Pápež František na začiatku roka prijal diplomatický zbor pri Svätej stolici - DOPLNENÉ

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

So Svätou stolicou udržiava diplomatické vzťahy 183 štátov, k čomu treba pripočítať aj Európsku úniu a Zvrchovaný Maltézsky rád. V Ríme sídli fyzicky 89 veľvyslanectiev. Dekanom diplomatického zboru je momentálne cyperský veľvyslanec George Poulides, ktorý sa z titulu svojej funkcie prihovoril pápežovi v úvode novoročného stretnutia v mene všetkých prítomných.

V Klementínskej sále Apoštolského paláca nechýbal ani mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici Marek Lisánsky. V úrade je od 1. júna 2018, takže novoročnú audienciu diplomatov absolvoval po prvý raz.

Pápež František sa veľvyslancom prihovoril s ocenením ich služby a so žičením pre ich národy: „Vaším prostredníctvom nech sa dostane moja blízkosť národom, ktoré reprezentujete, spolu s prianím, aby práve začatý nový rok priniesol pokoj a blaho každému členovi ľudskej rodiny.“

Po poďakovaní cyperskému veľvyslancovi za privítaciu reč Svätý Otec predniesol 55-minútový príhovor. Prinášame jeho obsah v stručnom súhrne, s plným prekladom vybraných častí.

Na pozadí viacerých aktuálnych výročí pápež František formuloval postoje Svätej stolice vo významných otázkach života ľudskej spoločnosti v súlade s jej duchovným poslaním. Svoj príhovor oprel o odkaz svätého pápeža Pavla VI., ktorého viackrát citoval z jeho prejavu na pôde OSN v New Yorku v roku 1965.

Medzi zmluvami uzavretými Svätou stolicou v uplynulom roku pápež menoval ratifikáciu základnej zmluvy s Beninom o statuse Katolíckej cirkvi v krajine a dohodu so San Marinom o vyučovaní náboženstva na školách. Na multilaterálnej úrovni to bola ratifikácia regionálnej konvencie UNESCO o uznávaní vysokoškolskej kvalifikácie v oblasti Ázie a Tichomoria a tiež dohoda Rady Európy o kultúrnych itinerároch. Vatikánsky štát bol tiež prednedávnom prijatý do SEPA - európskeho platobného systému meny euro.

Prv než Svätý Otec prešiel k vzťahom s konkrétnymi krajinami, pripomenul duchovné poslanie Svätej stolice:

„Poslušnosť spirituálnej misii, ktorá pramení z príkazu Pána Ježiša apoštolovi Petrovi: «Pas moje baránky» (Jn 21,15), núti pápeža – a tým pádom Svätú stolicu – starostlivo sa zaujímať o celú ľudskú rodinu a o jej potreby, aj materiálneho a sociálneho rázu. Predsa však, Svätá stolica nemá v úmysle zasahovať do života štátov, avšak má ambíciu byť poslucháčom pozorným a citlivým na problémy týkajúce sa ľudstva, s úprimnou a pokornou túžbou vložiť sa do služby dobra pre každú ľudskú bytosť.“

V tejto súvislosti pápež pripomenul svoj kontakt s množstvom pútnikov, ktorí prichádzajú do Vatikánu z rôznych krajín ako aj apoštolské cesty, ktoré ho v ostatnom roku zaviedli do Čile, Peru, Švajčiarska, Írska, Litvy, Lotyšska a Estónska.

Pápež František potom zvlášť poukázal na úsilie v oblasti podpory pokoja a zmierenia. Na prvom mieste spomenul svoj blízky záujem o Nikaraguu hľadajúcu vnútorný dialóg. Ďalej pripomenul pozitívny vývoj vzťahov medzi Svätou stolicou a Vietnamom s výhľadom na menovanie sídelného pápežského reprezentanta v krajine, čo je „vyjadrením záujmu Petrovho nástupcu o miestnu cirkev“.

