Anjel Pána v 5. pôstnu nedeľu: Prečo Ježiš nehodil kameň, hoci mohol

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnú Piatu pôstnu nedeľu nám liturgia ponúka epizódu o žene cudzoložnici (porov. Jn 8,1-11). V danom príbehu stoja proti sebe dva postoje: na jednej strane postoj zákonníkov a farizejov, a na druhej strane postoj Ježišov. Tí prví chcú ženu odsúdiť, keďže sa cítia byť ochrancami Zákona a jeho verného aplikovania. Ježiš ju naopak chce zachrániť, pretože on zosobňuje milosrdenstvo Boha, ktorý odpustením vykupuje a zmierením obnovuje.

Pozrime sa teda na samotnú udalosť. Kým Ježiš učí v chráme, zákonníci a farizeji k nemu privedú ženu, ktorú prichytili pri cudzoložstve; postavia ju doprostred a Ježiša sa pýtajú, či ju treba ukameňovať, ako to predpisuje Mojžišov zákon. Evanjelista upresňuje, že zámerom ich otázky bolo, „aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať“ (v. 6). Môžeme predpokladať, že ich úmysel bol tento – všimnite si zlomyseľnosť tých ľudí: „nie“ ukameňovaniu by bolo dôvodom obviniť Ježiša z nerešpektovania Zákona; „áno“ by bolo zasa dôvodom na udanie Ježiša rímskemu úradu, ktorý si vyhradil len pre seba právo vydávať rozsudky a nedovoľoval davové lynčovanie. A Ježiš má odpovedať.

Ježišovi oponenti sú v zovretí legalizmu a Božieho Syna chcú uzavrieť do svojej perspektívy súdu a odsúdenia. On však neprišiel na svet, aby súdil a odsudzoval, ale aby zachraňoval a ponúkol ľuďom nový život. A ako Ježiš na túto skúšku reaguje? V prvom rade zostáva na chvíľu ticho, zohne sa a píše prstom po zemi, takmer akoby chcel všetkým pripomenúť, že jediným zákonodarcom a sudcom je Boh, ktorý napísal Zákon do kameňa. A potom povie: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (v. 7). Ježiš takto apeluje na svedomie tých mužov, ktorí sa cítili byť „heraldmi spravodlivosti“, no Ježiš ich vyzýva uvedomiť si ich vlastný stav hriešnych ľudí, na základe čoho si nemôžu privlastňovať právo nad životom a smrťou niekoho, kto je im podobný.

V tom momente, jeden po druhom, počnúc tými najstaršími – čiže tými najviac znalými vlastnej úbohosti – všetci odchádzajú preč a vzdávajú sa ukameňovania ženy. Táto scéna pozýva aj každého z nás, aby sme si vo svedomí uvedomili, že sme hriešnici, a aby sme vypustili z našich rúk kamene ohovárania, odsudzovania a klebiet, ktoré by sme neraz chceli hádzať do druhých. Keď druhých ohovárame, hádžeme tým kamene, sme ako tí vyššie spomenutí.

Nakoniec teda zostávajú tam uprostred iba Ježiš a žena; „úbožiačka a milosrdenstvo“, hovorí sv. Augustín (In Joh 33,5). Ježiš je jediný bez viny, jediný, ktorý by mohol hodiť do nej kameň, ale nerobí to, lebo Boh „nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil“ (porov. Ez 33,11). Preto sa Ježiš lúči so ženou týmito úžasnými slovami: „Choď a už nehreš!“ (v. 11). A takto Ježiš pred ňou otvára novú cestu, vytvorenú milosrdenstvom; cestu, ktorá si od nej žiada úsilie už viac nehrešiť. Je to pozvanie, ktoré platí pre každého z nás: keď nám Ježiš odpúšťa, vždy pred nami otvára novú cestu ako ísť vpred.

V tomto Pôstnom období sme pozvaní uvedomiť si, že sme hriešnici a prosiť si od Boha odpustenie. A toto odpustenie, zatiaľ čo nás zmieruje a udeľuje nám pokoj, nám tiež dáva začať obnovený životný príbeh. Každé pravé obrátenie je nasmerované k novej budúcnosti, k novému životu, k životu krásnemu, k životu oslobodenému od hriechu, k životu veľkodušnému. Nebojme sa preto prosiť Ježiša o odpustenie, lebo on nám otvára dvere k tomuto novému životu. Panna Mária nech nám pomáha svedčiť všetkým o milosrdnej láske Boha, ktorý nám v Ježišovi odpúšťa a robí náš život novým, ponúkajúc nám vždy nové možnosti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-