Cerca

Vatican News
Pápež František prichádza na stretnutie so zasvätenými (Palermo 15. septembra 2018) Pápež František prichádza na stretnutie so zasvätenými (Palermo 15. septembra 2018)  (ANSA)

Tri slová pápeža Františka kňazom a zasväteným v Palerme

V rámci pastoračnej návštevy Palerma pri príležitosti 25. výročia mučeníckej smrti bl. Pina Puglisiho sa v sobotu 15. septembra Svätý Otec František stretol v miestnej katedrále s klérom diecézy, zasvätenými osobami a seminaristami. Povzbudil ich žiť v duchu „totálneho áno Bohu a bratom“ podľa vzoru blahoslaveného kňaza. V príhovore sa zameral na kľúčové slová: sláviť, sprevádzať, svedčiť.

Pred príchodom do palermskej katedrály sa pápež František zastavil vo štvrti Brancaccio, kde blahoslavený Pino (Giuseppe) Puglisi neohrozene evanjelizoval a stal sa tak nepohodlným pre vodcov mafie. Svätý Otec navštívil jeho jednoduchú izbu, ktorá sa uchováva v pamätnom dome. V katedrále potom adresoval zhromaždeným kňazom, zasväteným osobám a bohoslovcom rozsiahly príhovor, z ktorého prinášame vybrané myšlienky:

„Dopoludnia sme spoločne slávili spomienku bl. Pina Puglisiho. Teraz by som sa chcel s vami podeliť o tri základné aspekty jeho kňazstva, ktoré môžu pomôcť nášmu kňazstvu a pomôcť aj zasväteným ženám a mužom, ktorí nie sú kňazmi, k nášmu totálnemu „áno“ Pánovi a bratom. Sú to tri jednoduché slovesá, verne zodpovedajúce postave dona Pina, ktorý bol jednoducho kňaz, opravdivý kňaz.“

Prvé slovo: sláviť

„Prvé slovo je sláviť. Aj dnes, tak ako v strede každej svätej omše, sme prednášali slová ustanovenia: „Vezmite a jedzte z neho všetci: toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“. Tieto slová nemajú zostať na oltári, majú sa vnoriť do života: sú naším životným programom každodennosti. Nemáme ich len povedať in persona Christi, ale máme ich žiť v prvej osobe. Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa obetuje: povedzme to bratom spolu s Ježišom.

Slová ustanovenia takto vyjadrujú našu kňazskú identitu: pripomínajú nám, že kňaz je človekom daru, daru seba samého, každý deň bez dovolenky a bez ustania. Pretože naše kňazstvo nie je určitá profesia, ale darovanie sa. Nie je to remeslo, ktoré nám môže slúžiť dokonca i na urobenie kariéry, ale je to misia, poslanie. A tak je to aj v zasvätenom živote.

Každý deň si môžeme robiť spytovanie svedomia hoc aj len ohľadom týchto slov vezmite a jedzte, toto je moje telo, obetované pre vás – a klásť si otázku: Dal som dnes život z lásky k Pánovi, nechal som sa „zjesť“ bratmi? Don Pino to žil takto. Epilóg jeho života bol logickou konzekvenciou omše, ktorú slávil každý deň.

Kňaz vysluhuje odpustenie a pokoj nie iba v spovednici

Je tu i druhá sviatostná formula, zásadná v živote kňaza: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov“. Tu je radosť darovať Božie odpustenie. Takto kňaz, človek daru, objavuje seba samého aj ako človeka odpustenia. (...) Kňaz je služobníkom odpustenia na plný čas: vysluhuje „odpustenie a pokoj“ nie iba v spovednici, ale všade. Vyprosujme si od Boha, aby sme boli zdravými nositeľmi Evanjelia, schopnými odpúšťať zo srdca, milovať nepriateľov.“

„Cvičiskom, kde sa trénujeme byť ľuďmi odpustenia je najprv seminár a potom spoločenstvo kňazov. Pre zasvätených je to komunita. Všetci vieme, že nie je ľahké navzájom si medzi nami odpúšťať. (...) V kňazskom zbore a v komunite treba živiť túžbu zjednocovať, ako si to praje Boh, nie rozdeľovať, ako si praje diabol. Dobre si to zapíšme do hlavy. Keď vládne rozdelenie, je tam diabol, on je veľký žalobca, ten, kto žaluje, aby rozdeľoval, rozdeľuje všetko!