Do tretice Svätý Otec menoval Čínu, konkrétne podpis predbežnej dohody o menovaní biskupov v Číne z 22. septembra 2018 ako „ovocie dlhého a uváženého inštitucionálneho dialógu, vďaka ktorému sa dospelo k stanoveniu niektorých stabilných prvkov spolupráce medzi Apoštolskou stolicou a občianskymi autoritami.“

„Ďakujem Pánovi, pretože po prvý raz po toľkých rokoch sú všetci biskupi v Číne v plnom spoločenstve s Petrovým nástupcom a s univerzálnou Cirkvou. Viditeľným znakom toho bola aj účasť dvoch biskupov z kontinentálnej Číny na nedávnej synode venovanej mladým. Kiež napredovanie v kontaktoch o aplikovaní podpísanej Predbežnej dohody prispeje k vyriešeniu otvorených otázok a k zaisteniu tých priestorov, ktoré sú nevyhnutné pre skutočné požívanie náboženskej slobody.“

V ďalšej časti príhovoru pápež položil dôraz na význam multilateralizmu vo svetovej politike. Najprv pripomenul aktuálne 70. výročie vzniku Rady Európy a 100. výročie založenia Spoločnosti národov, ktorá existovala v období po Prvej svetovej vojne:

„Prečo pripomínať organizáciu, ktorá už dnes neexistuje? Pretože reprezentuje začiatok modernej multilaterálnej diplomacie, prostredníctvom ktorej sa štáty pokúšajú vymaniť vzájomné vzťahy z logiky podrobovania si, ktorá vedie k vojne.“ V tejto ceste neskôr od roku 1945 pokračovalo OSN, dodal pápež František so širším vysvetlením:

„Nezastupiteľným predpokladom úspechu multilaterálnej diplomacie sú dobrá vôľa a dobrá viera účastníkov dialógu, vôľa k čestnej a úprimnej konfrontácii a ochota prijať nevyhnutné kompromisy, ktoré vyplynú z konfrontácie medzi stranami. Tam, kde čo i len jeden z týchto prvkov chýba, preváži hľadanie jednostranných riešení a v konečnom dôsledku podrobenie si slabšieho tým silnejším. Spoločnosť národov sa dostala do krízy práve z týchto dôvodov a bohužiaľ zaznamenávame, že rovnaké postoje ešte i dnes ohrozujú zástoj hlavných medzinárodných organizácií.

Považujem preto za dôležité, aby aj v súčasnosti nezlyhala vôľa k pokojnej a konštruktívnej konfrontácii medzi štátmi, aj keď je zrejmé ako vzťahy v rámci medzinárodného spoločenstva, a multilaterálny systém vo svojom celku, prechádzajú ťažkými časmi, s opätovným vynáraním sa nacionalistických tendencií, ktoré podkopávajú poslanie medzinárodných organizácií, aby boli priestorom dialógu a stretnutia pre všetky krajiny.

Toto je čiastočne spôsobené určitou neschopnosťou multilaterálneho systému ponúknuť účinné riešenia na rôzne dlhodobo nevyriešené situácie, ako sú niektoré „zamrznuté“ konflikty, a čeliť aktuálnym výzvam spôsobom prijateľným pre všetkých.

Je to sčasti výsledok vývoja národných politík, čoraz častejšie určovaných snahou o konsenzus, ktorý je okamžitý a na vlastnú päsť, skôr než trpezlivé dosahovanie spoločného dobra s riešeniami na dlhé obdobie.

Čiastočne je to aj výsledok toho, že vo vnútri medzinárodných organizácií narastajú tendencie mocností a záujmových skupín, ktoré nanucujú svoje vízie a myšlienky, vyvolávajúc nové formy ideologickej kolonizácie, nezriedka nerešpektujúc identitu, dôstojnosť a citlivosť národov.

Je to sčasti aj dôsledok reakcie v niektorých oblastiach sveta na globalizáciu, rozvinutú v mnohých smeroch príliš rýchlo a neusporiadane, takže vzniká napätie medzi globalizáciou a lokalizáciou. Preto musíme venovať pozornosť globálnemu rozmeru, bez toho, aby sme stratili spred očí to, čo je miestne. Zoči-voči myšlienke „sférickej (guľovitej) globalizácie“, ktorá zarovnáva rozdiely a v ktorej sa zdá, že osobitosti zaniknú, sa ľahko objavujú nacionalizmy, zatiaľ čo globalizácia môže byť aj príležitosťou, za podmienky, že je „polyédrická“ (mnohostenná), takže podporuje pozitívne napätie medzi identitou každého národa a krajiny a samotnou globalizáciou, podľa zásady, že celok je viac ako časť (Evangelii gaudium, 2013, 234).

Niektoré z týchto postojov sú odkazom na obdobie medzi dvoma svetovými vojnami, počas ktorého nad činnosťou Spoločnosti národov prevážili populistické a nacionalistické sklony. Znovuobjavenie sa takýchto pnutí dnes postupne oslabuje multilaterálny systém s výsledkom všeobecného nedostatku dôvery, krízy dôveryhodnosti medzinárodnej politiky a postupnej marginalizácie najzraniteľnejších členov rodiny národov.

