Homília Kvetnej nedele: Ježiš pokorou a poslušnosťou zničil triumfalizmus

Jasajúce zástupy pri vstupe do Jeruzalema a Ježišova pokora. Slávnostné výkriky i ukrutná zúrivosť. Toto dvojité tajomstvo každý rok sprevádza vstup do Svätého týždňa, a to vo dvoch momentoch charakteristických pre toto slávenie: v procesii s palmovými a olivovými ratolesťami a potom v slávnostnom prednese príbehu Pašií.

Zapojme sa do tohto diania preniknutého Duchom Svätým, aby sme získali to, o čo sme prosili v modlitbe: aby sme s vierou sprevádzali nášho Spasiteľa na jeho ceste a aby sme tú veľkú náuku, ktorú predstavuje jeho umučenie, mali neustále za vzor života a víťazstva nad zlom.

Ježiš nám ukazuje ako čeliť ťažkým chvíľam a najzákernejším pokušeniam, 

zachovávajúc si v srdci pokoj, ktorý nie je odstupom, nezraniteľnosťou či nadľudským heroizmom, ale je dôverujúcou odovzdanosťou Otcovi a jeho vôli spásy, života a milosrdenstva; a v celom svojom poslaní prechádzal pokušením „vziať veci do vlastných rúk“, sám si na to zvoliť spôsob a vymaniť sa spod poslušnosti Otcovi. Od začiatku, pri štyridsaťdňovom zápase na púšti, až po koniec, pri umučení, Ježiš odoláva tomuto pokušeniu poslušnou dôverou Otcovi.

Aj dnes, pri svojom vstupe do Jeruzalema, nám Ježiš ukazuje túto cestu. Pretože pri tej udalosti mal Zlý, knieža tohto sveta, v rukách jednu kartu, ktorú chcel dať do hry: kartu triumfalizmu, a Pán odpovedal zotrvaním vo vernosti svojej ceste – ceste pokory.

Triumfalizmus sa snaží priblížiť k cieľu skratkami, falošnými kompromismi. Jeho cieľom je vyviezť sa na voze víťaza. Triumfalizmus žije z gest a slov, ktoré však neprešli taviacou vyhňou kríža; žije z porovnávania sa s ostatnými, posudzujúc ich vždy za horších, nedostatočných, zlyhaných... Rafinovanou formou triumfalizmu je duchovná svetskosť, ktorá je tým najväčším nebezpečenstvom, tým najzákernejším pokušením, ktoré ohrozuje Cirkev (De Lubac). Ježiš zničil triumfalizmus svojím utrpením.

Pán skutočne zdieľal radosť spolu s ľudom, s mladými, ktorí vyvolávali jeho meno vyhlasujúc ho za Kráľa a Mesiáša. Jeho srdce sa tešilo pri pohľade na nadšenie a oslavu chudobných Izraela. Až do tej miery, že tým farizejom, ktorí ho žiadali, aby napomenul svojich učeníkov za ich škandalózne výkriky, odvetil: «Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene» (Lk 19,40). Pokora neznamená negovanie skutočnosti; a Ježiš je skutočne Mesiáš, je skutočne Kráľ.

Zároveň je však Kristovo srdce na inej ceste, na svätej ceste, ktorú poznajú jedine on a Otec: na ceste vedúcej od «božskej prirodzenosti» k «prirodzenosti sluhu», na ceste uponíženia sa v poslušnosti «až na smrť, až na smrť na kríži» (Flp 2,6-8). On vie, že na to, aby dosiahol skutočný triumf, musí dať priestor Bohu; a pre vytvorenie miesta Bohu existuje jediný spôsob: sebazrieknutie, sebavyprázdnenie. Mlčať, modliť sa, pokoriť sa. S krížom, bratia a sestry, sa nedá vyjednávať – buď ho objímeme, alebo ho odmietame. A svojím pokorením sa nám Ježiš chcel otvoriť cestu viery a predísť nás na nej.

Za ním bola ako prvá z ovečiek jeho matka, Mária, prvá učeníčka. Panna Mária a svätí museli trpieť, aby kráčali vo viere a v Božej vôli. Zoči-voči tvrdým a bolestivým udalostiam života, odpovedať s vierou stojí «zvláštnu námahu srdca» (porov. sv. Ján Pavol II., Redemptoris Mater, 17). Je ňou noc viery. Avšak len z tejto noci vzchádza úsvit zmŕtvychvstania. Pod krížom Mária znova premýšľala o slovách, ktorými jej anjel zvestoval jej Syna: «On bude veľký [...]; Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca» (Lk 1,32-33). Mária sa na Golgote nachádza pred totálnym vyvrátením toho prísľubu: jej Syn je v agónii na kríži ako nejaký zločinec. Takto bol triumfalizmus, zničený Ježišovým pokorením, rovnako zničený aj v srdci Matky; obaja vedeli mlčať.

Predídení Máriou, nespočetní svätci a svätice nasledovali Ježiša na ceste pokory a na ceste poslušnosti. Dnes, vo Svetový deň mládeže, chcem pripomenúť to množstvo mladých svätcov a svätíc, osobitne tých „od vedľajších dverí“, ktorých pozná len Boh a ktorých nám chce niekedy s prekvapením odhaliť. Drahí mladí, nehanbite sa ukázať vaše nadšenie pre Ježiša, zakričať, že on žije, že je vaším životom. No zároveň nemajte strach nasledovať ho po ceste kríža. A keď pocítite, že od vás žiada, aby ste sa vzdali seba samých, aby ste sa zriekli vašich istôt, aby ste sa úplne odovzdali Otcovi, ktorý je na nebesiach, vtedy sa, drahí mladí, radujte a jasajte! Ste na ceste Božieho kráľovstva.

Slávnostné jasanie i ukrutná zúrivosť; je úchvatné Ježišovo mlčanie v jeho utrpení, víťazí aj nad pokušením odpovedať, byť „mediálnym“. Vo chvíľach temnosti a veľkého súženia je treba mlčať, mať odvahu mlčať, s podmienkou, aby to bolo mlčanie miernosti a nie mlčanie v zášti. Mlčanlivá miernosť nám dá vyzerať ešte slabšími, ešte viac upokorenými, a vtedy zlý duch naberie odvahu a vyjde z úkrytu. Bude mu treba odporovať v mlčaní, „udržiavajúc si pozíciu“, avšak s tým istým postojom ako mal Ježiš. On vie, že vojna sa odohráva medzi Bohom a kniežaťom tohto sveta a že nejde o to, aby sme siahli po meči, ale zotrvali pokojnými, pevnými vo viere. Nastala Božia hodina. A v hodine, keď Boh vchádza do bitky, ho treba nechať konať. Naše bezpečné miesto bude pod plášťom Svätej Božej Matky. A zatiaľ čo očakávame, že Pán príde a utíši búrku (porov. Mk 4,37-41), naším mlčanlivým svedectvom v modlitbe sebe samým i druhým «zdôvodníme nádej, ktorá je v [nás]» (1 Pt 3,15). Toto nám pomôže žiť vo svätom napätí medzi pamäťou o prísľuboch, realitou zúrivosti prítomnej na kríži a nádejou zmŕtvychvstania.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, mk, jb-

Aktualizované: 14.04.2019, 15:41