Hľadaj

Vatican News

Katechéza Svätého Otca po ceste v Maroku: Boh pripúšťa mnohosť náboženstiev

Pri generálnej audiencii v stredu 3. apríla pápež František v katechéze zhrnul svoju dvojdňovú apoštolskú cestu do Maroka (30. – 31. marca 2019). Prinášame jej plné znenie. Na úvod zaznel úryvok z Evanjelia podľa Matúša (13,33): „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Uplynulú sobotu a nedeľu som vykonal apoštolskú cestu do Maroka, na ktorú som bol pozvaný Jeho Veličenstvom, kráľom Mohammedom VI. Jemu a ostatným marockým autoritám znovu vyjadrujem moju vďačnosť za srdečné prijatie a všetku spoluprácu. Obzvlášť kráľovi: bol bratský, veľmi priateľský, veľmi blízky.

Ďakujem predovšetkým Pánovi, že mi dovolil urobiť

ďalší krok v dialógu a stretnutí s moslimskými bratmi a sestrami, aby som bol – ako hovorí motto apoštolskej cesty – „Služobník nádeje“ v dnešnom svete. Moja púť išla po stopách dvoch svätcov: Františka z Assisi a Jána Pavla II. Pred 800 rokmi priniesol František posolstvo pokoja a bratstva sultánovi al-Malikovi al-Kamilovi, v roku 1985 pápež Wojtyla vykonal svoju pamätnú návštevu do Maroka, potom čo prijal vo Vatikáne ako vôbec prvého z hláv moslimských štátov kráľa Hassana II. 

Niekto sa však môžu pýtať: ale prečo pápež chodí k moslimom a nie iba ku katolíkom? Prečo existuje toľko náboženstiev a ako to, že existuje toľko náboženstiev? S moslimami sme potomkovia toho istého otca, Abraháma: prečo Boh dovolí, aby bolo toľko náboženstiev? Boh to pripustil: scholastickí teológovia sa odvolávali na voluntas permissiva (pripúšťajúcu vôľu) Boha. On chcel túto skutočnosť pripustiť: existuje mnoho náboženstiev; niektoré sa rodia z kultúry, ale vždy hľadia k nebu, hľadia k Bohu.

Ale to, čo Boh chce, je bratstvo medzi nami a zvláštnym spôsobom – tu je dôvod tejto cesty – s našimi bratmi, synmi Abraháma ako sme my, moslimami. Nesmieme sa ľakať rozdielu: Boh to dovolil. Ľakať sa musíme toho, ak nekonáme v bratstve, aby sme spoločne kráčali životom.

Slúžiť nádeji, v čase ako je ten náš, znamená predovšetkým stavať mosty medzi civilizáciami. A pre mňa to bola radosť a česť, že som tak mohol urobiť s urodzeným Marockým kráľovstvom, stretnutím s jeho ľudom a jeho vládnymi predstaviteľmi.

S pripomenutím niektorých dôležitých medzinárodných vrcholných stretnutí, ktoré sa v posledných rokoch v tej krajine udiali, sme s kráľom Mohammedom VI. potvrdili základnú úlohu náboženstiev v obraňovaní ľudskej dôstojnosti a podporovaní pokoja, spravodlivosti a starostlivosti o stvorenstvo, teda nášho spoločného domu. V tejto perspektíve sme spolu s kráľom podpísali Výzvu za Jeruzalem, preto, aby Sväté mesto bolo chránené ako dedičstvo ľudstva a miesto pokojného stretnutia, obzvlášť pre veriacich troch monoteistických náboženstiev.

Navštívil som mauzóleum Mohammeda V. a uctil si pamiatku jeho i Hassana II., ako aj Inštitút pre formáciu imámov, kazateľov a kazateľky. Tento inštitút podporuje islam rešpektujúci iné náboženstvá a odmieta násilie a integralizmus, čiže prízvukuje, že sme všetci bratia a musíme pracovať pre bratstvo.

