Cerca

Vatican News
2019.04.17 Udienza Generale Svätý Otec pri generálnej audiencii, v stredu 17. apríla 2019, pred Bazilikou sv. Petra  (Vatican Media)

Katechéza Svätého Otca pri generálnej audiencii vo Veľkom týždni

Prinášame plné znenie katechézy pápeža Františka, ktorú predniesol pri generálnej audiencii v stredu 17. apríla 2019 veriacim prítomným na Námestí sv. Petra.

Katechézu Svätého Otca uviedli slová z Evanjelia podľa Marka: «Prišli na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal svojim učeníkom: „Sadnite si tu, kým sa pomodlím.“ Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť.  Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte!“ Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. Hovoril: „Abba, Otče“» (Mk 14,32-36a).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V týchto týždňoch uvažujeme o modlitbe „Otče náš“. Teraz, na prahu veľkonočného trojdnia, pristavme sa pri niektorých slovách, ktorými sa Ježiš počas utrpenia modlil k Otcovi.

Prvé vzývanie prichádza po Poslednej večeri, keď Pán, «pozdvihol svoje oči k nebu, povedal: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ – a potom, – „osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet“. „Ježiš prosí o slávu, žiadosť, ktorá sa zdá paradoxná, keďže umučenie je predo dvermi. O akú slávu ide? Sláva v Biblii označuje sebazjavenie Boha, je to charakteristický znak jeho spásonosnej prítomnosti medzi ľuďmi. Teraz Ježiš je ten, ktorý ukazuje Božiu prítomnosť a spásu definitívnym spôsobom. A robí to v Pasche: vyzdvihnutý na kríž, je oslávený (pozri Jn 12,23-33). Tam Boh konečne zjavuje svoju slávu: odníma posledný závoj a udivuje nás ako nikdy predtým. V skutočnosti zisťujeme, že Božia sláva je kompletne láskou: láskou čistou, bláznivou a nepredstaviteľnou, bez akéhokoľvek obmedzenia či miery.“

Bratia a sestry, privlastnime si Ježišovu modlitbu: poprosme Otca, aby odstránil závoje z našich očí, aby sme v týchto dňoch, hľadiac na Ukrižovaného, mohli prijať Boha, ktorý je láska. Koľkokrát si ho predstavujeme ako vladára a nie Otca, koľkokrát ho považujeme za krutého sudcu viac než za milosrdného Spasiteľa! Ale Boh vo Veľkej noci ruší rozdiely, keď sa ukazuje v pokore lásky, ktorá žiada našu lásku. Takže my ho oslavujeme, keď všetko, čo konáme, prežívame s láskou, keď vykonávame každú vec zo srdca, ako pre Neho. (pozri Kol 3,17).

Opravdivá sláva je slávou lásky, pretože je jediná, ktorá dáva svetu život. Samozrejme, táto sláva je opakom svetskej slávy, ktorá prichádza, keď je človek obdivovaný, chválený, uznávaný: keď ja som v centre pozornosti. Božia sláva je naopak paradoxná: žiadne potlesky, žiadne publikum. V strede nie je ego, ale ten druhý: Vo Veľkej noci vidíme, že Otec oslavuje Syna, zatiaľ čo Syn oslavuje Otca. Nikto neoslavuje seba samého. Môžeme sa dnes pýtať samých seba: „Pre akú slávu žijem? Moju, alebo tú Božiu? Túžim len prijímať od iných, alebo aj dávať ostatným?

Po Poslednej večeri Ježiš vstupuje do Getsemanskej záhrady. Aj tu sa modlí k Otcovi. Zatiaľ čo učeníci nie sú schopní bdieť a Judáš prichádza s vojakmi, Ježiš začína cítiť «strach a úzkosť». Zakúša plnú úzkosť z toho, čo ho čaká: zrada, zneváženie, utrpenie, zlyhanie. Je «smutný» a tam, v tej priepasti, v tej bezútešnosti, sa obracia na Otca najjemnejším a lahodným slovom: «Abba», čiže otecko (porov. Mk 14,33-36). Ježiš nás učí v skúške objať Otca, pretože v modlitbe k Nemu je sila napredovať uprostred bolesti. V únave je modlitba úľavou, uistením, útechou. Pri opustení všetkými, vo vnútornej neúteche Ježiš nie je sám, je s Otcom. My naopak, v našich „Getsemanoch“ si často zvolíme skôr byť sami, než povedať «Otče» a zveriť sa mu, tak ako Ježiš, odovzdať sa do jeho vôle, ktorá je naším ozajstným dobrom. Ale ak v skúške zostaneme uzatvorení v nás samých, vykopávame si vnútri tunel, bolestnú introvertnú cestu, ktorá má jediný smer: stále hlbšie do nás samých. Najväčším problémom nie je bolesť, ale to, ako sa k nej postavíme. Samota neponúka žiadnu cestu von; modlitba áno, pretože je vzťahom, je odovzdaním sa. Ježiš všetko odovzdáva a všetko zveruje Otcovi, prináša mu to, čo cíti, opierajúc sa o neho v boji. Keď vstúpime do našich „Getsemán“ – každý z nás má svoje vlastné „Getsemany“, mal ich alebo ich bude mať –, pamätajme si toto: keď vstúpime do našich „Getsemán“, nezabudnime sa takto modliť: «Otče».

Nakoniec, Ježiš sa obracia na Otca v tretej modlitbe za nás: «Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34) Ježiš sa modlí za tých, ktorí boli voči nemu zlomyseľní, za svojich vrahov. Evanjelium upresňuje, že táto modlitba nastáva v momente ukrižovania. Pravdepodobne to bol okamih najostrejšej bolesti, keď zabodli klince  do Ježišových zápästí a nôh. Tu, na vrchole bolesti, dosahuje vrchol lásky: prichádza odpustenie, čo znamená dar nesmiernej moci, ktorá láme kruh zla.

Modliac sa v týchto dňoch „Otče náš“, môžeme prosiť o jednu z týchto milostí: žiť naše dni na Božiu slávu, čiže žiť s láskou, vedieť sa odovzdať Otcovi v skúškach, povedať mu „otecko“ a nájsť v stretnutí s Otcom odpustenie a odvahu odpustiť. Obe tieto veci idú pospolu. Otec nám odpúšťa, ale dáva nám odvahu môcť odpustiť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-

17 apríla 2019, 15:56