Anjel Pána so Svätým Otcom: Máriina návšteva Alžbety nás učí žiť pre druhých

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Liturgia dnešnej štvrtej adventnej nedele stavia na prvé miesto postavu Márie, Panenskej Matky, nachádzajúcej sa v radostnom očakávaní, že privedie na svet Ježiša, Spasiteľa sveta. Uprime svoj pohľad na ňu, vzor viery a lásky, a pýtajme sa: na čo asi myslela počas celých tých mesiacov očakávania pôrodu?

Odpoveď nám dáva priamo dnešná evanjeliová stať, príbeh o návšteve Panny Márie u svojej staršej príbuznej Alžbety (porov. Lk 1,39-45). Od anjela Gabriela sa Mária totiž dozvedela, že Alžbeta čaká dieťa a je už v šiestom mesiaci (porov. Lk 1,26.36). A tak Panna, ktorá práve Božím pôsobením počala Ježiša, rýchlo odchádza z Nazareta v Galilei do hornatého kraja Judey navštíviť svoju príbuznú.

Evanjelium nám hovorí: „Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu“ (v. 40). Zaiste Mária zablahoželala Alžbete k materstvu, tak ako aj Alžbeta pozdravila Máriu slovami: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (v. 42-43). A hneď chváli jej vieru: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (v. 45). Jasne tu vidieť rozdiel medzi Máriou, ktorá uverila, a Zachariášom, Alžbetiným manželom, ktorý pochyboval a neveril prisľúbeniu anjela, kvôli čomu zostal nemý až do narodenia Jána. Je tu kontrast.

Tento príbeh nám pomáha vnímať tajomstvo stretnutia človeka

s Bohom v osobitnom svetle. To stretnutie sa neodohráva v znamení ohromných zázrakov, ale skôr v znamení viery a lásky. Panna Mária je totiž blahoslavená, pretože uverila: stretnutie s Bohom je ovocím viery. Avšak Zachariáš, ktorý pochyboval a neveril, zostal hluchý a nemý - aby počas dlhého mlčania dorástol vo viere. Bez viery nutne zostávame hluchými na utešujúci hlas Boží; a zostávame neschopnými vysloviť slová útechy a nádeje pre našich bratov a sestry.

Sme toho svedkami každý deň: keď sa ľudia bez viery alebo len s malou vierou majú priblížiť k trpiacemu človeku, hovoria mu slová v súvise, ale nedokážu sa dotknúť jeho srdca, pretože nemajú silu. Nemajú silu, lebo sú bez viery, a ak človek nemá vieru, nenájde slová, ktoré dosiahnu k srdcu druhého.

Čo sa viery týka, tá sa živí dobročinnou láskou. Evanjelista rozpráva, že „Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa“ (v. 39) za Alžbetou: rýchlo, no nie v úzkosti. Nie v úzkosti, ale s rezkosťou, v pokoji. „Vydala sa na cestu“ - to je gesto starostlivého záujmu. Mária mohla zostať doma a pripravovať sa na pôrod svojho syna, no naopak má starosti najprv o druhých, nie o samú seba. Ukazuje tak, že je už teraz učeníčkou toho Pána, ktorého nosí v lone. Udalosť Ježišovho narodenia sa začínala práve takto, jednoduchým skutkom lásky k blížnemu. Napokon, pravá láska k blížnemu je vždy ovocím Božej lásky.

Evanjelium o návšteve Panny Márie u Alžbety,

ktoré sme dnes mohli počuť vo svätej omši, nás pripravuje na dobré prežívanie Vianoc, keď nám hovorí o dynamizme viery a lásky k blížnemu. Tento dynamizmus je dielom Ducha Svätého: Ducha Lásky, ktorý oplodnil panenské lono Márie a ktorý ju podnietil pribehnúť na pomoc staršej príbuznej. Je to dynamizmus plný radosti, ako je možné vidieť pri stretnutí oboch matiek, ktoré predstavuje jeden hymnus radostného jasania v Pánovi, ktorý koná veľké veci skrze maličkých, ktorí mu dôverujú.

Nech nám Panna Mária vyprosí milosť prežívať Vianoce extrovertne – nie rozlietane, ale extrovertne. Tak, aby nebolo v strede naše „ja“, ale Ježišovo „Ty“ a „ty“ našich bratov a sestier, zvlášť tých, ktorí potrebujú našu pomoc. Tak dáme priestor Láske, ktorá sa chce aj dnes stať telom a prísť prebývať medzi nás.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-