexie boli migrácia, interkulturálnosť, dialóg na báze umenia, dialóg medzi náboženstvami, či „rozlišovanie ako metóda riešenia napätí“.

Svojmu rozsiahlemu príhovoru (text v taliančine) dal pápež František názov zhodný s témou konferencie: „Teológia po Veritatis gaudium v ​​kontexte Stredomoria“. Dokument Veritatis gaudium (Radosť z pravdy) je apoštolská konštitúcia o univerzitách a cirkevných fakultách, ktorú podpísal Svätý Otec František 8. decembra 2017. Aktualizuje smernice pre cirkevné vysoké školy z predchádzajúcej apoštolskej konštitúcie pápeža Jána Pavla II. Sapientia Christiana z roku 1979 a jeho súčasťou sú aplikačné normy zostavené Kongregáciou pre katolícku výchovu.

Zostrih z pápežovej návštevy v Neapole

Vybrané časti z príhovoru Svätého Otca Františka

„Drahí študenti a profesori, drahí bratia biskupi a kňazi, páni kardináli!

Teší ma, že sa dnes s vami stretávam a mám účasť na tejto konferencii. Srdečne opätujem pozdrav drahého brata patriarchu Bartolomeja, veľkého predchodcu Laudato si´- už roky bol predchodcom - ktorý si želal prispieť do diskusie svojím osobným posolstvom. Vďaka Bartolomejovi, milovanému bratovi.

Stredomorie bolo vždy miestom tranzitov, výmen a neraz aj konfliktov. Vieme to všetci. Toto miesto pred nás dnes kladie množstvo otázok, často dramatických. Tie sa môžu pretlmočiť do niekoľkých otázok, ktoré sme si položili v medzináboženskom stretnutí v Abú Zabí:

Ako sa môžeme navzájom udržať v jednej ľudskej rodine? Ako živiť tolerantné a pokojné spolužitie, ktoré sa pretaví do autentického bratstva? Ako zaistiť, aby prevládlo v našich komunitách prijímanie iných, aj tých, čo sa od nás líšia príslušnosťou k inej náboženskej a kultúrnej tradícii? Ako môžu byť náboženstvá cestami bratstva, skôr než múrmi rozdelenia?

Tieto i ďalšie otázky si žiadajú, aby boli interpretované na viacerých úrovniach a vyžadujú veľkodušné úsilie počúvania, štúdia a konfrontácie na podporu procesov oslobodenia, pokoja, bratstva a spravodlivosti. Musíme byť presvedčení o tom, že tu ide o rozbiehanie procesov, nie o vytváranie definícií priestorov, o zaujímanie priestorov. Rozbiehať procesy.“

Teológia prijatia a dialógu

V prvom bode príhovoru Svätý Otec poukázal na teológiu vyznačujúcu sa prijatím a dialógom:

„Keď sa v úvode Veritatis gaudium spomína prehlbovanie kerygmy a dialógu ako kritérií na obnovenie štúdií, chce sa tým povedať, že sú v službe Cirkvi, ktorá stále viac stavia do centra evanjelizáciu. Nie apologetiku, nie príručky, ale ako sme to počuli: evanjelizovať. V centre je evanjelizácia, čo neznamená prozelytizmus.

V dialógu s kultúrami a náboženstvami Cirkev ohlasuje Ježišovu Dobrú zvesť a prax evanjeliovej lásky, ktorú kázal ako syntézu celého učenia Zákona, vízií prorokov a vôle Otca. Dialóg je predovšetkým metóda rozlišovania a ohlasovania Slova lásky, ktoré sa obracia na každého človeka a chce prebývať v jeho srdci. Iba pri počúvaní tohto Slova a v zakusovaní lásky, ktorú komunikuje, je možné rozlíšiť aktuálnosť kerygmy. Takto chápaný dialóg  je formou prijatia.“

V duchu apoštolskej exhortácie Gaudete et exsultate (č. 170) pápež František zdôraznil význam rozlišovania, na ktorom sa podieľajú aj humánne a sociálne vedy:

„Pamätajme vždy, že rozlišovanie je milosťou, je darom. Rozlišovanie skrátka privádza k samotnému prameňu života, ktorý nezhynie, čiže «aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista» (Jn 17,3).“

V teológii sú potrebné sú súčasne oba pohyby: zdola nahor i zhora nadol, pokračoval pápež František. Priznal sa, že ho fascinujú slová, ktoré sv. František z Assisi adresoval bratom: «Kážte evanjeliu, a ak to bude potrebné, tak aj slovami». Ide tu o svedectvo:

„Táto poddajnosť Duchu znamená štýl života a ohlasovania bez ducha podmaňovania si, bez snahy o prozelytizmus – toto je mor – a bez agresívneho úmyslu popierania. Je to spôsob, ktorý vstupuje do dialógu „zvnútra“ s ľuďmi, ich kultúrami, dejinami, s ich odlišnými náboženskými tradíciami; spôsob, ktorý v zhode s evanjeliom zahŕňa aj svedectvo až po obetovanie života, ako to dokazujú žiarivé príklady Charlesa de Foucaulda, mníchov z Tibhirinu, oranského biskupa Pierra Claverieho a toľkých bratov a sestier, ktorí s Kristovou milosťou boli verní, s miernosťou a poníženosťou, a zomreli s Ježišovým menom na perách a s milosrdenstvom v srdci.

A tu myslím na nenásilie ako horizont a poznanie sveta, na ktoré musí teológia pozerať ako na svoj konštitutívny prvok. Tu nám pomáhajú spisy a prax Martina Luthera Kinga a Lanzu del Vasto i ďalších „remeselníkov“ pokoja. Pomáha nám a povzbudzuje nás spomienka na blahoslaveného Giustina Russolillu, ktorý bol študentom tejto fakulty, a na dona Peppina Dianu, mladého farára, ktorého zabila camorra, ktorý tu tiež študoval.

A tu by som sa chcel zmieniť o nebezpečnom syndróme, ktorým je „syndróm Babylonu“. My si myslíme, že „babylonským syndrómom“ je zmätok, ktorý pramení v tom, že človek nechápe to, čo druhý hovorí. Toto je prvý krok. Ale ten pravý „babylonský syndróm“ je to, že nepočúvame, čo druhý hovorí a nazdávame sa, že my vieme, čo si ten druhý myslí a čo povie. Toto je mor!“

Príklady dialógu pre teológiu prijatia

Pápež František ďalej ponúkol príklady dialógu v prospech teológie prijatia:

„«Dialóg» nie je nejaká magická formulka, ale istotne teológii pomáha pri jej obnove, ak sa berie vážne, ak sa k nemu povzbudzuje a podporuje sa medzi učiteľmi a študentami, ako aj vzhľadom na iné formy poznávania a iné náboženstvá, najmä judaizmus a islam. Študenti teológie by mali byť vzdelávaní v dialógu s judaizmom a islamom, aby porozumeli spoločným koreňom a odlišnostiam našich náboženských identít, a tak účinnejšie prispievali k budovaniu takej spoločnosti, ktorá si cení rozmanitosť a podporuje rešpekt, bratstvo a pokojné spolunažívanie.“

„S moslimami sme povolaní k viesť dialóg, aby sme vytvorili budúcnosť našich spoločností a našich miest; máme ich považovať za partnerov pri vytváraní pokojného spolunažívania, aj keď evidujeme otrasné prípady z dielne fanatických skupín nepriateľských k dialógu, ako je tragédia z nedávnej Veľkej noci na Srí Lanke.

Včera mi kardinál z Colomba povedal toto: „Po skončení povinností som si všimol, skupina ľudí, kresťanov, chcela ísť do štvrte moslimov zabiť ich. Pozval som imáma ku mne do auta a išli sme tam spolu, aby sme presvedčili kresťanov, že sme priatelia, že tamtí sú extrémisti, že nepatria k našim.“ Toto je postoj blízkosti a dialógu.

