Anjel Pána vo sviatok sv. Štefana: Zveriť život Bohu a vždy odpúšťať

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Radosť Vianoc neprestáva zaplavovať naše srdcia: naďalej zaznieva tá výnimočná správa o tom, že Kristus sa narodil pre nás a priniesol svetu svetlo. V tejto radostnej atmosfére dnes slávime sviatok svätého Štefana, diakona a prvého mučeníka.

Mohlo by sa zdať čudným klásť spomienku na svätého Štefana vedľa Ježišovho narodenia, lebo radostné udalosti v Betleheme kontrastujú s dramatickým osudom Štefana, ukameňovaného v Jeruzaleme počas prvého prenasledovania rodiacej sa Cirkvi. V skutočnosti to takým nie je, lebo Dieťa Ježiš je Božím Synom, ktorý sa stal človekom a zachráni ľudstvo smrťou na kríži. Dnes ho kontemplujeme ako zavinutého do plienok v jasličkách; po jeho ukrižovaní bude rovnako zavinutý, avšak už do plachiet, a uložený do hrobu.

Svätý Štefan je prvý, ktorý ide v šľapajach božského Učiteľa

svojím mučeníctvom; zomrel tak ako Ježiš – zverujúc svoj život Bohu a odpúšťajúc svojim prenasledovateľom. Má tieto dva postoje: zveruje vlastný život Bohu a odpúšťa. Počas kameňovania svätý Štefan hovorí: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha“ (Sk 7,59). Jeho slová sa úplne podobajú slovám, ktoré vyslovil Ježiš na kríži: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46). Štefanov postoj, ktorým verne napodobňuje ten Ježišov, je pozvaním smerom ku každému z nás, aby sme s vierou prijímali z rúk Pána to dobré i to zlé, čo nám život nadelí.

Náš život – ako vieme – nepozostáva iba zo šťastných chvíľ, ale aj z ťažkých a temných okamihov. Avšak dôvera v Boha nám pomáha prijímať tieto ťaživé momenty a vnímať ich ako príležitosť na rast vo viere a na budovanie nových vzťahov s našimi bratmi a sestrami. Ide o odovzdanie sa do rúk Pána, o ktorom vieme, že je Otcom bohatým na dobro voči svojim deťom.

Druhý postoj, ktorým sa Štefan pripodobnil Ježišovi v jeho vrcholnom momente kríža, je odpustenie. Štefan svojim prenasledovateľom nezlorečí, ale sa za nich modlí: „Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: ‘Pane, nezapočítaj im tento hriech’“ (Sk 7,60). Dnešné prvé čítanie nás pozýva, aby sme sa učili od svätého Štefana odpúšťať, neustále odpúšťať; a nie je to ľahké, to všetci vieme. Odpustenie ale rozširuje srdce človeka, rodí v ňom ochotu deliť sa, a obdarúva ho vyrovnanosťou a pokojom.

Prvomučeník Štefan nám ukazuje cestu, akou treba ísť v medziľudských vzťahoch v rodine, škole, na pracovisku, vo farnosti a v jednotlivých spoločenstvách: byť stále pripravení odpúšťať. Logika odpúšťania a milosrdenstva vždy víťazí a otvára perspektívy nádeje. Ale schopnosť odpúšťať treba pestovať modlitbou, ktorá nám umožňuje upriamiť svoj pohľad na Ježiša Krista.

Svätý Štefan dokázal odpustiť svojim katom, lebo – plný Ducha Svätého – svoj zrak upriamil na nebo a Boha (porov. Sk 7,55). Modlitba mu dodala silu podrobiť sa mučeníctvu. Musíme teda s naliehaním prosiť Ducha Svätého, aby na nás vylial dar sily, ktorá uzdravuje naše strachy, naše slabosti, naše malosti a rozšíri naše srdce pre odpúšťanie. Vždy odpustiť!

Vzývajme Pannu Máriu a svätého Štefana o ich príhovor. Ich orodovanie nech nám pomáha vždy sa zveriť Bohu, predovšetkým v ťažkých okamihoch, a nech nás posilní v predsavzatí byť mužmi a ženami schopnými odpúšťať.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-