pope-francis-back-from-morocco-1554061729763.jpg

Pri spiatočnom lete z Maroka pápež odpovedal na otázky novinárov

Počas spiatočného letu z marockého Rabatu do Ríma v nedeľu 31. marca pápež František odpovedal na otázky novinárov. Hlavnými témami boli dialóg s moslimami a problematika migrácie, ale nechýbali ani ďalšie aktuálne otázky.

Na palube Boeingu 737 spoločnosti Royal Air Maroc Svätý Otec venoval vyše pol hodiny tlačovej konferencii s novinármi. Hovoril o perspektívnom raste náboženskej slobody v moslimských krajinách, ale tiež o upieraní slobody svedomia lekárom vo veci eutanázie v tradične kresťanských krajinách. Vysvetlil svoj podpis vyhlásenia o Jeruzaleme spoločne s marockým kráľom ako súčasť konkrétneho dialógu.

Pápež opätovne potvrdil princíp prezumpcie neviny v súdnej kauze lyonského arcibiskupa a varoval pred vynášaním mediálnych súdov. Upozornil na hrozivé rozmery internetovej pedopornografie a zdôraznil, že v boji proti pedofílii ako zo strany štátov, tak aj zo strany Cirkvi sú nevyhnutné obe dimenzie: ako na rovine zákona, tak na rovine duchovného zápasu. Na príkladoch z Argentíny poukázal na alibizmus spoločnosti voči sexuálnemu vykorisťovaniu mladistvých.

Vybrané časti odpovedí pápeža Františka novinárom

Prvú otázku položila marocká žurnalistka Siham Toufiki z agentúry Map: „Aké je budúce ovocie tejto návštevy pre mier vo svete a pre spolunažívanie a dialóg medzi kultúrami?“

Pápež František: „Povedal by som, že teraz sú tu kvety, a plody prídu neskôr! Ale kvety sú sľubné.

Som spokojný, pretože pri týchto dvoch cestách [pozn. v Spojených arabských emirátoch a v Maroku] som mohol hovoriť o tejto skutočnosti, ktorá mi tak veľmi leží na srdci: pokoj, jednota, bratstvo. S bratmi a sestrami moslimami sme toto bratstvo spečatili v Dokumente z Abú Zabí, a tu v Maroku tým, čo sme všetci videli: sloboda, bratstvo, prijatie. Všetci ako bratia, s veľkým rešpektom. A toto je pekný „kvet“, pekný kvet spolužitia, ktorý sľubuje, že prinesie ovocie.

Nesmieme sa vzdávať! Je pravda, že ťažkosti ešte budú, bude mnoho ťažkostí, pretože, žiaľ, sú tu neústupné skupiny. Aj o tomto by som chcel jasne povedať: v každom náboženstve je vždy integralistická skupina, ktorá nechce pokročiť a žije z horkých spomienok na minulé boje a vyhľadáva skôr vojnu a zasieva strach. Videli sme, že je krajšie zasievať nádej. Zasievať nádej a ísť ruka v ruke, vždy vpred.

Videli sme, že v dialógu s vami tu v Maroku potrebujeme mosty, a máme žiaľ, keď vidíme ľudí, ktorí dávajú prednosť stavaniu múrov. Prečo máme žiaľ? Pretože tí, čo stavajú múry, skončia ako väzni múrov, ktoré stavajú. Naopak tí, čo stavajú mosty, veľmi pokročia vpred. Budovanie mostov je pre mňa niečo, čo je takmer nadľudské, pretože si to vyžaduje veľmi veľké úsilie. Veľmi ma oslovila jedna veta spisovateľa Iva Andrića v románe Most nad Drinou [pozn. dielo chorvátskeho spisovateľa z r. 1945]: hovorí, že most vytvoril Boh krídlami anjelov, aby ľudia komunikovali. Medzi vrchmi a medzi brehmi rieky, aby ľudia mohli komunikovať medzi sebou.

Most je pre ľudskú komunikáciu. Toto je nádherné, a v Maroku som to videl. Naopak múry sú proti komunikácii, sú na izoláciu a človek sa stáva ich väzňom... Takže v zhrnutí: plody nie je vidieť, ale je vidieť mnoho kvetov, ktoré prinesú plody. Poďme takto ďalej.“

Marocká novinárka z TV 2M Nadia Hammouchi sa pápeža opýtala na význam jeho stretnutia ako hlavy Katolíckej cirkvi s marockým kráľom, ktorý je zároveň s náboženským predstaviteľom s titulom „Veliteľ veriacich“. Zaujímalo ju, v akom zmysle môže toto stretnutie čelných predstaviteľov posilniť dialóg a vzťahy medzi náboženstvami a kultúrami.