Formovať študentov k dialógu so židmi znamená vzdelávať ich v poznaní ich kultúry, spôsobu myslenia, ich jazyka, aby lepšie porozumeli a prežívali náš vzťah na náboženskej úrovni. Na teologických fakultách a cirkevných univerzitách treba povzbudzovať ku kurzom arabského a hebrejského jazyka a kultúry a ku vzájomnému spoznávaniu sa medzi kresťanskými, židovskými a moslimskými študentmi.“

Dialóg môže byť metódou nielen vyučovania, ale aj štúdia. Svätý Otec pripomenul, že „texty veľkých monoteistických tradícií sú v niektorých prípadoch výsledkom dialógu“.  Samotný stredomorský región je podľa pápežových slov miestom, ktoré „historicky, geograficky a ľudsky predstavuje most medzi Európou, Afrikou a Áziou“.

Teológia prijatia a načúvania, interdisciplinárna, zosieťovaná

Ďalší akcent venoval pápež František interdisciplinárnosti teológie a potrebným vlastnostiam teológov:

„Teológia prijatia, ktorá si ako metódu interpretovania reality osvojuje rozlišovanie a úprimný dialóg, potrebuje teológov, ktorí dokážu pracovať spoločne a v interdisciplinárnej forme, prekonávajúc individualizmus pri intelektuálnej práci. Potrebujeme teológov – mužov i ženy, kňazov, laikov a rehoľníkov – s historickým a cirkevným zakorenením a zároveň otvorených pre nevyčerpateľnú novosť Ducha Svätého, ktorí budú vedieť uniknúť pred autoreferenčnými, konkurenčnými a de facto zaslepujúcimi logikami, ktoré častokrát existujú aj v našich akademických inštitúciách a koľkokrát sú skryto prítomné medzi teologickými školami.

Na tejto ceste neustáleho vychádzania zo seba samých a stretávania sa s druhými, je dôležité, aby teológovia boli mužmi a ženami súcitu – toto podčiarkujem: aby boli mužmi a ženami spolucítenia –, aby sa cítili dotknutí útlakom v životoch mnohých, otroctvami dneška, spoločenskými ranami, násilím, vojnami a nesmiernymi nespravodlivosťami znášanými mnohými chudobnými, ktorí žijú na brehoch tohto „spoločného mora“.

Bez spoločenstva a bez súcitu, sústavne vyživovaných modlitbou – toto je dôležité: teológiu možno robiť jedine na kolenách –, bez toho teológia nielenže stratí dušu, ale stratí inteligenciu a schopnosť kresťansky interpretovať skutočnosť. Bez spolucítenia, čerpaného z Kristovho Srdca, teológovia riskujú, že budú pohltení v stave privilégia toho, kto sa obozretne stavia mimo sveta a nezdieľa s väčšinou ľudstva nič z jej rizika. To je teológia z laboratória, teológia čistá a „destilovaná“, ako tá destilovaná voda, ktorej sa nič nedotkne.“

Pápež ďalej hovoril o úlohe teológov prispievať k  vytváraniu siete solidarity. Pripomenul, že Stredozemné more je miestom mnohých stroskotaní, od príbehu proroka Jonáša, cez stroskotanie sv. Pavla na Malte až po dnešných stroskotancov. Upozornil na potrebu prekonávania pokušení dobyvateľstva a uzatvárania sa do vlastnej identity. Obe sa podľa jeho slov rodia a vyrastajú zo strachu. Podľa pápežových slov však „teológiu nemožno robiť v prostredí strachu“.  

Svojím obľúbeným citátom Gustava Mahlera pápež František pripomenul, že „tradícia je zárukou budúcnosti, nie udržiavaním popola“. Citoval aj Vincenta Lérinského o tom, že tradícia sa v dejinách rozvíja. Tradícia umožňuje rast, podobne ako korene v prípade stromu, vysvetlil Svätý Otec.