Osobitnú pozornosť som venoval problematike migrácie,

tak pri rozhovoroch s autoritami, ale predovšetkým na stretnutí zvlášť venovanom migrantom. Niektorí z nich svedčili o tom, že život tých, čo emigrujú, sa opäť stáva ľudským vo chvíli,  keď nájde komunitu, ktorá ich prijme ako človeka. To je zásadné. Práve v marockom Marrákeši bol v decembri minulého roka ratifikovaný „Globálny pakt pre bezpečnú, usporiadanú a regulárnu migráciu“. Významný krok smerom k prevzatiu zodpovednosti za medzinárodné spoločenstvo.

Ako Svätá stolica sme ponúkli náš príspevok, ktorý je zhrnutý do štyroch slovies: prijať, chrániť, podporovať a integrovať migrantov. Nie je to otázka prístupu zhora cez sociálne programy, ale konať spoločnú cestu cez tieto štyri činnosti, aby sa v mestách a krajinách, pri zachovaní ich kultúrnych a náboženských identít vytvárala otvorenosť voči rozdielom a schopnosť  doceniť ich v znamení ľudského bratstva.

Cirkev v Maroku sa veľmi angažuje v priblížení sa migrantom. Nepáči sa mi hovoriť „migranti“ (migrujúci), páči sa mi hovoriť „migrujúce osoby“. Viete prečo? Pretože „migrant“ je prívlastok, zatiaľ čo termín „osoba“ je podstatné meno. Upadli sme do kultúry prívlastkov: používame veľa prídavných mien a mnohokrát zabúdame na podstatné mená, čiže na podstatu. Prídavné meno sa vždy spája s podstatným menom, s osobou, takže „migrujúca osoba“. Takto je tu úcta a neupadneme do kultúry prívlastkov, ktorá je príliš tekutá, príliš „plynná“.

Cirkev  v Maroku, ako som hovoril, sa veľmi usiluje o blízkosť migrujúcim osobám, preto som chcel poďakovať a povzbudiť tých, ktorí im veľkoryso slúžia, uskutočňujúc Kristovo slovo: „Bol som cudzincom a vy ste ma prijali“ (porov. Mt 25,35).

Nedeľný deň som venoval kresťanskej komunite. Najprv som navštívil Vidiecke centrum sociálnych služieb, spravované Milosrdnými sestrami, tými, ktoré tu (vo Vatikáne) vedú  Detskú ambulanciu sv. Marty. Tieto sestry tam pracujú v spolupráci s mnohými dobrovoľníkmi, ponúkajú rôzne služby obyvateľom.

V rabatskej katedrále som sa stretol s kňazmi, zasvätenými osobami a Ekumenickou radou cirkví. Je to malé stádo v Maroku, a preto som si spomenul na evanjeliové obrazy soli, svetla a kvasu (pozri Mt 5,13-16,13,33), čo sme čítali na začiatku tejto audiencie. To, čo sa ráta, nie je kvantita, ale aby soľ mala chuť, svetlo osvetľovalo a kvas mal silu prekvasiť celé cesto. A toto neprichádza od nás, ale od Boha, od Ducha Svätého, ktorý dáva svedčiť o Kristovi tam, kde sme, štýlom dialógu a priateľstva, životom predovšetkým medzi nami, kresťanmi, pretože ako hovorí Ježiš, „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

A radosť z cirkevného spoločenstva mala svoj základ a plné vyjadrenie pri nedeľnej Eucharistii, slávenej v športovom komplexe hlavného mesta. Tisíce ľudí z takmer 60 rôznych národností! Jedinečná epifánia (zjavenie) Božieho ľudu  v srdci islamskej krajiny. Podobenstvo o milosrdnom Otcovi dalo medzi nami zažiariť kráse Božieho plánu, ktorý chce, aby všetky jeho deti mali účasť na jeho radosti, na slávnosti odpustenia a zmierenia. Na toto slávenie majú prístup tí, ktorí vedia uznať, že potrebujú Otcovo milosrdenstvo, a ktorí sa vedia radovať spolu s ním, keď sa brat alebo sestra navracia domov. Nie je náhoda, že tam, kde moslimovia každý deň vzývajú Dobrotivého a Milosrdného, zaznelo veľké podobenstvo o Otcovom milosrdenstve. Je to tak: iba ten, kto je znovuzrodený a žije v objatí tohto Otca, iba tí, čo sa cítia bratmi, môžu byť vo svete služobníkmi nádeje.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-

03 apríla 2019, 15:43