Vo svojom nezabudnuteľnom prejave pred zhromaždením Spojených národov – ako prvý z pápežov na tomto fóre – sv. Pavol VI., ktorého som mal potešenie minulý rok kanonizovať, načrtol ciele multilaterálnej diplomacie, jej charakteristiky a zodpovednosti v súčasnom kontexte, zdôrazňujúc aj existujúce prvky kontaktu s duchovným poslaním pápeža, a teda so Svätou stolicou.“

Vychádzajúc zo štyroch zásad deklarovaných pápežom sv. Pavlom VI. v roku 1965 pri návšteve v OSN, pápež František ďalej vo svojom príhovore konkrétne pomenoval problémy a otázky, ktorým chce Cirkev a diplomacia Svätej stolice venovať osobitnú pozornosť v nasledujúcom roku. Na prvom mieste upozornil na potrebu ďalekozrakej a spravodlivej politiky, zameranej na pokoj a spoločné dobro.

1. Prvenstvo spravodlivosti a práva

„Prvým elementom kontaktu, ktorý by som chcel pri tomto stretnutí pripomenúť, je prvenstvo spravodlivosti a práva. Ako povedal pápež Montini: «Vy dohliadate na veľký princíp, že vzťahy medzi národmi sa musia riadiť rozumom, spravodlivosťou, právom, vyjednávaním, nie silou, nie násilím, nie vojnou, ani strachom, ani podvodom» (Pavol VI., Prejav v OSN, New York, 4. okt. 1965, 2).

V našej dobe znepokojuje opätovné vynáranie sa tendencií presadzovať a realizovať jednotlivé národné záujmy bez obracania sa na nástroje poskytované medzinárodným právom na riešenie sporov a na zaistenie dodržiavania spravodlivosti, aj cez medzinárodné súdy.“

Pápež v tomto zmysle  upozornil, že „reaktívne, emotívne a náhlivé riešenia môžu síce zvýšiť konsenzus v krátkodobom dosahu, ale istotne neprispejú k riešeniu radikálnejších problémov, naopak ich prehĺbia.“ 

„Práve vychádzajúc z tejto obavy som chcel venovať posolstvo k 52. svetovému dňu pokoja, ktorý sa slávil 1. januára na tému: „Dobrá politika v službe pokoja“, pretože existuje úzky vzťah medzi dobrou politikou a pokojným spolužitím medzi národmi a krajinami. Mier nie je nikdy čiastkovým dobrom, ale zahŕňa celé ľudstvo. Dôležitým aspektom dobrej politiky je preto usilovať sa o spoločné dobro pre všetkých, teda o «blaho všetkých ľudí a celého človeka» (Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, č. 165) a o sociálne podmienky, ktoré umožňujú každému človeku a celému spoločenstvu dosiahnuť svoje hmotné a duchovné blaho.

Politika musí byť ďalekozraká a neobmedzovať sa na hľadanie krátkodobých riešení. Dobrý politik nemá zaberať priestory, ale rozbiehať procesy; žiada sa od neho, aby dal prevážiť jednote nad konfliktom, na základe «solidarity, chápanej vo svojom najhlbšom a najnáročnejšom zmysle“. Solidarita sa takto «stane štýlom budovania dejín, životným rámcom, kde konflikty, napätia a protiklady môžu vyústiť do mnohotvárnej jednoty vytvárajúcej nový život» (Evangelii gaudium, 2013, 228).“

Takéto uvažovanie zohľadňuje transcendentný rozmer ľudskej osoby, stvorenej na obraz a podobu Boha. Rešpektovanie dôstojnosti každej ľudskej bytosti je totiž nevyhnutný predpoklad každého skutočne pokojného spolužitia, a právo predstavuje základný nástroj na dosiahnutie sociálnej spravodlivosti a živenie bratských zväzkov medzi národmi. V tejto súvislosti majú kľúčovú úlohu ľudské práva vyhlásené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorej 70. výročie sme nedávno oslávili, a o ktorej univerzálnom, objektívnom a racionálnom charaktere je potrebné sa stále utvrdzovať, aby neprevážili čiastkové a subjektívne vízie človeka, u ktorých hrozí, že povedú k novým nerovnostiam, nespravodlivostiam, diskrimináciám a v extrémnych prípadoch aj k novému násiliu a útlaku.“