Teológia po Veritatis gaudium v ​​kontexte Stredomoria

Pápež verejne poďakoval Mons. Vincenzovi Zanimu, sekretárovi Kongregácie pre katolícku výchovu za jeho zásadný príspevok k vytvoreniu dokumentu Veritatis gaudium. Svoje vystúpenie napokon zhrnul týmito slovami:

„Aká je teda úloha teológie po Veritatis gaudium v kontexte Stredomoria? Musí sa naladiť na Ducha Vzkrieseného Ježiša, s jeho slobodou ísť do sveta a dosiahnuť periférie, a to aj tie týkajúce sa myslenia. Teológovia majú úlohu vždy nanovo podporovať stretávanie kultúr so zdrojmi Zjavenia a Tradície. Starobylé stavebné diela myslenia, veľké teologické syntézy minulosti, sú baňami teologickej múdrosti, no nemôžu sa mechanicky aplikovať na aktuálne otázky. Ide o to, aby sme z ich pokladu čerpali pri hľadaní nových ciest.

Vďaka Bohu, prvotné zdroje teológie, čiže Božie slovo a Duch Svätý, sú nevyčerpateľné a vždy plodné; preto sa môže a musí pracovať v smere tzv. „teologických Turíc“, ktoré umožnia ženám a mužom našich čias načúvať „vo svojom jazyku“ kresťanskej reflexii, ktorá bude odpovedať na ich hľadanie zmyslu a plného života. Aby to nastalo, je nevyhnutných niekoľko predpokladov.“

1. Vychádzať z Evanjelia milosrdenstva

„Predovšetkým, je treba vychádzať z Evanjelia milosrdenstva, čiže z ohlasovania vykonaného samotným Ježišom a z pôvodných kontextov evanjelizácie. Teológia sa rodí uprostred konkrétnych ľudských bytostí, ktoré sa stretli s Božím pohľadom a srdcom, ktoré ich hľadá s milosrdnou láskou. Aj robiť teológiu je skutkom milosrdenstva. Chcel by som zopakovať tu, z tohto mesta, ktoré nemá len epizódy násilia, ale uchováva aj mnohé tradície a toľké príklady svätosti – popri Caravaggiovom majstrovskom diele o skutkoch milosrdenstva a popri svedectve svätého lekára Jozefa (Giuseppeho) Moscatiho – chcel by som zopakovať, čo som napísal Teologickej fakulte Katolíckej uniterzity Argentíny:

«Aj dobrí teológovia, tak ako dobrí pastieri, páchnu ľudom a ulicou, a svojou reflexiou lejú olej a víno na rany ľudí. Nech je teológia prejavom Cirkvi, ktorá je „poľnou nemocnicou“, ktorá žije svoju misiu spásy a uzdravovania vo svete! Milosrdenstvo nie je len pastoračným postojom, ale samotnou podstatou Ježišovho Evanjelia. Povzbudzujem vás skúmať, ako sa v rozličných disciplínach – dogmatike, morálke, spiritualite, práve, a tak ďalej – môže odraziť centrálnosť milosrdenstva. Bez milosrdenstva naša teológia, naše právo, naša pastorálka riskujú, že skĺznu do byrokratickej úbohosti alebo do ideológie, ktorá sa už zo svojej prirodzenosti snaží „podrobiť si“ tajomstvo (tal. addomesticare, dosl. domestikovať, zdomácniť, skrotiť, dostať pod kontrolu - pozn. prekl.)» (List Veľkému Kancelárovi Pápežskej katolíckej univerzity Argentíny pri storočnici jej Teologickej fakulty, 3. mar. 2015). Teológia sa cestou milosrdenstva bráni pred „podrobením si“ tajomstva.“

2. Zapojenie dejín do teológie

„Na druhom mieste je nevyhnutné seriózne zahrnutie dejín do lona teológie, ako priestoru otvoreného pre stretnutie s Pánom. «Schopnosť vnímať Kristovu prítomnosť a cestu Cirkvi v dejinách nás robí pokornými a odvádza nás od pokušenia utiekať sa do minulosti, aby sme sa vyhli prítomnosti. A toto bola skúsenosť mnohých učencov, ktorí začínali, nehovorím že ako ateisti, ale tak trochu ako agnostici, a našli Krista. Pretože dejinám sa nedalo porozumieť bez tejto sily» (Príhovor účastníkom kongresu Asociácie profesorov cirkevných dejín, 12. jan. 2019).“

3. Teologická sloboda a ohľad na Boží ľud

„Teologická sloboda je potrebná. Bez možnosti experimentovať s novými cestami sa nevytvára nič nové, a nenecháva sa priestor novosti Ducha Vzkrieseného: «Ľuďom snívajúcim o monolitickom učení, ktoré musia všetci zastávať bez najmenších rozdielov, sa to môže zdať ako rozptyľujúca nedokonalosť. Ale skutočnosť je taká, že táto rôznorodosť pomáha lepšie vyjadrovať a rozvíjať rozličné aspekty nevyčerpateľného bohatstva Evanjelia» (Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 40). Toto znamená aj adekvátnu revíziu ratio studiorum (študijného programu).

