Homília na sviatok Guadalupskej Panny Márie: Spievaj a kráčaj

„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1,46-48). Takto sa začína spev Magnifikat. A jeho prostredníctvom sa Mária stáva prvou „učiteľkou evanjelia“ (CELAM, Puebla, 290) – pripomína nám prisľúbenia dané našim otcom a pozýva nás ospevovať Pánovo milosrdenstvo.

Mária nás učí, že v umení misie a nádeje nie je potrebných mnoho slov ani programov. Jej metóda je veľmi jednoduchá: kráčala a spievala.

Mária kráčala

Tak nám ju predstavuje evanjelium po anjelovom zvestovaní. Starostlivá – ale nie úzkostlivá – kráčala k Alžbetinmu domu, aby ju sprevádzala v záverečnej etape jej tehotenstva. Starostlivá vykročila k Ježišovi, keď sa minulo víno na svadbe, a už so šedinami vo vlasoch od ubiehajúcich rokov, kráčala na Golgotu, aby stála pri nohách, pri päte kríža. V tom nástupe temnoty a bolesti sa nevytratila, ani neodišla, kráčala, aby tam bola prítomná.

Kráčala na Tepeyac, aby sprevádzala Juana Diega, a naďalej kráča po tomto kontinente, keď prostredníctvom obrazu či odtlačku, sviece či medaily, ruženca či modlitby Zdravasu, vstupuje do domácnosti, do väzenskej cely, do nemocničnej izby či domova dôchodcov, do školy, do liečebného domu... aby povedala: „Nie som tu azda ja, ktorá som tvojou matkou?“ (Nican Mopohua, 119). Ona viac než ktokoľvek iný poznala celé okolie. Je to žena, ktorá kráča s citlivosťou a nehou matky, stáva sa hosťom v rodinách, rozuzľuje taký či onaký uzol toľkých krívd, ktoré dokážeme spôsobiť, a učí nás vydržať stáť uprostred búrok.

V Máriinej škole sa učíme vytrvať v kráčaní tam, kde máme byť: pri nohách, a na nohách, uprostred toľkých životov, ktoré stratili alebo im ukradli nádej.

V Máriinej škole sa učíme kráčať po sídlisku a meste nie v pohodlných topánkach čarovných riešení, okamžitých odpovedí a bezprostredných účinkov, ani nie na základe fantastických sľubov, pseudopokroku, ktorý pozvoľna nerobí nič iné, než sa zmocňuje identity kultúr a rodín a zbavuje naše národy živého tkaniva pod trúfalou zámienkou zavádzania jedného a uniformného myslenia.  

V Máriinej škole sa učíme kráčať mestom a sýtiť naše srdcia multikultúrnym bohatstvom kontinentu. Vtedy, keď sme schopní načúvať skrytému srdcu, ktoré bije v našich národoch a uchováva – zdanlivo ako uhlíky pod popolom – zmysel pre Boha a jeho transcendentnosť, pre posvätnosť života, pre úctu k stvoreniu, zväzky solidarity, radosť z umenia dobre žiť, schopnosť byť šťastnými a úprimne oslavovať, tak vtedy pochopíme, čo je Amerika vo svojej hĺbke (porov. Stretnutie s Výkonným výborom CELAM , Kolumbia, 7. sept. 2017).

Mária kráčala a spievala

Mária kráča, nesúc radosť tých, ktorí ospevujú zázraky, ktoré učinil Boh v poníženosti svojej služobnice. Svojím príchodom, ako dobrá Matka, podnecuje k spevu a dáva hlas mnohým, ktorí z nejakého dôvodu spievať nemôžu. Takto dáva hlas Jánovi, ktorý sa pohol v lone svojej matky, aj starému Simeonovi, ktorému dáva prorokovať a snívať, a učí Slovo bľabotať svoje prvé slovká.

V Máriinej škole sa dozvedáme, že jej život sa nevyznačoval potrebou vynikať, ale schopnosťou konať tak, aby ostatní vynikli. Ponúka odvahu, učí hovoriť a najmä povzbudzuje k smelému životu z viery a nádeje. Takto dáva žiariť Pánovej tvári, ukazuje jeho moc, pozýva a volá k účasti na budovaní jeho živého chrámu. Takto to dokázala s indiánom Juanom Diegom a s mnohými ďalšími, ktorým dala hlas, nechala ich vyjsť z anonymity, umožnila poznať ich tváre a ich príbehy a vytvorila z nich protagonistov našich dejín spásy. Pán nehľadá sebecký aplauz, či svetský obdiv. Jeho sláva spočíva v tom, že svoje deti robí protagonistami stvorenia. S materským srdcom sa snaží pozdvihnúť a vrátiť dôstojnosť všetkým, ktorí boli z rôznych dôvodov a za rôznych okolností uvrhnutí do samoty a zabudnutia.

V Máriinej škole sa učíme ten protagonizmus, ktorý nemá potrebu ponižovať, trýzniť, diskreditovať alebo zosmiešniť druhých, aby sa cítil schopným či dôležitým; ktorý nepoužíva fyzické či psychické násilie, aby sa cítil bezpečným a zaisteným. Je to protagonizmus, ktorý sa nebojí nežnosti a pohladenia, a vie, že jeho najlepšia tvár je služba. V jej škole sa učíme tomu autentickému protagonizmu, ktorý znamená prinavracať dôstojnosť každému kto upadol, a robiť to silou všemohúcej Božej lásky, ktorá je neodolateľnou silou jeho prísľubu milosrdenstva.

V Márii Pán odmieta pokušenie protagonizmu sily zastrašovania a moci, kriku silnejšieho alebo presadzovania rešpektu na základe klamstva a manipulácie. S Máriou Pán chráni veriacich, aby im nezatvrdli srdcia a mohli ustavične poznávať novú a obnovujúcu silu solidarity, schopnosť cítiť Boží pulz v srdciach mužov a žien našich národov.

Mária, „učiteľka evanjelia“, kráča naším kontinentom spievajúc. Guadalupskú Pannu preto máme v pamäti nielen ako indiánku, španielku, hispánku či afroameričanku. Je jednoducho latinoameričanka: Matka úrodnej a štedrej zeme, kde sa všetci tak či onak môžeme stretnúť a byť protagonistami pri budovaní svätého chrámu Božej rodiny.

Latinskoamerický syn a brat, bez strachu spievaj a kráčaj ako to robila tvoja Matka.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb, mh-