2. Obrana tých najslabších

Cirkev sa odjakživa angažovala v pomoci núdznym, čo sa premieta aj do činnosti Svätej stolice, skonštatoval Svätý Otec. Spomenul pomoc pre Ukrajinu zo strany katolíckych cirkví v Európe i ďalších častiach sveta na výzvu pápeža z roku 2016, ako „humanitárnu iniciatívu na Ukrajine pre obyvateľstvo trpiace, najmä vo východných regiónoch krajiny, z dôvodu konfliktu, ktorý pretrváva takmer päť rokov a nedávno mal ďalší znepokojivý vývoj na Čiernom mori.“ Pápež upozornil v tejto súvislosti aj na „humanitárne otázky, medzi ktorými je aj osud zajatcov, stále početných.“

Od medzinárodného spoločenstva sa žiada dať hlas tým, čo sú bez hlasu, pokračoval pápež František s poukazom na „obete ďalších prebiehajúcich vojen, osobitne tej v Sýrii“. Opätovne vyzval k politickému vyriešeniu tohto konfliktu a zdôraznil:

„Je predovšetkým nevyhnutné, aby skončili porušovania humanitárneho práva, ktoré spôsobujú nevýslovné utrpenie civilnému obyvateľstvu, zvlášť ženám a deťom, a zasahujú nenahraditeľné štruktúry ako nemocnice, školy a utečenecké tábory, ako aj náboženské objekty.“

Svätý Otec pripomenul masy utečencov ako dôsledok sýrskeho konfliktu, pričom vyjadril vďaku Jordánsku a Libanonu za bratské prichýlenie mnohých z nich a vyjadril nádej, aby sa mohli vrátiť do vlasti. Podobne poďakoval aj „rozličným európskym krajinám, ktoré veľkodušne ponúkli pohostinnosť tým, čo sa nachádzali v ťažkostiach a nebezpečenstve“. Zvlášť pritom upozornil na osud kresťanov Blízkeho východu, pričom podporil návrat kresťanských utečencov do vlasti:

„Medzi tými, ktorých sa dotkla nestabilita, ktorá už roky postihuje Blízky východ, sú najmä kresťania, ktorí žijú v týchto krajinách od čias apoštolov, a ktorí počas stáročí pomáhali budovať a stvárňovať tieto krajiny. Je nadmieru dôležité, aby kresťania mali miesto v budúcnosti tohto regiónu, a preto povzbudzujem tých, ktorí hľadali útočisko na iných miestach, aby urobili všetko, čo je v ich silách, aby sa vrátili do svojich domovov a v každom prípade udržali a posilnili vzťahy s ich pôvodnými spoločenstvami. Zároveň dúfam, že politické orgány im nezabudnú zaručiť potrebnú bezpečnosť a všetky ostatné náležitosti, ktoré im umožnia naďalej žiť v krajinách, ktorých sú plnoprávnymi občanmi a prispievať k ich budovaniu.“

V tejto súvislosti pápež venoval pozornosť aj vzťahu s moslimami:

„Čoskoro budem mať príležitosť navštíviť dve krajiny s moslimskou väčšinou, Maroko a Spojené arabské emiráty. Budú to dve dôležité príležitosti ďalej rozvíjať medzináboženský dialóg a vzájomné spoznávanie sa medzi veriacimi oboch náboženstiev pri osemstom výročí historického stretnutia sv. Františka z Assisi so sultánom al-Malikom al-Kāmilom.“

Medzi slabými a zraniteľnými tejto doby Svätý Otec ďalej menoval migrantov. Povzbudil vlády krajín k pomoci tým, ktorí boli prinútení emigrovať a k opatreniam na ich integráciu do spoločnosti prijímajúcich krajín. Rovnako povzbudil k úsiliu o to, aby nikto nebol nútený emigraovať. Konkrétne ocenil pohostinnosť Kolumbie pre migrantov z Venezuely.

„Zároveň si uvedomujem, že migračné vlny týchto rokov spôsobili nedôveru a obavy medzi obyvateľstvom mnohých krajín, najmä v Európe a Severnej Amerike, čo viedlo viaceré vlády silne obmedziť vstup pre migračné toky, hoci aj tranzitné. Napriek tomu sa domnievam, že na tak univerzálny problém nemožno dávať čiastkové riešenia. Nedávne mimoriadne udalosti ukázali, že je potrebná spoločná odpoveď, zosúladená všetkými krajinami, bez výnimiek a so zreteľom na každú oprávnenú požiadavku, či už štátov, migrantov alebo utečencov.“