Ohľadom slobody teologickej reflexie by som urobil jedno rozlíšenie. U bádateľov je potrebné napredovať v slobode; potom v poslednej inštancii prislúcha Magistériu, aby sa vyjadrilo, nemožno však robiť teológiu bez tejto slobody. Avšak pri kázaní Božiemu ľudu, prosím, nezraňujme vieru Božieho ľudu diskutabilnými otázkami! Diskutabilné otázky nech zostanú medzi teológmi. To je vaša úloha. Ale Božiemu ľudu treba dávať podstatu, ktorá bude živiť vieru, a nie ju relativizovať.“

4. Flexibilné štruktúry

„Nakoniec, je nevyhnutné vybaviť sa ľahkými a flexibilnými štruktúrami, ktoré budú dávať najavo prioritu prijatia a dialógu, interdisciplinárnej a transdisciplinárnej práce a práce v sieti. Štatúty, vnútorná organizácia, metóda výučby i usporiadanie štúdia by mali odzrkadľovať fyziognómiu tzv. „vychádzajúcej“ Cirkvi. Všetko v časových rozvrhoch a spôsoboch musí byť nasmerované na čo najväčšiu podporu účasti tých, čo túžia študovať teológiu: okrem seminaristov a rehoľníkov aj laikov, a žien ako laičok, tak aj rehoľníčok. Zvlášť príspevok k teológii, ktorý dávajú a môžu dať ženy, je nepostrádateľný a ich účasť je teda treba podporovať, ako to robíte na tejto fakulte, kde je pekná účasť žien, či už docentiek, ako aj študentiek.“

Toto nádherné miesto, sídlo teologickej fakulty zasvätenej sv. Alojzovi, ktorého sviatok dnes slávime, nech je symbolom krásy na rozdávanie, otvorenej všetkým. Snívam o teologických fakultách, kde sa bude spolunažívať v rozdielnosti, kde sa bude praktizovať teológia dialógu a prijatia, kde sa bude zakúšať model mnohostenu teologického poznania namiesto statickej a „nevtelenej“ guľovej plochy; kde bude teologický výskum schopný podporovať náročný, no fascinujúci proces inkulturácie.“

Kritériá sú evanjeliové

Celkom na záver Svätý Otec zhrnul svojej vystúpenie do niekoľkých viet:

„Kritériá úvodu Apoštolskej konštitúcie Veritatis gaudium sú kritériami evanjeliovými. Kerygma, dialóg, rozlišovanie, spolupráca, sieť – doplnil by som aj paréziu (parresia), ktorá bola spomenutá ako kritérium, a ktorá je schopnosťou byť na hranici, spolu s hypomoné, tolerovaním, byť na hranici, aby sa napredovalo – to sú všetko prvky a kritériá, ktoré tlmočia spôsob, akým bolo Evanjelium žité a ohlasované Ježišom, a akým môže byť aj dnes odovzdávané jeho učeníkmi.

Teológia po Veritatis gaudium je kerygmatickou teológiou, teológiou rozlišovania, milosrdenstva a prijatia, ktorá sa dáva do dialógu so spoločnosťou, s kultúrami a náboženstvami pre budovanie pokojného spolužitia osôb i národov. Stredomorie je historická, geografická a kultúrna matrica kerygmatického prijatia praktizovaného cez dialóg a milosrdenstvo. V tomto teologickom bádaní je Neapol osobitným príkladom a laboratóriom. Zdar vašej práci!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb, zk, mh-

Aktualizované: 22.6.2019, 17:30

21 júna 2019, 18:21