Pápež František slávil „24 hodín pre Pána“: V spovedi Boh píše do nášho srdca

Za účasti členov Rímskej kúrie, kardinálov, biskupov, kňazov a rehoľníkov, veriacich z Ríma i pútnikov sa slávenie začalo o 17.00 liturgiou slova. V úvodnom čítaní z Knihy proroka Izaiáša (43,-16-21) zazneli slová: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?“ Po reponzóriovom žalme „Pán je dobrý a veľmi láskavý“ (Ž 102) diakon predniesol evanjelium o Ježišovom odpustení cudzoložnej žene, ktorú chceli kameňovať (Jn 8,1-11).

Plné znenie homílie Svätého Otca

„Ostali iba tí dvaja: [ona] biedna a [jeho] milosrdenstvo“ (Sv. Augustín: In Joh 33,5). Takto sv. Augustín uzatvára vyvrcholenie evanjeliového príbehu, ktorý sme práve počuli (Jn 8,1-11). Odišli tí, čo prišli hodiť do ženy kameň, alebo obviniť Ježiša ohľadom zákona. Odišli, nemali iné záujmy. Ježiš naopak zostáva. Ostáva, pretože zostalo to, čo je v jeho očiach vzácne: tá žena, tá osoba. Pre neho je hriešnik prednejší než hriech.

Ja, ty, každý z nás, sme v srdci Boha prednejší: sme prednejší než pochybenia, pravidlá, súdy a naše pády. Prosme o milosť podobného pohľadu ako je ten Ježišov, prosme, aby sme mali kresťanský rámec života, kde prv než hriech vidíme s láskou hriešnika, prv než chybu vidíme chybujúceho, prv než jeho príbeh vidíme človeka.

„Ostali iba tí dvaja: [ona] biedna a [jeho] milosrdenstvo.“ Pre Ježiša žena pristihnutá pri cudzoložstve nepredstavuje paragraf Zákona, ale konkrétnu situáciu, do ktorej sa zapája. Preto ostáva tam, so ženou, takmer stále mlčanlivo. A medzitým vykoná dva razy tajomné gesto: píše prstom po zemi (Jn 8,6.8). Nevieme čo napísal a možno to nie je to najdôležitejšie: pozornosť evanjelia sa totiž kladie na samotnú skutočnosť, že Pán píše.

Prichádza na myseľ príbeh na Sinaji, keď Boh napísal tabule zákona svojím prstom (porov. Ex 31,18), práve tak, ako to robí teraz Ježiš. Neskôr Boh skrze prorokov sľúbil, že už viac nebude písať na kamenné tabule, ale priamo do sŕdc (porov. Jer 31,33), na živých tabuliach našich sŕdc (porov. 2 Kor 3,3). S Ježišom, vteleným Božím milosrdenstvom, nadišiel čas písať do srdca človeka, dať nádej ľudskej biede: dať nielen vonkajšie zákony, ktoré často nechávajú Boha i človeka vzdialených, ale zákon Ducha, ktorý vstupuje do srdca a oslobodzuje ho.

Takto sa to udeje u tej ženy, ktorá sa stretá s Ježišom a opäť začína žiť. A vykročí, aby už nehrešila (pozri Jn 8,11). Je to Ježiš, ktorý nás mocou Ducha Svätého oslobodzuje od zla, ktoré máme vo vnútri, od hriechu, ktorému Zákon mohol brániť, ale nie ho odstrániť.

Napriek tomu, zlo je silné, má zvodnú moc: priťahuje, očaruje. Na odtrhnutie sa od neho nestačí naša snaha, je treba lásku, ktorá je mocnejšia. Bez Boha sa nad zlom nedá zvíťaziť: iba jeho láska dvíha vo vnútri, iba jeho neha, ktorá sa vlieva do srdca, oslobodzuje. Ak chceme oslobodenie od zla, musíme dať priestor Pánovi, ktorý odpúšťa a uzdravuje. A robí to predovšetkým cez sviatosť, ktorú sa chystáme sláviť. Spoveď je prechod od biedy k milosrdenstvu, je to písanie Boha do srdca. Tam zakaždým čítame, že sme vzácni v Božích očiach, že on je Otec a miluje nás viac ako my samých seba.