V tejto súvislosti pápež spomenul aj význam prijatia dvoch Globálnych kompaktov o utečencoch a o migrácii:

„Zvlášť pakt o migrácii predstavuje dôležitý krok vpred pre medzinárodné spoločenstvo, ktoré v rámci OSN po prvý raz na multilaterálnej úrovni rieši túto problematiku vo významnom dokumente. Napriek právnej nezáväznosti týchto dokumentov a absencii viacerých vlád krajín na nedávnej Konferencii OSN v Marrákeši, oba Kompakty budú dôležitými referenčnými bodmi pre politické úsilie a konkrétnu činnosť medzinárodných organizácií, zákonodarcov a politikov, ako aj pre tých, čo sa angažujú za zodpovednejšie, koordinovanejšie a bezpečnejšie riešenie situácií týkajúcich sa utečencov a migrantov rozličného druhu. U obidvoch dokumentov Svätá stolica oceňuje ich úmysel a charakter, ktorý uľahčuje ich zavedenie do praxe, hoci vyjadrila výhrady voči tým dokumentom, na ktoré sa odvoláva Pakt o migrácii, ktoré obsahujú terminológie a smernice nekorešpondujúce s jej princípmi ohľadom ľudského života a ľudských práv.“

Medzi ďalšími zraniteľnými skupinami pápež František spomenul mládež, pričom pripomenul nedávnu synodu venovanú tejto problematike i svoju blížiacu sa cestu na 34. svetové dni mládeže v Paname.

Popri mládeži si rovnako zasluhujú pozornosť aj deti, a to osobitne v roku, keď si pripomenieme 30. výročie prijatia Konvencie o právach dieťaťa.

„V tejto súvislosti nemôžem mlčať o jednej z pliag našich čias, v ktorej žiaľ zohrali rolu aj niektorí členovia duchovenstva. Zneužívania mladistvých predstavujú jeden z najzlovoľnejších a najpoľutovaniahodnejších zločinov. (...) Svätá stolica a celá Cirkev sa zasadzujú v boji a prevencii proti takýmto zločinom a ich zakrývaniu, za preverenie pravdivosti faktov, ktoré sa týkajú cirkevných osôb a na zadosťučinenie spravodlivosti maloletým, ktorí podstúpili sexuálne násilie, priťažené zneužitím moci a svedomia.“

Ako dodal Svätý Otec, práve februárové stretnutie episkopátov celého sveta chce byť ďalším krokom v tomto smerovaní Cirkvi.

Pápež František ďalej pripomenul aj nárast násilného správania voči ženám, zaznamenaný v spoločnosti. V tejto súvislosti pripomenul ďalšie výročie, 30 rokov apoštolského listu Mulieris dignitatem, vydaného sv. Jánom Pavlom II.

Popri zraniteľných skupinách upozornil pápež aj na „ďalšiu ranu našich čias“, ktorou sú pracovné a zamestnanecké podmienky, čo do súvislosťami s ohrozením modernou formou otroctva.

3. Byť mostom medzi národmi a budovateľmi pokoja

V treťom bode, venovanom mierotvorným snahám v konfliktných oblastiach sveta pápež vymenoval desiatku ďalších krajín a regiónov, ktoré vystúpili do popredia v poslednom roku či už v pozitívnom zmysle, alebo tiež s prehĺbením znepokojenia. Bola to na prvom mieste historická zmluva medzi Etiópiou a Eritreou, ďalej podpis dohody lídrami Južného Sudánu, pokračovanie napätia v Konžskej demokratickej republike, fundamentalistické násilie v Mali, Nigeri a Nigérii, či vnútorné napätia v Kamerune. Celkovo však Afrika podľa slov Svätého Otca vykazuje „potenciálny pozitívny dynamizmus, koreniaci v jej starobylej kultúre a tradičnej pohostinnosti“. Pápež ocenil viaceré príklady veľkodušného prijatia utečencov a vysídlených zo susedných krajín, ako aj pokojné spolužitie náboženstiev v mnohých afrických krajinách.

Pozitívne signály na Kórejskom polostrove, žičenia upokojenia a vyriešenia krízy v „milovanej Venezuele“,  prianie obnovy dialógu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, na zaručenie spolužitia dvoch štátov, a podpora mieru v celom Blízkovýchodnom regióne, osobite v Jemene a Iraku.