Pápež František: „Vždy, keď je tu bratský dialóg, je tu vzťah na rozličných úrovniach. Dovoľte mi jeden obraz: dialóg nemôže byť „laboratórny“, musí byť ľudský, a ak je ľudský, prejavuje sa mysľou, srdcom i rukami. A tak sa robia a podpisujú dohody. Napríklad Spoločná výzva o Jeruzaleme bola krokom vpred, ktorý spravili nie predstaviteľ Maroka a predstaviteľ Vatikánu, ale urobili ho veriaci bratia, ktorí trpia, keď vidia, že toto „Mesto nádeje“ nie je ešte tak univerzálnym ako všetci chceme: židia, moslimovia a kresťania.

Všetci to chceme. A kvôli tomuto sme podpísali toto želanie: viac než dohoda je to želanie, výzva pre náboženské bratstvo, ktoré je symbolizované tým mestom, ktoré je naplno „naším“. Všetci sme občania Jeruzalema, všetci veriaci. Páčilo sa mi aj stretnutie s niektorými náboženskými predstaviteľmi, ktorí majú úctu a túžia po dialógu. Vaši náboženskí vodcovia sú bratskí, sú otvorení, a toto je dobrodením. Pokračujme touto cestou.“

Francúzsky žurnalista Nicolas Seneze z denníka La Croix položil dve otázky. Prvú ohľadom moslimov, ktorým za konverziu na kresťanstvo hrozí väzenie a v niektorých krajinách aj smrť. Druhá otázka mierila ku kauze kardinála Barbarina, lyonského arcibiskupa, ktorý sa dočasne stiahol z výkonu úradu, keďže čelí súdnemu procesu pre obvinenie z krytia páchateľa pedofílie. Novinára zaujímalo, či pápež František bude reagovať na nedávne hlasovanie kňazov Lyonskej diecézy, ktorí sa vyslovili za trvalé odstúpenie ich arcibiskupa.

Pápež František: „Môžem povedať, že v Maroku je sloboda kultu, náboženská sloboda, je tam sloboda príslušnosti k nejakému vierovyznaniu. A ďalej, sloboda sa stále vyvíja, rastie... Pomyslite na nás kresťanov pred 300 rokmi, či tam bola tá sloboda, ktorú máme dnes. Viera rastie v uvedomelosti, v schopnosti chápať sama seba.“

Svätý Otec v tejto súvislosti po latinsky zacitoval tézu Vincenta Lérinského, galského mnícha z 5. storočia o postupnom raste povedomia viery a morálky: «ut annis consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate»:

„To znamená, že rast sa musí upevňovať v priebehu rokov, časom sa rozvíjať, ale je to tá istá viera, ktorá sa rokmi povznáša. Takto sa napríklad chápe, že sme dnes odstránili trest smrti z Katechizmu katolíckej cirkvi. Pred 300 rokmi sa heretici upaľovali zaživa. Pretože Cirkev vzrástla v morálnom vedomí, v rešpektovaní ľudskej osoby.“ (...)

Podobne aj u moslimov je tento postupný rast povedomia, ktorý sa líši od krajiny ku krajine, vysvetlil pápež a pokračoval:

„V Maroku existuje tento rast. V tomto rámci je tu problém konverzie: niektoré krajiny ju stále neumožňujú. Neviem, či je zakázaná, ale v praxi je to tak. Iné krajiny, ako Maroko, nerobia problémy, sú otvorenejšie, rešpektujúcejšie, a hľadajú spôsob ako postupovať s diskrétnosťou. Iné krajiny, s ktorých predstaviteľmi som hovoril, vravia: nemáme problém, ale uprednostňujeme, aby si krst vykonali mimo krajiny a vrátili sa ako kresťania. Sú to spôsoby pokroku v slobode svedomia a slobode kultu. Mne však spôsobuje obavu niečo iné: regres nás kresťanov, keď uberáme slobodu svedomia: pomyslite na lekárov a kresťanské nemocničné inštitúcie, ktoré nemajú právo na výhradu svedomia, napríklad voči eutanázii. Ako to? Cirkev sa pohla ďalej a vy, kresťanské krajiny, idete dozadu? Premýšľajte nad tým, lebo je to pravda. Dnes my kresťania máme nebezpečenstvo, že niektoré vlády nám vezmú slobodu svedomia, ktorá je prvým krokom k slobode kultu. Odpoveď nie je jednoduchá, ale neobviňujme moslimov, obviňme aj seba samých kvôli týmto krajinám, kde sa toto deje, a musíme sa za to hanbiť.“

