Homília Svätého Otca: Dbať o slabších a uznať dary iných sú kroky k jednote

Homília Svätého Otca Františka pri slávení vešpier

Dnes sa začína Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, v ktorom sme všetci pozvaní vyprosovať od Boha tento veľký dar. Jednota kresťanov je plodom Božej milosti a my sa musíme dať k dispozícii na jeho prijatie s veľkodušným a ochotným srdcom. Dnes večer ma zvlášť teší, že sa modlíme spolu so zástupcami iných cirkví prítomných v Ríme, ktorým adresujem srdečný a bratský pozdrav. Pozdravujem tiež ekumenickú delegáciu z Fínska, študentov Ekumenického inštitútu Bossey, ktorí sú na návšteve v Ríme na prehĺbenie sa v poznaní Katolíckej cirkvi, a mladých pravoslávnych i z východných ortodoxných cirkví, ktorí tu študujú s podporou Výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami, ktorý pracuje pri Rade na podporu jednoty kresťanov.

Kniha Deuteronómium zobrazuje izraelský ľud utáborený na Moabských pláňach, v mieste vstupu do tej zeme, ktorú mu Boh zasľúbil. Tu Mojžiš, ako starostlivý otec a vodca určený Pánom, opakuje ľudu Zákon, vyučuje ho a pripomína mu, že musí žiť s vernosťou a spravodlivosťou, keď sa raz usadí v zasľúbenej krajine.

Úryvok, ktorý sme práve počuli (Dt 16,9-20) dáva pokyny ako sláviť tri hlavné sviatky roka: Pesach (Veľkú noc), Shavout (Turíce) a Sukkot (Sviatok stánkov). Každý z týchto sviatkov vyzýva Izrael k vďačnosti za dobrá, ktoré dostal od Boha. Oslava sviatku si vyžaduje účasť všetkých. Nikto nesmie byť vylúčený: «Pred Pánom, svojím Bohom, potom hoduj ty i tvoj syn, tvoja dcéra, tvoj sluha i tvoja slúžka, aj levita, ktorý býva v tvojom bydlisku, cudzinec, sirota i vdova, ktorí bývajú s vami» (Dt, 16,11).

Pri každom sviatku treba vykonať púť «na miesto, ktoré si Pán vybral, aby tam prebývalo jeho meno» (v. 2). Tam sa veriaci Izraelita musí postaviť pred Boha. Napriek tomu, že každý Izraelita bol otrokom v Egypte, bez akéhokoľvek osobného majetku, «nikto sa neukáže pred Pánom s prázdnymi rukami» (v. 16) a dar každého bude úmerný požehnaniu, ktoré mu dal Pán. Všetci preto dostanú svoj podiel z bohatstva krajiny a budú mať prospech z dobroty Boha.

Nemá nás prekvapiť skutočnosť, že biblický text prechádza od osláv troch hlavných sviatkov k vymenovaniu sudcov. Samotné sviatky napomínajú ľud k spravodlivosti, keď pripomínajú základnú rovnosť medzi všetkými členmi, ktorí sú všetci rovnako závislí na Božom milosrdenstve, a keď každého pozývajú podeliť sa s ostatnými o prijaté dobrá. Vzdávanie úcty a chvály Pánovi na sviatky roka ide ruka v ruke s prejavením úcty a spravodlivosti svojmu blížnemu, najmä ak je slabý a v núdzi.

Kresťania z Indonézie sa pri uvažovaní nad výberom témy na tento modlitbový týždeň rozhodli inšpirovať týmito slovami Deuteronómia: «Len o spravodlivosť sa budeš usilovať» (16,20). Živo si uvedomujú obavu, aby hospodársky rast ich krajiny vedený logikou konkurencie, neponechal mnohých v chudobe, pričom by umožnil len niekoľkým veľmi zbohatnúť. Je tu v ohrození vzájomný súlad spoločnosti, spolunažívanie ľudí rozličných etník, jazykov a náboženstiev so zdieľaním zmyslu pre zodpovednosť za seba navzájom.

Avšak toto neplatí len pre Indonéziu: túto situáciu nachádzame i v ostatnom svete. Keď spoločnosť už nie je založená na princípe solidarity a spoločného dobra, sme svedkami škandálu, keď ľudia žijú v extrémnej biede povedľa mrakodrapov, ohromných hotelov a luxusných nákupných centier, symbolov hrmotného bohatstva. Zabudli sme na múdrosť mojžišovského zákona, podľa ktorého, ak sa bohatstvo nezdieľa, rozdeľuje sa spoločnosť.

Svätý Pavol, keď píše Rimanom, aplikuje rovnakú logiku na spoločenstvo kresťanov: tí, ktorí sú silní, sa musia ujímať slabých. Nie je kresťanským «hľadať záľubu sami v sebe» (15,1). Podľa Kristovho príkladu sa musíme skutočne usilovať o to, aby sme boli na povzbudenie tým, ktorí sú slabí. Solidarita a spoločná zodpovednosť musia byť zákonmi, ktorými sa riadi kresťanská rodina.

Ako svätý Boží ľud, aj my sme vždy na prahu vstupu do Kráľovstva, ktoré nám Pán prisľúbil. Ale keďže sme rozdelení, potrebujeme si pripomenúť výzvu k spravodlivosti, s ktorou sa na nás obracia Boh. Aj medzi kresťanmi existuje riziko, že preváži tá logika, známa Izraelitom za dávnych dôb i mnohým vyspelým národom dneška, a síce, že v snahe hromadiť bohatstvá zabudneme na slabých a núdznych.

Je ľahké zabudnúť na základnú rovnosť, ktorá existuje medzi nami: že na začiatku sme boli všetci otrokmi hriechu a že nás Pán zachránil v krste, keď nás nazval svojimi deťmi. Je jednoduché si myslieť, že duchovná milosť, ktorú sme dostali ako dar, je naším majetkom, niečím, čo nám náleží a sme toho vlastníkmi. Je navyše možné, že dary prijaté od Boha nás urobia slepými voči tým darom, ktorých sa dostalo iným kresťanom.

Je ťažkým hriechom bagatelizovať alebo pohŕdať darmi, ktoré Pán udelil iným bratom, nazdávajúc sa, že oni sú pred Bohom menej privilegovaní. Ak v sebe živíme podobné myšlienky, pripúšťame, aby sa zo samotnej prijatej milosti stal zdroj pýchy, nespravodlivosti a rozdelenia. A ako potom môžeme vstúpiť do zasľúbeného Kráľovstva?

Kult, ktorý sa spája s týmto Kráľovstvom, kult, ktorý spravodlivosť vyžaduje, je oslavou, ktorá zahŕňa všetkých, oslavou, v ktorej sa prijaté dary stávajú prístupnými a vzájomne sa zdieľajú. Aby sme urobili prvé kroky smerom k tej zasľúbenej krajine, ktorou je naša jednota, musíme v prvom rade uznať s pokorou, že naše prijaté požehnania nemáme na základe nároku, ale ako dar, a že sme ich dostali, aby sme sa o ne podelili s ostatnými.

Po druhé, musíme uznať hodnotu milosti udelenej iným kresťanským spoločenstvám. V dôsledku toho bude našou túžbou mať účasť na daroch iných. Kresťanský ľud obnovený a obohatený touto výmenou darov bude ľudom schopným kráčať pevným krokom a s dôverou po ceste, ktorá vedie k jednote.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-