V kňazskom zbore a v komunite treba bratov a sestry prijímať, tam Pán volá každý deň do práce na prekonávaní rozchodností. Toto je konštitutívnou súčasťou  kňazstva a zasvätenia. (...) Vždy treba rozlišovať poklesok a toho, kto sa ho dopúšťa; brat či sestra majú byť vždy milovaní a vítaní. Pomyslime na dona Pina, ktorý bol pre všetkých k dispozícii a všetkých očakával s otvoreným srdcom, dokonca aj zločincov.“

Liturgia je život, nech nezostane rítom

„Kňaz je mužom Božím 24 hodín denne, nie je mužom posvätných vecí vtedy, keď si oblečie rúcho. Liturgia nech je pre vás život, nech nezostane rítom. Preto je podstatne dôležité modliť sa k Tomu, o kom hovoríme, sýtiť sa Slovom, ktoré kážeme, adorovať ten Chlieb, ktorý konsekrujeme, a robiť to každý deň. Modlitba, Slovo, Chlieb - otec Pino to nazýval „3P“ [tal. Preghiera, Parola, Pane]... “

Svätý Otec ďalej spovedníkom kládol na srdce, aby pri spovedi prijímali kajúcnikov „s veľkým srdcom a milosrdenstvom“ a nikdy nerobili zo spovede ani „návštevu u psychiatra“, ani „detektívne vyšetrovanie“.

Ľudová zbožnosť je imunitný systém Cirkvi

„Ako posledné k slovu sláviť by som chcel povedať niečo o ľudovej zbožnosti, veľmi rozšírenej v týchto krajoch. Istý biskup mi hovoril, že ani nevie, koľko má vo svojej diecéze rozličných bratstiev, a vravel mi: „Vždy chodím ku nim, nikdy ich nenechám samých na seba, sprevádzam ich“. Je to poklad, ktorý treba oceňovať a udržiavať, pretože má v sebe evanjelizačnú silu (porov. Evangelii gaudium, 122-126), avšak vždy musí byť vedúcim činiteľom Duch Svätý.

Žiadam vás preto, aby ste pozorne bdeli nad tým, aby sa ľudová zbožnosť nezneužívala prítomnosťou mafie, pretože potom sa miesto toho, aby bola prostriedkom vrúcnej adorácie stáva nástrojom skorumpovaného vystatovania. Videli sme to v novinách, keď sa Madona zastaví a robí úklon pred domom mafiánskeho bosa – toto je absolútne neprípustné!

O ľudovú nábožnosť dbajte, pomáhajte jej a buďte prítomní. Jeden taliansky biskup mi povedal: „Ľudová zbožnosť je imunitný systém Cirkvi“. Je to imunitný systém Cirkvi. Keď sa Cirkev začína stávať príliš ideologickou, príliš gnostickou alebo príliš pelagiánskou, ľudová nábožnosť ju koriguje, bráni ju.“

Druhé slovo: sprevádzať

„Navrhujem vám druhé slovo: sprevádzať. Sprevádzanie je kľúčom, ako byť pastiermi v dnešnej dobe. Potrební sú boží služobníci, ktorí budú stelesňovať Dobrého Pastiera, kňazi, ktorí sú živými ikonami blízkosti. Toto slovo treba podčiarknuť: blízkosť, priblíženie sa, pretože to je to, či urobil Boh.“

Pápež František dal aj v tejto súvislosti za príklad bl. Pina Puglisiho, vzor pastoračnej blízkosti otcovského kňaza, ktorý je „chudobný na veci a na vyhlásenia a bohatý na vzťahy a na porozumenie“:

„Naučme sa od neho odmietnuť každú spiritualitu bez vtelenosti a zašpiniť si ruky problémami ľudí. Smrdí mi taká spiritualita, ktorá ťa vedie k tomu, že stojíš s vyvrátenými očami, zavretými či otvorenými, a si stále na mieste... Toto nie je katolícke! Poďme v ústrety ľuďom s jednoduchosťou tých, čo chcú milovať s Ježišom v srdci, bez faraónskych projektov, bez skákania podľa momentálnej módy.“

V pastorácii majú významné miesto ženy

„Rásť spoločne vo farnosti, sledovať mladých v školskom procese, sprevádzať zblízka povolania, rodiny, chorých; vytvárať miesta stretávania, kde sa modlí, uvažuje, hrá, trávi sa čas zdravým spôsobom a učí sa byť dobrými kresťanmi a čestnými občanmi. Toto je pastorácia, ktorá je plodná, a ktorá regeneruje samotného kňaza, samotnú rehoľníčku.“

