Cerca

Vatican News
VATICAN-POPE-AUDIENCE Pápež František pri generálnej audiencii na Vatikánskom námestí 19. septembra 2018  (AFP or licensors)

Katechézy o prikázaniach (9): Cti svojho otca i svoju matku

Prinášame plné znenie katechézy pápeža Františka pri generálnej audiencii 19. septembra 2018.Úvodom k nej bol úryvok z Listu sv. Pavla Efezanom: «Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi» (Ef 6, 1-4).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na ceste do hĺbky Desiatich slov dnes prichádzame k prikázaniu o otcovi a matke. Hovorí sa v ňom o úcte náležiacej rodičom. Čo je tou „úctou“? Hebrejský výraz označuje slávu, hodnotu, doslovne „váhu“, konzistenciu istej skutočnosti. Nie je otázkou vonkajšej formy, ale pravdy. Ctiť si Boha v Písme znamená uznať jeho skutočnosť, brať do úvahy jeho

 prítomnosť; čo je vyjadrené aj prostredníctvom rítov, avšak zahŕňa to v sebe predovšetkým dávanie Bohu v živote správne miesto. Ctiť si otca a matku teda znamená uznať ich dôležitosť, a to aj prostredníctvom konkrétnych činov, ktoré vyjadrujú oddanosť, cit a starostlivosť. Nejde však len o to.

Štvrté slovo má jednu svoju charakteristiku: je prikázaním obsahujúcim jeden výsledok. Veď hovorí: «Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh» (Dt 5,16). Ctiť si rodičov vedie k dlhému, šťastnému životu. Slovo „byť šťastný“ sa v Desatore objavuje jedine v spojitosti so vzťahom k rodičom.

Táto niekoľko-tisícročná múdrosť prehlasuje to, k čomu sa ľudské vedy vedeli dopracovať len za niečo viac než posledné storočie – teda, že stopa detstva poznačuje celý život. Častokrát môže byť jednoduché pochopiť, či niekto vyrastal v zdravom a vyrovnanom prostredí. Avšak rovnako je možné vnímať, či osoba má za sebou skúsenosti opustenosti a násilia. Naše detstvo je tak trochu ako nezmazateľný atrament – prejavuje sa v sklonoch, spôsoboch bytia, aj keď sa niektorí snažia ukryť rany vlastného pôvodu.

Avšak štvrté prikázanie hovorí oveľa viac. Nehovorí o dobrote rodičov, nežiada, aby otcovia a matky boli dokonalí. Hovorí o skutkoch synov a dcér, bez ohľadu na zásluhy rodičov, a hovorí jednu výnimočnú a oslobodzujúcu vec: aj keď nie všetci rodičia sú dobrí a nie všetky detstvá sú pokojné, všetci synovia a dcéry môžu byť šťastní, pretože dosiahnutie plného a šťastného života závisí od správneho uznania toho, kto nás priviedol na svet.

Pomyslime na to, ako môže byť toto Slovo konštruktívne pre mnohých mladých ľudí, ktorí pochádzajú z bolestných situácií a pre všetkých tých, ktorí počas svojej mladosti trpeli. Mnohí svätí a mnohí kresťania po bolestnom detstve žili žiarivým životom, pretože sa vďaka Ježišovi Kristovi so životom zmierili. Pomyslime na toho mladého Sulprizia – dnes blahoslaveného, avšak už na budúci mesiac svätého – ktorý v 19 rokoch skončil svoj život zmierený s mnohými bolesťami, s mnohými situáciami, pretože jeho srdce bolo pokojné a nikdy nezaprel svojich rodičov. Pomyslime na sv. Kamila de Lellis, ktorý aj po neusporiadanom detstve vybudoval život plný lásky a služby. Pomyslime však aj na svätú Jozefínu Bakhitu, ktorá vyrastala v strašnom otroctve, alebo na blahoslaveného Karla Gnocchiho, ktorý bol sirotou a chudobným, a zároveň aj na sv. Jána Pavla II., ktorý bol poznačený stratou matky v krehkom veku.

Z akejkoľvek situácie by človek pochádzal, z tohto prikázania prijíma nasmerovanie vedúce ku Kristovi: veď v ňom sa ukazuje pravý Otec, ktorý nám ponúka, aby sme sa „narodili zhora“ (porov. Jn 3,3-8). Tajomstvá našich životov nadobudnú svetlo, keď objavíme, že Boh nás odvždy pripravuje na život Božích detí, kde je každý skutok poslaním prijatým od neho.

Naše rany začínajú byť možnosťami, keď vďaka milosti objavíme, že skutočnou záhadou nie je „prečo?“, ale „pre koho?“ – pre koho sa mi toto stalo. Z pohľadu akého diela ma Boh stvárnil prostredníctvom môjho príbehu? Tu sa všetko obracia na ruby, všetko sa stáva vzácnym, všetko sa stáva konštruktívnym. Moja skúsenosť, aj keď je smutná a bolestná, ako sa vo svetle lásky stáva pre druhých, a pre koho, zdrojom spásy? Vtedy si môžeme začať ctiť našich rodičov so slobodou dospelých detí a s milosrdným prijatím ich limitov.

Ctiť si  rodičov – veď nám dali život! Ak si sa vzdialil od tvojich rodičov, vynalož námahu a vráť sa, vráť sa k nim, možno sú už starí... Darovali ti život. A potom, máme zvyk hovoriť si navzájom nepekné veci, aj nadávky. Prosím vás, nikdy, ale nikdy neurážajme rodičov druhých ľudí. Nikdy! Nikdy neurážať mamu, nikdy neurážať otca. A to nikdy! Urobte toto vnútorné rozhodnutie: odo dnes už nikdy nebudem urážať mamu či otca niekoho iného. Darovali život! Nemajú byť urážaní.

Tento úžasný život nám je ponúkaný, nie uložený: znovunarodiť sa v Kristovi je milosťou, ktorú treba slobodne prijať (porov. Jn 1, 11-13) a je pokladom nášho krstu, v ktorom, pôsobením Ducha Svätého, len jeden je náš Otec, ten nebeský (porov. Mt 23,9; 1 Kor 8,6; Ef 4,6). Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk-

19 septembra 2018, 17:20