Pápež František zodpovedal aj druhú otázku francúzskeho novinára:

„Teraz o kardinálovi Barbarinovi. On, muž Cirkvi, podal demisiu, ale nemôžem ju morálne prijať, pretože z právneho hľadiska, aj v klasickom právnom myslení vo svete, existuje prezumpcia neviny pokým je kauza otvorená. On sa odvolal a prípad je otvorený. Keď druhý súd vydá rozsudok, uvidíme, čo nastane. Ale vždy je tu prezumpcia neviny. Je to dôležité, pretože to ide proti povrchnému mediálnemu rozsudku. (...) Raz som hovoril o jednom prípade v Španielsku, o tom, ako mediálny rozsudok zničil život niektorým kňazom, ktorých neskôr súd uznal za nevinných. Prv než sa vynesie mediálny súd, treba si to dva razy premyslieť.“

Cristina Cabrejas zo španielskej agentúry Efe sa pápeža opýtala na jeho postoj k rozhodnutiam vlád posilňovať či plne uzatvoriť hranice vzhľadom na migráciu. Konkrétne spomenula bariéry zo žiletkového ostnatého drôtu, ktorými Španielsko oddelilo svoje dve enklávy v Maroku a rozhodnutie amerického prezidenta plne zamedziť vstup a zastaviť pomoc trom latinskoamerickým krajinám.

Pápež František: „Ponajprv, ako som tom povedal pred chvíľou: stavitelia múrov, či už zo žiletkového drôtu alebo z tehál, sa stanú väzňami múrov, ktoré robia. To je prvá vec. História o tom vypovie. Po druhé: Jordi Évole, keď robil so mnou rozhovor [pozn. interview pre španielsku televíziu La Sexta odvysielané 31. marca 2019], ukázal mi kúsok toho drôtu s čepeľami. Poviem vám úprimne, pohlo to mnou a potom, keď odišiel, som plakal. Plakal som, pretože sa mi nejde do hlavy a do môjho srdca toľká krutosť.

Nejde mi do hlavy a do môjho srdca vidieť, ako sa niekto topí v Stredozemnom mori a zablokovať prístavy. Toto nie je spôsob, ako vyriešiť vážny problém prisťahovalectva. Chápem: vláda má v tomto probléme horúci zemiak v rukách, ale musí to vyriešiť inak, ľudsky. Keď som videl ten drôt, s čepeľami, zdalo sa mi to neuveriteľné.

Potom som raz mal možnosť vidieť film natočený vo väzení, o utečencoch, ktorí boli odmietnutí a vrátení späť. Neoficiálne väznice, väznice obchodníkov s ľuďmi. Ak chcete, môžem vám ho poslať. Trýznia ich. Ženy a deti predajú, zostanú muži. A tie mučenia, ktoré tam vidno natočené, sú na neuverenie. Bolo to nafilmované tajne, tajnými službami.  Pozri, ja nedovolím vstúpiť, to je pravda, pretože nemám miesto, ale sú tu iné krajiny, je tu Európska únia. Treba hovoriť, celá Európska únia. Nedovolím im vstúpiť a nechám ich utopiť sa alebo ich pošlem späť uvedomujúc si, že toľkí z nich padnú do rúk týmto priekupníkom, ktorý predajú ženy a deti a zabijú alebo budú mučiť mužov, aby ich zotročili? Tento film je k vašej dispozícii.

Raz som hovoril s istým vládnym predstaviteľom, mužom, ktorého si vážim, a poviem jeho meno, s Alexisom Tsiprasom. A keď sme hovorili o tomto a o dohodách o zamedzení vstupu, vysvetlil mi ťažkosti, ale nakoniec sa podelil zo srdca a povedal mi túto vetu: „Ľudské práva sú prednejšie než dohody“. Táto veta si zaslúži Nobelovu cenu.“

Nemecký novinár Michal Werner Schramm z ARD Rím sa pápeža opýtal: „Bojujete už veľa rokov na ochranu a pomoc migrantom, ako ste to urobili v posledných dňoch v Maroku. Európska politika ide presne v opačnom smere. Európa sa stáva akoby baštou proti migrantom. Táto politika odráža mienku voličov. Väčšina z týchto voličov sú kresťania katolíci. Ako sa cítite v tejto smutnej situácii?“  