Pápež sa osobitne obrátil na prítomné rehoľné sestry:

„Vy, rehoľníčky, pamätajte, že ste ikonami Cirkvi, pretože Cirkev je ženou, nevestou Kristovou. Vy ste ikonou Cirkvi. Myslite na to, že ste ikonou Panny Márie, ktorá je matkou Cirkvi. Vaše materstvo je veľkým dobrom, robí veľa dobrého. (...) Je dôležité, že ste zapojené v pastorácii, aby ste zjavovali materskú tvár Cirkvi. Je dôležité, aby vás biskupi volali do poradných zborov, rozličných pastoračných rád, pretože vždy je dôležitý hlas ženy, hlas zasvätenej osoby, je to dôležité. A chcel by som poďakovať kontemplatívnym sestrám, ktoré sú modlitbou a totálnym darom života srdcom Matky Cirkvi a pumpujú v Kristovom Tele lásku, ktorá všetko spája.“             

Tretie slovo: svedčiť

„Sláviť, sprevádzať, a teraz posledné slovo, ktoré je v skutočnosti prvou vecou, čo treba robiť: svedčiť. Toto sa týka nás všetkých, a osobitne sa to týka rehoľného života, ktorý je sám osebe svedectvom a proroctvom Pána vo svete. V byte, kde žil otec Pino bije do očí rýdza jednoduchosť. To je výrečný znak života zasväteného Pánovi, ktorý nevyhľadáva útechy a slávu od sveta. Toto ľudia hľadajú u kňaza a u zasvätených: hľadajú svedectvo. Ľudia sa nepohoršia, keď vidia, že kňaz sa „pošmykne“, je hriešnik, koná pokánie a ide ďalej... Pohoršenie ľudí je vtedy, keď vidia kňazov svetáckych, s duchom sveta. Pohoršenie ľudí je vtedy, keď nájdu kňaza funkcionára, nie pastiera.“

Klerikalizmus je zvrátenosť, ktorá sa najťažšie vykoreňuje

„Cirkev nie je zhora nad svetom – toto je klerikalizmus –, Cirkev je vnútri vo svete, aby ho prekvasila, ako kvas v ceste. Preto, drahí priatelia, musí byť zakázaná každá forma klerikalizmu. Je to jedna zo zvráteností, ktorá sa dnes najťažšie vykoreňuje: klerikalizmus. Nech vo vás nemajú miesto postoje povýšenecké, arogantné alebo mocenské. Aby sme boli vierohodnými svedkami, treba pamätať, že prv než sme kňazmi, sme vždy diakonmi, prv než sme posvätnými služobníkmi, sme bratmi všetkých, sme tými, ktorí slúžia.

Čo by ste povedali biskupovi, ktorý mi rozpráva, ako niektorí z jeho kňazov nechcú ísť do susednej dediny slúžiť omšu za zomrelých, ak najprv nepríde peňažný dar? Čo by ste povedali takému biskupovi? A sú takí! Bratia a sestry, sú takí! Modlime sa za týchto bratov, funkcionárov. Aj kariérizmus a rodinkárstvo sú nepriatelia, ktorých treba vyhostiť, pretože ich logika je logikou moci, a kňaz nie je človekom moci, ale služby. Rehoľná sestra nie je človekom moci, ale služby.

Svedectvo ďalej znamená uniknúť pred každou dvojtvárnosťou, pred tým pokrytectvom, ktoré sa tak veľmi viaže s klerikalizmom; uniknúť z každej dvojtvárnosti života, v seminári, v rehoľnom živote, v kňazstve. Nedá sa žiť dvojitá morálka: jedna pre Boží ľud a druhá vo vlastnom dome. Nie, svedectvo je jedno jediné. Kto je Ježišovým svedkom, ten mu patrí stále. A z lásky k nemu sa podujíma na každodenný boj s vlastnými necnosťami a proti každej odcudzujúcej svetskosti.“

Na záver stretnutia Svätý Otec pripomenul prítomným kňazom, rehoľným osobám a seminaristom, čo to znamená byť svedkami nádeje. Urobil tak slovami samotného Pina Puglisiho, ktoré zazneli z jeho úst v roku 1991 na stretnutí jedného z talianskych náboženských hnutí:

„Pre toho, kto je dezorientovaný, svedok nádeje ukazuje nie «čo je nádej», ale «kto je nádej». Nádej je Kristus, a ukazujeme na ňu logicky vlastným životom zameraným na Krista“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-

18 septembra 2018, 11:16