4. Znovu premyslieť náš spoločný osud

Pápež František opäť zacitoval slová sv. Pavla VI. v OSN v roku 1965, tentoraz najmä v súvislosti s hrozbou nového šírenia jadrových zbraní a požiadavkou úplného zákazu ich vlastníctva:

„Nakoniec by som chcel pripomenúť štvrtý prvok multilaterálnej diplomacie: ten nás pozýva znovu premyslieť náš spoločný osud. Pavol VI. to kedysi vyjadril týmito slovami: „Musíme si navyknúť novým spôsobom uvažovať ... nad spolunažívaním ľudstva, novým spôsobom uvažovať nad cestami dejín a nad osudmi sveta. ... Je tu teda čas premyslieť si náš spoločný pôvod, naše dejiny, náš spoločný osud. Viac než kedykoľvek sa dnes, v období takého veľkého ľudského pokroku, ukázal nevyhnutnosťou apel na morálne svedomie človeka! Nebezpečenstvo neplynie ani z pokroku, ani z vedy. ... Skutočné nebezpečenstvo spočíva v človeku, pánovi stále silnejších nástrojov, schopných ničenia i tých najväčších výdobytkov!“ (Pavol VI., Prejav v OSN, New York, 4. okt. 1965, 7).

„Žiaľ s ľútosťou treba poznamenať, že nielenže trh so zbraňami nejaví príznaky zastavenia, ale dokonca, že existuje stále rozšírenejšia tendencia vyzbrojovať sa, a to tak zo strany jednotlivcov, ako zo strany štátov. Obzvlášť znepokojuje, že jadrové odzbrojenie, v širokej miere vytúžené a sčasti dosiahnuté v uplynulých desaťročiach,  teraz prenecháva miesto vývoju nových zbraní, stále sofistikovanejších a ničivejších.“

Pápež v tejto súvislosti zdôraznil, že v prípade jadrových zbraní si zasluhuje pevné odsúdenie nielen hrozba ich použitia, ktoré je nemorálne, odsúdiť treba aj ich samotné vlastnenie, „práve preto, lebo ich existencia slúži logike strachu, ktorá sa netýka len jednotlivých strán v konflikte, ale celého ľudského rodu.“

Ďalším akcentom pápeža vo vzťahu k spoločnému osudu ľudstva bola starostlivosť o životné prostredie a klimatické zmeny. Pápež vyjadril nádej v rozhodnejšie úsilie štátov čeliť globálnemu otepľovaniu v duchu konsensu dosiahnutého na konferencii COP-24 v Katoviciach. Pripomenul tiež Amazóniu, na ktorú sa v októbri zameria osobitná synoda.

Svoj takmer hodinový príhovor diplomatickému zboru zakončil pápež František pripomenutím dvoch významných výročí v roku 2019:

30 rokov od pádu Berlínskeho múru

„Dňa 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr. V mesiacoch, ktoré nasledovali, sa urobil koniec poslednému dedičstvu Druhej svetovej vojny: ranivému rozdeleniu Európy rozhodnutému v Jalte a studenej vojne. Krajiny východne od železnej opony znovuzískali slobodu po desaťročiach útlaku a mnohé z nich sa vydali na dlhú cestu, vedúcu k začleneniu sa do Európskej únie. V súčasnom kontexte, v ktorom prevládajú nové odstredivé tlaky a pokušenie vybudovať nové opony, kiež sa v Európe nestratí povedomie dobrodení – na prvom mieste zo všetkých je to mier – ktoré priniesla cesta priateľstva a zbližovania medzi národmi nastúpená po Druhej svetovej vojne.“

90. výročie Lateránskych dohôd – zrodu Vatikánskeho mestského štátu

„Je tu ešte posledné výročie, ktoré chcem dnes pripomenúť. Dňa 11. februára pred deväťdesiatimi rokmi vznikol Vatikánsky mestský štát, po podpísaní Lateránskych dohôd medzi Svätou stolicou a Talianskom. Takto sa skončilo dlhé obdobie «Rímskej otázky», ktorá nasledovala po zaujatí Ríma a konci Pápežského štátu. S Lateránskou zmluvou Svätá stolica mohla disponovať «takým hmotným územím, aké je nevyhnutné pre výkon duchovnej moci zverenej ľuďom v prospech ľudí» (Pius XI., Príhovor rímskym farárom 11. feb. 1929), ako potvrdil Pius XI. a s Konkordátom mohla Cirkev opäť naplno prispievať k duchovnému a materiálnemu rastu Ríma a celého Talianska, krajiny bohatej na históriu, umenie a kultúru, ktoré kresťanstvo pomohlo sformovať.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-

Aktualizované: 12.1.2019, 10:33