Bratská láska v slove „naša“ Cirkev – Anjel Pána na slávnosť sv. Petra a Pavla

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Svätí Peter a Pavol, ktorých dnes oslavujeme, sú niekedy na ikonách zobrazení ako podopierajú stavbu Cirkvi. Toto nám pripomína slová dnešného evanjelia, v ktorom Ježiš hovorí Petrovi: «Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu» (Mt 16,18). Je to po prvýkrát, čo Ježiš vyslovuje slovo „Cirkev“, v tejto pasáži. Avšak ešte viac než nad podstatným menom by som vás chcel pozvať uvažovať nad adjektívom, nad privlastňovacím zámenom: svoju Cirkev - moja Cirkev.

Ježiš nehovorí o Cirkvi ako o nejakej vonkajšej skutočnosti, ale vyjadruje veľkú lásku, ktorú k nej živí: moja Cirkev. Zamiloval si Cirkev, nás. Svätý Pavol píše: «Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu» (Ef 5,25), čiže, ako vysvetľuje apoštol, Ježiš miluje Cirkev ako svoju nevestu. Pre Pána nie sme akousi skupinou veriacich či náboženskou organizáciou, sme jeho nevestou. On hľadí na svoju Cirkev s nehou, miluje ju s absolútnou vernosťou, i napriek našim chybám a zradám. Tak ako v ten deň Petrovi, dnes hovorí nám všetkým: „moja Cirkev – vy ste moja Cirkev“.

A môžeme to zopakovať aj my: moja Cirkev. Nehovoríme to vo vylučujúcom význame príslušnosti, ale s inkluzívnou láskou. Nie pre to, aby sme sa odlíšili od ostatných, ale aby sme sa naučili kráse byť s druhými, pretože Ježiš nás chce zjednotených a otvorených. Veď Cirkev nie je „mojou“ tým, že zodpovedá môjmu „ja“, mojím želaniam, ale tým, že ju zahŕňam mojou láskou. Je moja, aby som sa o ňu staral, aby som ju, tak ako apoštoli na spomínanej ikone, aj ja podopieral. Ako? Bratskou láskou. Našou bratskou láskou môžeme povedať: moja Cirkev.

Na ďalšej ikone sú svätí Peter a Pavol vyobrazení ako sa 

vzájomne stískajú v objatí. Boli vzájomne veľmi odlišní: jeden rybár, druhý farizej, s dosť odlišnými skúsenosťami života, charaktermi, spôsobmi konania i citlivosťou. Nechýbali medzi nimi protichodné názory a rázne debaty (porov. Gal 2,11). Avšak to, čo ich spájalo, bolo nekonečne väčšie: Ježiš bol Pánom oboch, spoločne hovorili „môj Pán“ tomu, ktorý hovorí „moja Cirkev“. Ako bratia vo viere nás pozývajú znovuobjaviť radosť z toho, že sme bratmi a sestrami v Cirkvi.

V tento sviatok, ktorý zjednocuje dvoch tak odlišných apoštolov, by bolo pekné, keby povedal aj každý jeden z nás: „Ďakujem, Pane, za tú osobu, ktorá je odo mňa odlišná: je to dar pre moju Cirkev“. Sme odlišní, ale toto nás obohacuje, je to bratstvo. Je dobré oceniť kvality druhých, uznať dary druhých bez zloby a závisti.

Závisť spôsobuje vnútornú horkosť, je octom v srdci. Závistlivci majú horký pohľad. Koľkokrát, keď stretneme niekoho závistlivého, máme chuť povedať: Ako si raňajkoval, s bielou kávou, či s octom? Lebo závisť je horká. Robí život horkým. Aké krásne je naopak vedieť, že k sebe navzájom patríme, pretože zdieľame rovnakú vieru, rovnakú lásku, tú istú nádej, toho istého Pána. Patríme k sebe navzájom: a je to nádherné, keď povieme: naša Cirkev! Bratstvo.

V závere evanjelia Ježiš hovorí Petrovi: „Pas moje ovce“ (Jn, 21,17). Hovorí o nás a vraví „moje ovce“, s rovnakou nežnosťou, s akou hovoril „moja Cirkev“. S akou láskou, s akou nehou nás miluje Ježiš! Berie nás ako svojich. To je to cítenie, ktoré buduje Cirkev. Na príhovor apoštolov dnes prosme o milosť milovať našu Cirkev. Prosme o oči, ktoré v nej dokážu vidieť bratov a sestry, o srdce, ktoré vie prijímať druhých s nežnou láskou, akú má k nám Ježiš.

A prosme o silu modliť sa za tých, ktorí nezmýšľajú tak ako my: modliť sa – tento rozmýšľa odlišne, modlím sa za neho – modliť sa a milovať, čo je opakom ohovárania, azda poza chrbát. Nikdy neohovárajme, modlime sa a milujme. Panna Mária, ktorá prinášala svornosť medzi apoštolov a modlila sa s nimi (porov. Sk 1,14), nech nás ochraňuje ako bratov a sestry v Cirkvi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, mh, jb-