Pápež František: „Je pravda, že mnoho ľudí dobrej vôle, nielen katolíkov, ale dobrých ľudí, s dobrou vôľou, je trochu poznačená strachom, ktorý je obvyklou „kázňou“ populizmu: strach. Zaseje sa strach a potom sa robia rozhodnutia. Strach je začiatkom diktatúr. Poďme do minulého storočia, k pádu Weimarskej republiky, opakujem to často. Nemecko potrebovalo cestu von, a cez sľuby a strach sa dostal dopredu Hitler. Výsledok poznáme. Učme sa z histórie! Toto nie je nič nové: zasievať strach znamená pozbierať dokopy krutosti, uzavretosti, a aj neplodnosť. Pomyslite na demografickú zimu Európy. Aj my, ktorí žijeme v Taliansku: pod nulou.

Premýšľajte nad nedostatkom historickej pamäte: Európa bola vytvorená migráciami a toto je jej bohatstvo. Myslime na štedrosť mnohých krajín, ktoré teraz klopú na dvere Európy, s európskymi migrantmi od roku ´84 a neskôr v dvoch povojnových obdobiach, masovo: Severná Amerika, Stredná Amerika, Južná Amerika. Môj otec tam išiel po vojne na prijatie. Aj Európa by mohla mať trochu vďačnosti...

Poviem dve veci. Je pravda, že prvoradou prácou, ktorú musíme konať, je usilovať sa, aby ľudia, ktorí migrujú kvôli vojne alebo hladu, nemali túto nevyhnutnosť. Ak však Európa tak veľkoryso predá Jemenu zbrane, ktoré zabíjajú deti, ako môže byť Európa koherentnou? Toto je príklad, Európa predáva zbrane. Potom je tu problém hladu, smädu. Európa, ak chce byť „matkou“ Európou a nie „babkou“ Európou, musí investovať, musí sa inteligentne snažiť dať rásť vzdelávaním a investíciami. A toto nie je odo mňa, to povedala kancelárka Merkelová. Je jedna vec, ktorú ona dosť rozvíja: zabrániť emigrácii nie silou, ale štedrosťou, investovaním do vzdelávania, do ekonomiky a tak ďalej, a to je veľmi dôležité.

Po druhé, ako konať: je pravda, že jedna krajina nemôže prijať všetkých, ale je tu celá Európa na rozdelenie migrantov, je tu celá Európa. Pretože pohostinnosť musí byť s otvoreným srdcom, ide tu ďalej o sprevádzanie, pozdvihnutie a integrovanie. Ak jedna krajina nemôže integrovať, musí hneď myslieť na to, aby hovorila s inými krajinami, koľko oni môžu integrovať. (...) So strachom sa nedostaneme vpred, s múrmi zostaneme uzavretí v týchto múroch... Robím tu kázeň, prepáčte!“

Cristiana Caricato, redaktorka talianskeho katolíckeho média TV2000 sa opýtala na názor Svätého Otca na polarizáciu v talianskej vnútornej politike a tiež na jeho vyjadrenia o pôsobení diabla:

„Často upozorňujete na činnosť diabla, urobili ste tak aj pri nedávnom samite na ochranu maloletých. Zdá sa mi, že v poslednom období bol diabol veľmi aktívny, veľmi sa pustil do práce v poslednej dobe, aj v Cirkvi... Čo robiť, aby sme mu čelili, predovšetkým čo sa týka škandálov pedofílie, stačia zákony? Prečo je diabol taký aktívny v tomto momente?“

Pápež František: „Vďaka za otázku. Jeden denník, po mojom príhovore na záver stretnutia predsedov biskupských konferencií o ochrane maloletých uviedol: „Pápež bol chytrý, najprv povedal, že pedofília je celosvetový problém, pohroma v celom svete, potom povedal niečo o Cirkvi, a nakoniec si umyl ruky a zvalil vinu na diabla.“ Trochu zjednodušujúce, nie? Ten príhovor je jasný. Jeden francúzsky filozof v 70-tych rokoch urobil rozlíšenie, ktoré mi dalo veľa svetla – volal sa Roqueplo [Philippe], a dal mi hermeneutické svetlo. Povedal takto: na porozumenie nejakej situácii treba dať všetky vysvetlenia a potom hľadať významy, čo to znamená sociálne, čo to znamená osobne, alebo nábožensky. Ja sa snažím dať všetky vysvetlenia, aj mieru vysvetlení, ale je tu určitý bod, ktorý nemožno pochopiť bez tajomstva zla.

