Hľadaj

Vatican News
VATICAN-POPE-AUDIENCE Pápež František počas generálnej audiencie  (AFP or licensors)

Katechéza o Otčenáši (12): „Odpusť nám naše viny“

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka, ktorú predniesol počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra 10. apríla 2019.

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého Jánovho listu: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti» (1 Jn 1,8-9).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešný deň nie je príliš pekný, no aj tak, dobrý deň!

Po prosbe o každodenný chlieb modlitba Otčenáš vstupuje do oblasti našich vzťahov s druhými. Ježiš nás učí, aby sme Otca prosili: «Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom» (Mt 6,12). Tak, ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme  i odpustenie. A to každý deň.

Kresťan, ktorý sa modlí, prosí Boha predovšetkým o to, aby mu boli odpustené jeho viny, čiže jeho hriechy, tie nepekné veci, ktoré koná. Toto je tá prvá pravda každej modlitby: aj keby sme boli dokonalé osoby, aj keby sme boli svätými ako z krištáľu, ktorí sa nikdy neodchýlia od dobrého života, vždy zostávame deťmi, ktoré Otcovi dlhujú všetko.

Aký je ten najnebezpečnejší postoj pre život každého kresťana? 

Viete, aký je? Je ním pýcha. Je to postoj toho, kto sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané: pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste. Ako ten farizej z podobenstva, ktorý si myslí, že sa v chráme modlí, no v skutočnosti chváli sám seba pred Bohom: „Ďakujem ti, Pane, pretože ja nie som ako tí druhí“.

Ľudia, ktorí sa cítia byť dokonalí, ľudia, čo kritizujú ostatných, sú pyšnými ľuďmi. Nikto z nás nie je dokonalý, ani jeden. Naopak mýtnik, ktorý stál v chráme vzadu, hriešnik, ktorým všetci opovrhovali, sa zastavuje na prahu chrámu, necíti sa byť hodným vstúpiť, a zveruje sa Božiemu milosrdenstvu. A ako to komentuje Ježiš? «Tento odišiel domov ospravedlnený» (Lk 18,14), čiže je mu odpustené, vracia sa spasený. Prečo? Pretože nebol pyšný, pretože uznal svoje obmedzenia a svoje hriechy.

Existujú hriechy viditeľné i hriechy, ktoré nevidno, skryté hriechy. Sú hriechy očividné, ktoré narobia hluk, ale jestvujú aj ľstivé hriechy, ktoré sa zahniezdia do srdca bez toho, že by sme si to povšimli. Tým najhorším z nich je povýšenectvo. Hovorili sme o pýche, povýšenectvo je viac-menej to isté. Povýšenectvo môže nakaziť aj osoby, ktoré žijú intenzívnym náboženským životom.

Bol raz jeden známy kláštor sestier, v rokoch 1600-1700, v čase jansenizmu. Sestry boli dokonalé a hovorilo sa o nich, že boli čisté ako anjeli, avšak povýšenecké ako démoni. Je to nepekná vec. Hriech rozdeľuje bratstvo, hriech vedie k namýšľaniu si, že sme lepší ako tí druhí, hriech nám dáva uveriť, že sme podobní Bohu.

A naopak, pred Bohom sme všetci hriešnici a máme dôvod biť si do hrude – a to všetci! – ako ten mýtnik v chráme. Svätý Ján vo svojom prvom lite píše, ako sme to počuli: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda» (1 Jn 1,8). Ak chceš klamať seba samého, povedz, že nemáš hriech. Klameš sebe samému, je tak?

Sme dlžníkmi predovšetkým preto, že v tomto živote sme mnoho prijali: život, otca a matku, priateľstvo, nádhery stvorenstva... Aj keď sa všetkým prihodí prechádzať ťažkými dňami, musíme vždy pamätať na to, že život je milosťou, je zázrakom, ktorý Boh urobil z ničoho.

Na druhom mieste sme dlžníkmi preto, že aj keď dokážeme milovať, 

nikto z nás nie je schopný robiť tak prostredníctvom vlastných síl. Skutočná láska – môžeme milovať, ale len s Božou milosťou. Nikto z nás nežiari vlastným svetlom. Existuje to, čo starobylí teológovia nazývali „mysterium lunae“ nielen v súvislosti s identitou Cirkvi, ale aj s dejinami každého z nás.

Čo znamená toto mysterium lunae? Byť ako mesiac, ktorý nemá vlastné svetlo, ale odráža svetlo slnka. Tak aj my: nemáme vlastné svetlo – svetlo, ktoré máme, je odrazom milosti Boha, Božieho svetla. Ak miluješ, je to preto, že niekto, mimo teba, sa na teba usmial, keď si bol ešte len dieťaťom, učiac ťa odpovedať s úsmevom. Ak miluješ, je to preto, že niekto vedľa v tebe prebudil lásku, dávajúc ti porozumieť tomu, ako v nej prebýva zmysel existencie.

Skúsme načúvať príbehu nejakej osoby, ktorá pochybila: nejakému väzňovi, odsúdencovi, drogovo závislému... poznáme veľa ľudí, ktorí v živote urobili chybu. Popri rešpektovaní zodpovednosti, ktorá je vždy osobná, si niekedy polož otázku, kto by mal byť obvinený za jeho chyby, či len jeho svedomie, alebo tie dejiny nenávisti a opustenia, ktoré si dotyčný vlečie za sebou.

Toto je tajomstvo mesiaca: milujeme predovšetkým preto, lebo sme boli milovaní, odpúšťame preto, lebo nám bolo odpustené. A ak niekto nebol ožiarený svetlom slnka, stáva sa ľadovým tak, ako pôda počas zimy.

Ako nerozpoznať v tej reťazi lásky, ktorá nás predchádza, aj prozreteľnú prítomnosť lásky Boha? Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako on miluje nás. Stačí sa postaviť pred kríž, aby sme vnímali ten nepomer. Nepomer! On nás miloval a vždy nás miluje ako prvý.

Modlime sa teda: Pane, ani ten najsvätejší spomedzi nás neprestáva byť tvojím dlžníkom. Otče, zmiluj sa nad nami všetkými!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

10 apríla 2019, 15:26