«Ostali iba tí dvaja: [ona] biedna a [jeho] milosrdenstvo». Iba oni. Koľkokrát sa cítime byť sami a strácame niť života. Koľkokrát viac nevieme ako začať odznovu, stiesnení únavou prijať seba samých. Potrebujeme začať odznova, no nevieme odkiaľ. Kresťan sa rodí s odpustením, ktoré prijíma pri krste. A vždy sa znovuzrodzuje odtiaľ: z prekvapujúceho odpustenia Boha, z jeho milosrdenstva, ktoré nás obnovuje.

Jedine ako tí, ktorým je odpustené, môžeme začať odznova občerstvení, po tom, ako sme zakúsili radosť z toho, že nás Otec miluje až do krajnosti. Jedine prostredníctvom Božieho odpustenia sa v nás uskutočňujú naozaj nové veci. Vypočujme si znovu vetu, ktorú nám dnes Pán povedal prostredníctvom proroka Izaiáša: «Hľa, ja robím čosi nové» (Iz 43,19).

Odpustenie nám dáva nový začiatok, robí nás novými stvoreniami, dáva nám rukou sa dotknúť nového života. Božie odpustenie nie je akousi fotokópiou, ktorá sa identicky reprodukuje pri každom vstúpení do spovednice. Prijať odpustenie hriechov prostredníctvom kňaza je vždy novou, originálnou a nenapodobiteľnou skúsenosťou. Dáva nám prejsť zo samoty s našimi biedami a našimi žalobcami, ako u ženy z evanjelia, k pozdvihnutiu a povzbudeniu Pánom, ktorý nám pomáha začať odznova.

«Ostali iba tí dvaja: [ona] biedna a [jeho] milosrdenstvo». Čo robiť, aby sme si obľúbili milosrdenstvo, aby sme prekonali strach zo spovede? Prijmime opäť Izaiášovo pozvanie: «Nebadáte?» (Iz 43,19). Uvedomiť si Božie odpustenie. Je to dôležité. Bolo by pekné, keby sme po spovedi zostali ako tá žena, s pohľadom zameraným na Ježiša, ktorý nás práve oslobodil: nie viac na naše biedy, ale na jeho milosrdenstvo. Hľadieť na kríž a povedať s úžasom: „Hľa, kde skončili moje hriechy. Ty si ich vzal na seba. Neukázal si na mňa prstom, otvoril si predo mnou náruč a opäť si mi odpustil“.

Je dôležité pamätať na  Božie odpustenie, pamätať si jeho nehu, znovu si vychutnať ten pokoj a slobodu, ktorú sme zakúsili. Pretože toto je srdcom spovede: nie hriechy, ktoré hovoríme, ale Božia láska, ktorú prijímame a ktorú vždy tak potrebujeme.

Môže nám prísť na um ešte jedna pochybnosť: „Spovedanie nepomáha, stále pácham tie isté hriechy“. No Pán nás pozná, vie, že vnútorný zápas je tvrdý, že sme slabí a že inklinujeme k pádu, že častokrát sme recidivistami v konaní zla. A ponúka nám, aby sme začali byť recidivistami v dobrom, v prosení o milosrdenstvo. Bude to on, kto nás pozdvihne a urobí z nás nové stvorenia. Začnime teda odznova od spovede, prinavráťme tejto sviatosti miesto, ktoré si v živote a v pastorácii zasluhuje!

«Ostali iba tí dvaja: [ona] biedna a [jeho] milosrdenstvo». Aj my dnes v spovednici zažívame toto stretnutie spásy: my, s našimi biedami a naším hriechom; Pán, ktorý nás pozná, miluje nás a oslobodzuje nás od zlého. Začnime toto stretnutie, vyprosujúc si milosť, aby sme ho znovuobjavili.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, zk, jb-