Pomyslite na toto: virtuálna pedopornografia. Uskutočnili sa dve dôležité stretnutia, jedno v Ríme a druhé v Abú Zabí. Pýtam sa, prečo sa tento fenomén stal realitou každodenného života? Ako to? A hovorím o serióznych štatistikách. Ako to, že ak chceš vidieť sexuálne zneužitie dieťaťa naživo, môžeš sa napojiť na virtuálnu pedopornografiu a ukážu ti to. Pozri, nehovorím výmysly, je to v štatistikách. Pýtam sa: azda s tým zodpovední za verejný poriadok nemôžu nič urobiť? My v Cirkvi urobíme všetko, aby sme ukončili túto pliagu, urobíme všetko. V tom príhovore som uviedol konkrétne opatrenia. Existovali už aj pred samitom, keď mi predsedovia konferencií poskytli zoznam, ktorý som vám všetkým dal. Ale tí, čo sú zodpovední za tieto špinavosti, sú nevinní? Tí, ktorí tým zarábajú?

V Buenos Aires sme raz s dvomi mestskými poslancami, nie z celonárodnej vlády, urobili „nariadenie“, smernicu, nie je to zákon, nezáväzné ustanovenie pre luxusné hotely, v ktorom sa hovorilo, aby sa umiestnilo na recepciu toto upozornenie: „V tomto hoteli sa nepovoľuje „amusement“ s maloletými“. Nikto to nechcel vyvesiť. „Nie, ale viete, to sa nedá... Vyzerá to, že sme špinavci... To sa vie, že to nerobíme, ale bez vývesky“. Vláda napríklad nemôže identifikovať, kde sa tieto veci s deťmi vykonávajú? Všetky filmované naživo.

Hovorí to o tom, že celosvetová rana je veľká, ale aj o tom, že tomu nemožno rozumieť bez ducha zla, je to konkrétny problém. Musíme ho vyriešiť v konkrétnosti, ale povedať zároveň, že je to duch zla. A na vyriešenie tohto existujú dve publikácie, ktoré odporúčam: článok Gianniho Valenteho, myslím, že z Vatican Insider, kde hovorí o donatistoch. Nebezpečenstvom Cirkvi je dnes stať sa donatistami vytváraním ľudských predpisov – tie sa musia robiť –, ale obmedzovaním sa na ne a zabúdajúc na ďalšie duchovné rozmery, na modlitbu, pokánie, sebaobvinenie, čo nie sme naučení robiť. Je treba oboje! Pretože na to, aby sme zvíťazili nad duchom zla, si netreba „umývať ruky“ hovoriac: „je to dielo diabla“. Nie. Musíme bojovať aj proti diablovi, tak ako musíme bojovať proti ľudským veciam.

Ďalšia publikácia je z časopisu Civiltà Cattolica. Napísal som v roku 1987 knihu Lettere della tribolazione (Listy súženia), čo boli listy pátra generála jezuitov z doby, keď sa udialo zrušenie Spoločnosti Ježišovej. Napísal som predhovor a spracovali štúdiu o listoch, ktoré som napísal čilskému biskupskému zboru a ľudu Čile o tom, ako konať voči tomuto problému: dva aspekty, ten ľudský, vedecký a tiež právny, na boj s týmto fenoménom, a potom aspekt duchovný.  

To isté som urobil aj s biskupmi Spojených štátov, pretože ich návrhy boli príliš zamerané na organizačnú stránku, na metodológie, a nechtiac bola zanedbaná táto druhá dimenzia, duchovná. S laikmi, so všetkými... Chcel by som vám povedať: Cirkev nie je cirkvou „kongregacionalistickou“, je Cirkvou katolíckou, kde biskup musí vziať záležitosť do ruky ako pastier. Pápež sa jej musí chopiť rukou ako pastier. Ako? Disciplinárnymi opatreniami, modlitbou, pokáním, obvinením seba samých. A v tom liste, ktorý som napísal prv než [predsedovia biskupských konferencií] začali duchovné cvičenia, je aj táto dimenzia dobre vysvetlená. Bol by som vďačný, keby ste študovali tieto dve veci: ľudský aspekt a aj ten týkajúci sa duchovného boja. Ďakujem.“

Odpovedi na druhú otázku ohľadom talianskej politiky sa pápež František diplomaticky vyhol: „Nepýtajte sa ma na taliansku politiku, nerozumiem sa do nej.“

Na záver stretnutia s novinármi pápež s úsmevom zablahoželal dvom dlhoročným novinárom (Phil Pullela, Gerard O´Connell) k ich životným jubileám.

-jb, mh, zk-

(Aktualizované: 2.4.2019, 20:06)

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

01 apríla 2019, 12:54